Ako išli vlk, lev a medveď do sveta

Za onoho času, keď v rieke tiekla slamená voda a vrabce chodili v čiapke, nosil vlk po svete listy. Chodil s nimi tak dlho, že si odrel predné nohy až po kolená. To sa mu prestalo páčiť a povedal si: Pustím sa do sveta hľadať svoje šťastie. Prišiel do lesa a stretol leva. Ten sa naťahoval na slniečku a pýtal sa:
„Kam ideš, kmotor vlčko?“
„Do sveta hľadať svoje šťastie. Ak chceš, poď so mnou aj ty.“
Tak išli už dvaja, a ešte než vyšli z lesov von, stretli medveďa.
„Kam idete, kamaráti?“
„Do sveta za šťastím.“
„Vezmite ma so sebou!“
„Ak máš chuť, pozbieraj sa a poď.“
Medveď sa k nim pridal a všetci sa uberali ďalej, až došli k jednej chalúpke. Tam štiepal sedliak drevo. Vyskočili na neho a pýtali sa ho:
„Čo chceš, človiečik, život ..... alebo smrť?“
Sedliak sa tak zľakol, že zo seba spočiatku nevedel vypraviť ani slovo. Potom sa spamätal a povedal:
„Milí bratia, to nejde tak rýchlo. Každý človek smie pred smrťou vysloviť svoje posledné želanie. Mám na peci uvarené klobásky s omáčkou a tie by som rád ešte zjedol, kým mi vezmete život.“
„To ti ešte dovolíme,“ povedal lev za všetkých. „Ale ponáhľaj sa, my už máme tiež hlad.“
Tak sa sedliak dal do jedla. Lev si sadol vedľa neho a vlk s medveďom sa mu pozerali cez plece, ako je. Sedliak krájal klobásu, jeden kúsok vždy zjedol a jeden pristrčil zvieratám. Medveďovi to veľmi chutilo, len si oblizoval fúzy, vlk si klobásu tiež pochvaľoval a lev sa len spokojne usmieval. Keď sedliak dojedol, opýtal sa ich:
„Ako vám, bratia, chutilo?“
„Veľmi, veľmi!“
„To som rád! A teraz ma teda zožeriete?“
„Počkaj chvíľu,“ vravel lev. „Keď nám povieš, ako sa tie klobásky robia a kde by sme ich dostali, možno ťa ušetríme.“
Sedliak im otvoril chlievik, ukázal na svoje prasiatko a povedal:
„Pozrite sa, z tohto sa tie klobásky robia.“
Vlk hop a v tej chvíli prasa zadavil a roztrhal.
„Hneď nám tie klobásky urob!“ prikazoval sedliakovi.
Tomu nebolo veľmi milé, že mu prasiatko zabili, ale myslel si:
Je to predsa len lepšie, keď je po prasiatku, a nie po mne. Nahlas povedal:
„Bratia, to nie je len tak. Na tie klobásky potrebujeme prípravu, inak to nejde.“
A hneď im začal rátať, čo je treba zaobstarať. Leva poslal do mesta kúpiť hrnce, pohánkovú kašu, korenie a soľ a vlkovi prikázal, nech zaobstará petržlen, cibuľu, cesnak a pažítku. Kým sa tí dvaja rozbehli, prikázal medveďovi, nech nasekal drevo. Keď medveď práve rúbal najhrubšie poleno, šiel k nemu sedliak a vravel:
„Počkaj, to predsa môžeš urobiť rýchlejšie. Máš laby silné ako kliny, strč ich do rozštiepu a kládu roztrhni!“
Medveď tam strčil laby, ale kmeň mu ich zovrel ako kliešte a on ich nemohol dostať von. Sedliak skočil, chytil sekeru a bác, bác! Bolo po medveďovi.
Lev sa práve vracal z mesta a vidí medveďa hore nohami a bez ducha. Zľakol sa, zahodil hrnce, korenie, soľ a všetko, čo niesol, a už utekal späť do lesov. Na kraji stretol vlka s petržlenom, cibuľou a cesnakom:
„Nechoď tam, nechoď tam!“ volal na neho. „Kamarát medveď je mŕtvy, človek ho zabil a nám by urobil to isté!“ Pozbierali sa, šli spolu a nariekali nad ľudskou nevďačnosťou. Kúsok od dediny uvideli kobylu, pásla sa tam na lúke. Vlk vravel:
„Pozri sa, kmotor lev, to bude náš obed. Zostaň tu, ja kobylu chytím a pekne si na nej pochutnáme. Nie sú klobásky, bude kobyla.“ Potichu sa prikolísal od lesa ku kobyle, zrazu pred ňu skočil a vrčal:
„Kobyla, ja ťa zadavím!“
„Keď sa to má stať, nech sa stane,“ kývala hlavou kobyla. „Ale, pán vlk, ja ti niečo poradím. Ja som už stará a som samá kosť a koža. Hryz ma odzadu, tam je mäsa viac a je mäkšie.“ Vlk ju poslúchol, a ako sa k nej pritočil odzadu, kobyla hodila kopytami a bác! Vlk sa kotúľal po stráni dolu ako vrece, hlavu mal rozbitú. Bolo po ňom raz navždy.
Lev sa z diaľky na všetko pozeral. Keď videl, ako to s vlkom dopadlo, naľakal sa, stiahol chvost medzi nohy a potichu sa plížil preč. Pobehoval z miesta na miesto, hrivu mal celú strapatú, nohy sa mu pletli ľavá cez pravú a predná cez zadnú. K večeru sa prikolísal k jednej doline. Obzerá sa a vidí, že sa tam pasie stádo oviec. Vravel si: Predsa len hladný spať nepôjdem! Keď sa prikradol do doliny, vyšiel proti nemu baran a vravel:
„Čo si želáš, strýko lev?“
„Idem si po večeru. Rýchlo mi sem priveď najtučnejšiu ovcu!“ prikazoval lev.
„Najviac mäsa mám na sebe ja,“ vravel baran. „Ale strýko lev, ak sa chceš pohodlne najesť, najlepšie bude, keď ti skočím rovno do papule, aby si ma nemusel dlho trhať a hrýzť.“
Tá rada sa levovi páčila, veď sotva stál na nohách. Baran vravel:
„Postav sa tu dolu pod kopček a rozovri papuľu, čo najviac môžeš, a ja ti do nej pekne skočím. Prehltneš ma ako malinu.“
No dobre. Lev si stal, ako mu baran ukázal, a roztiahol papuľu od ucha k uchu. Vtedy sa baran rozbehol z kopca a chrup! Vrazil mu rohatú hlavu do papule, lev sa prevalil mŕtvy na zem, ani nevzdychol.
Ten baran mal na krku zvonec a rozprávke je koniec.