Slúžka a princ

Z neba sa sypalo čoraz viac snehu a mladé blond dievča sa vlieklo s vedrom vody za sprievodu krikov inej ženy. Sam už nevládala vedro uniesť, bolo na ňu ťažké a keby ho nedonesla svojej macoche, bola by o hlade, kým žil jej otec, mali sa lepšie, ale sú to dva roky, čo zomrel. „Tak sa pohni, hus, ako dlho budem na tú vodu čakať?“
„Tu to je, mamička,“ pokúsila sa o úsmev, unavene sa zrútila na lavicu. „Čo si myslíš, že robíš? Žiadne vylihovanie! Vezmi metlu a pozametaj.“
„Samozrejme.“
„Zadarmo ťa živiť nebudem.“
Netrvalo dlho a Samina macocha si do domu nasťahovala bohatého sedliaka s dvoma rozmaznanými dcérami. Tie nedali Sam ani chvíľku pokoja, ohŕňali nos nad jej šatami a nad všetkým, čo bolo jej. „Hele, čo je toto?“ objavila Sarah prívesok. „To bude tej handry.“
„Dajte mi to!“ snažila sa im Sam prívesok vytrhnúť. „To vieš, že hej, najprv sa pozrieme, čo v tom máš.“
„Daj mi to,“ vykríkla Sam zúfalo. „Čo tu robíš?!“ zahrmel sedliak. „Zobrali mi prívesok po mamičke.“
„Vráťte jej to,“ nariadil svojim dcéram, tie jej ho neochotne vrátili. „A šup do kuchyne, nechcem vidieť, aby si sa tu vylihovala.“ Sam vchádzala do kuchyne so sklonenou hlavou.
„Samantha!“ zavolala si ju raz macocha. „Áno?“
„Zariadila som ti prácu na zámku, kráľ je mojím dobrým priateľom a popri tom budeš dostávať aj lekcie slušného správania. Takže sa pobaľ, koč tu bude o chvíľu.“ Na zámok ja? A slúžiť, akoby nestačila tá drina tu, ešte slúžiť na zámku. „Mama! Ako môžeš také niečo urobiť?“ vyjachtala Sarah. „Na koho budeme revať?“
„Veď ona sa vráti a dovtedy zas raz budete upratovať zase vy.“
Sam sa nervózne obzerala po zámku. „Hľadáš niečo?“ ozvalo sa za ňou, otočila sa, za ňou stál pekný mladý muž. „Ja… Len sa tu obzerám, som nová slúžka.“
„Naozaj?“ usmial sa. „Áno.“
„Áno… Vaša výsosť,“ opravil ju. „Ospravedlňujem sa, Vaša výsosť.“
„To je lepšie. Ako sa vlastne voláš, aby som na teba nemusel pokrikovať Hej, ty!“
„Samantha.“
„Pekné. Takže, Samantha, chcem, aby si mi doniesla obed do komnaty a potom tu poriadne upratala.“ Otočil sa a odchádzal. Drzáň! Pomyslela si Sam.
„Tu je vaše jedlo, princ.“
„Ďakujem.“ Sam sa chystala na odchod. „Počkaj.“ Zarazila sa a otočila sa. „Prajete si?“
„Vlastne áno. Ten dezert môžeš odniesť, nebudem ho.“ Sam vzala dezert z podnosu a odchádzala. „Opováž sa ho zjesť!“ volal za ňou.
Mala voľno, prechádzala sa po zámku. Celým krajom sa rozniesla správa, že princ Jonathan O´Neill I. sa bude ženiť. Nikde ho nevidela, asi sa strojil na večerný ples, kde by si mal vybrať svoju budúcu manželku. „Sam!“ Zavrela oči, čo po nej zase chce. „Vaša výsosť? Som vám k službám.“
„To som rád, potreboval by som sa zbaviť tamtej princeznej, lezie za mnou ako smrad.“
„Nepáči sa vám?“ rozosmiala sa Sam. „Nie!“
„Jonathan, kdeže si, zlato?“
„Toto tiež neznášam!“
„Čo?“ nechápala Sam. „Keď mi niekto hovorí Jonathan.“
„Tak sa predsa voláte, nie?“
„Áno, ale mám radšej, keď mi hovoria Jack.“
„To si budem pamätať.“
„Pre vás jedine Vaša výsosť.“
„Samozrejme.“
„Jonathan, láska.“ Ten prevrátil oči a hľadal, kde nechal tesár dieru. „Volá sa Julia, zabavte ju, akokoľvek, ale zabavte ju. Budem vám nesmierne vďačný.“
„Žiadny problém, tak už choďte, princ.“ Usmial sa a zmizol ako para nad hrncom. „Hej, dievča!“ ozval sa za Sam piskľavý hlas. Tak s tou by to vyhral, uchichotala sa Sam. „Prajete si, madam?“
„Nevidela si tu niekde bežať princa?“
„Princa? Nie, nevidela.“
„Tak ti ďakujem, však ja ho nájdem.“ A odišla, Jack sa vynoril spoza záclony. „Ďakujem vám, Sam, zachránili ste mi život.“
„Nie je za čo. Ako sa tak na ňu pozerám, neviem, či by bola dobrá partia. Ja vôbec tieto vyfintené panáky nemusím.“
„Tak vám ďakujem,“ zavrčal nenávistne a zmizol. Sakra! Že som nedržala jazyk za zubami, on medzi ne tiež patrí a navyše sa mi páči. No, Samantha, pokazila si to.
Sam vešala na stropy imelo a inú vianočnú výzdobu. Zase započula princeznú Juliu, ako naháňa Jacka, ten popri nej prebehol a Julia za ním. Tak ho predsa len našla, lenže keď sa popri nej prehnal po druhý raz, Julia omylom vrazila do rebríka. „Aaa!“ vykríkla zdesene Sam a držala sa zo všetkých síl. „Páni! Slúžka mi visí zo stropu.“
„Pomôžte mi niekto dolu.“
„Rád by som, ale vyfintený panák nebude nikomu pomáhať,“ uškrnul sa Jack, na jeho tvári mohla vidieť pobavený úsmev. „Mrzí ma, čo som povedala, nemyslela som to na vás, princ.“
„No dobre.“ Postavil sa pod ňu. „Tak skoč.“
„A chytíte ma?“
„Ak nie, skončíš na zemi.“
„To sú vyhliadky.“
„Jasné, že ťa chytím.“ Julia sa zarazila a sledovala spor tých dvoch, začalo to v nej vrieť. On si pokojne koketuje so slúžkou, s tou otrhanou babou, no počkaj, to si vypiješ. „Ty sa bojíš?“
„Nie.“ Pustila sa a skončila v Jackovom náručí. Ten sa jej zahľadel do očí a ona jemu do tých jeho. „Máš krásne oči,“ vysekol jej kompliment. „Ďakujem, Vaša výsosť.“ Postavil ju na zem.
„Vidíte to, dámy? Oni sa spolu pokojne zabávajú a my zostaneme na ocot.“
„Aj tak si ju nevezme, čo by robil s takou handrou.“ Dvojhlasný smiech dolahol ku všetkým piatim princeznám. „Tomu musíme urobiť koniec. Poďte, ideme ku kráľovi.“ Kráľ ich prijal. „Dámy, rád vás vidím, ako sa zabávate? A čo Jonathan, už si vybral?“
„Ďakujeme za vašu pohostinnosť, kráľ, je to tu báječné. Áno, váš syn si vybral, tú vašu otrhanú slúžku.“
„Čože?! To nie je možné! Komorník!“
„Áno, pane kráľ?“
„Nech sa tá slúžka Samantha okamžite hlási u mňa!“
„Iste, kráľ.“
„Ale drahý, nerobte z toho unáhlené závery, tak sa skamarátili a čo je na tom? Hlavne, že je Jack šťastný.“
„To iste, moja drahá, ale v tomto bude viac než priateľstvo, trávia spolu až príliš veľa času.“
„Samantha, máte sa hlásiť u kráľa.“
„Čo od nej otec chce?“ nechápal Jack a ťahal ju na nohy. „To neviem, ale myslím, že príde aj na vás, princ.“ Sam nasledovala komorníka a ešte sa otočila a usmiala sa na Jacka, ten jej úsmev opätoval. „Kráľ, slúžka Samantha.“
„Samantha, ako sa vám u nás páči?“
„Veľmi, kráľ.“
„To verím,“ šepla Julia tým ostatným. „Áno, komu by sa nepáčilo. A čo princ Jonathan?“ Sam spoznala, odkiaľ vietor fúka, a otočila sa na tých päť, ktoré sa pochichtávali. „Nič, čo by?“
„Samantha, to nie je muž pre vás. Zaslúži si viac. Ak vás ešte raz uvidím so svojím synom, budete bez milosti vyhnaná zo zámku. Môžete ísť.“
„Čo sa deje?“ všimol si Jack, že Sam smutne sedí v kuchyni a plače, zdvihla hlavu a pozrela sa na neho. „Neviem, čo sa stalo, princ, pribehla mi sem už takto rozrušená, ponúkala som jej najrôznejšie dobroty, ale nechcela nič.“
„To je dobré, Berta, prevezmem to. Sam, tak čo je?“
„Tvoj otec ma vraj vyženie zo zámku, ak nás spolu ešte niekedy uvidí.“
„To mu nedovolím.“
„Náš malý Jack sa nám zamiloval,“ usmiala sa kuchárka Berta. „Berta, nechajte to. Zamiloval, no a čo? Nemusím mať predsa nejakú vyfintenú paničku.“
„To povedzte vášmu otcovi.“
„Tu ste!“ Jack sa otočil. „Matka.“
„Naša pani,“ uklonili sa Berta a Sam. „Snažila som sa to tvojmu otcovi vyhovoriť, ale nedal si povedať.“
„Ja aj tak viem, odkiaľ vietor fúka.“
„Odkiaľ?“
„Julia, musela nás vidieť, ako Sam vešala to imelo.“
„Čo sa stalo?“
„Julia drgla do rebríka a Sam zostala visieť na brvne, povedal som Sam, že ju chytím, ak skočí.“
„Nebojte sa, deti, ja vás nevydám.“
„Vďaka, mami.“
Sedela pri stole, celkom vzadu, a pozerala po Jackovi, ten práve tancoval s Juliou, povzbudivo naňho žmurkla a on sa na ňu útrpne usmial. Jack sa vytratil späť k stolu. „Tak čo, synu, aká je Julia, dcéra kráľa Bernarda?“
„No úplne úžasná,“ odfrkol si Jack. „Ale synu, však vám bude spolu dobre.“ Jasné, ja si ju vezmem jedine cez svoju mŕtvolu, ale ak chceš, aby malo kráľovstvo o pár rokov úplne hluchého kráľa, tak pokojne splním tvoje kráľovské želanie a ožením sa s ňou. Ples bol krásny, zišlo sa toľko hostí. Sam si ho užívala, aj keď vedela, že nesmie s princom nič mať, niekto jej položil ruky na plecia, zdvihla hlavu. „Smiem prosiť?“ spýtal sa jej Jack. „Iste,“ usmiala sa. Obaja boli ukradnutí, čo si ľudia pomyslia. Tancovali bok po boku a okolitý svet aj čas pre nich prestal existovať. „Odbije polnoc, dúfam, že nie si ako Popoluška, čo musela o polnoci zmiznúť.“
„Popoluška naozaj nie som.“
„To som rád,“ usmial sa a začal sa približovať, na nič nečakal a začal ju bozkávať, Sam sa zapojila. Všetci hostia akoby zamrzli na jednom mieste a sledovali bozkávajúci sa pár. Otočili sa po kráľovi, či s tým niečo neurobí. „Jonathan!“ zreval kráľ cez celú sálu. Jack od Sam odskočil. „Je mi to ľúto,“ vyhŕkol ako ospravedlnenie. „To nie je tvoja vina,“ pokrútila hlavou. „Stráže, tú ženu vyveďte zo zámku.“
„Protestujem, otec!“
„A ty choď do svojej izby a nevychádzaj z nej, kým nepoviem inak.“ Jack odkráčal hrdo stredom sály, pri dverách sa otočil. „Želám ostatným príjemnú zábavu,“ zaželal im sarkasticky a tresol dverami.
Sam surovo vyvliekli zo zámku a zavreli za ňou dvere, len počula, ako zapadla závora. Sakra! Zaklela. To sa nemalo stať. Odchádzala, otočila sa, v Jackových komnatách sa práve rozsvietilo a niekto zaťahoval záclony, bol to Jack, všimol si ženu stojacu pred bránou. Kašlem na zákazy. Otvoril okno. „No super, namrznuté! Ak sa mi to podkĺzne, som tiež skončený. To by som skončil tak či tak, Juliu si nevezmem ani náhodou.“
Blúdila osamelou večernou dedinou. Nemala kam ísť a do svojho starého domova sa jej nechcelo, niekto ju zatiahol do osamelej uličky. „Nie! Ja nechcem! Pustite ma!“ Boli to opilci, čo sa chceli zabávať. „Nie! Nechajte ma, prosím, úpenlivo vás prosím.“
„Nechajte ju!“
„Ako si prajete, Vaša výsosť.“ Sam sa rozplakala a pritiahla nohy k sebe. „Neublížili ti?“ Zdvihla hlavu. „Jack!“ usmiala sa. „Nie. Si v poriadku?“
„Hej, nič mi nie je.“
„Tak vstávaj, tu nehodlám zostať.“
„Jasné, radšej v teple na zámku, však?“
„Jasné, a s domácim väzením.“
„Čože?“
„Čo myslíš, že otec urobil, len čo ťa stráže odviedli? Uvalil na mňa domáce väzenie. Tak som ušiel.“
„Klaniam sa, princ,“ rozosmiala sa. „Daj tomu pokoj,“ pobozkal ju. „Milujem ťa a nehodlám sa ťa vzdať len preto, že nemáš kráľovský titul.“
Sam zohnala Jackovi obyčajné šaty. Jack ju zatiahol do uličky. „Čo je?“
„Kráľovskí trubači.“
„Čo budú hlásiť?“
„Čo asi? Zmiznutie nástupcu trónu Jonathana O´Neilla I.“
„Naozaj potešujúce.“ Na vedomie sa dáva, že včera vo večerných hodinách zmizol nástupca trónu princ Jonathan O´Neill I., kto ho nájde a na zámok privedie, dostane desaťtisíc dukátov a princa za manžela. „Aké nečakané, že by si ma priviedla domov?“
„A chceš?“
„Ani náhodou.“
„To som rada.“
„Ale mohla by si, násilím, dostala by si odmenu a to, o čo obaja usilujeme.“
„Princa za manžela, hej?“
„No jasné.“
„A nebude príliš rozmaznaný?“
„Nie,“ rozosmial sa Jack.
„Pozdrav pánboh, sedliak, hľadáme prácu.“ Nie, Jack, to je otčim. „No dvaja stateční pomocníci by sa mi tu iste zišli. „Ale vidíš, Samantha, to ťa už zo zámku prepustili?“ Jack sa na ňu prekvapene pozrel. „Dobre, zostaňte. Mama, Sarah, Alison, poďte sa pozrieť, kto sa vrátil zo zámku.“
„Samantha, no tak poďte, miesto tu azda ešte bude a potom sa hneď pustíte do práce.“
„Prečo si mi to nepovedala? Neoslovil by som ho.“
„Chcela som, ale potom už bolo neskoro.“
„No dúfaj, že sa nebudú vypytovať, prečo ťa vyhodili zo zámku.“
„No a ty hlavne nesmieš povedať, kto si naozaj.“
„Tak to sa neboj, to naozaj neprezradím.“
„Samantha, choď podojiť kozu a ty, vyhádž hnoj koňom.“
„Však už ideme.“
„Už si to niekedy robil?“
„Po pravde? Nie.“
„To pôjde, v prípade potreby ti pomôžem.“
„Zvládnem to, nie som neschopný.“
„Neschopný nie, ale do práce ťa tiež práve nikto dvakrát nenútil.“
„To nie, bol som zvyknutý dostať všetko až pod nos.“ Jack aj Sam započuli zarehtanie koňa, Jack vykukol. „Do pekla!“
„Čo sa deje?“
„Kráľovskí poslovia.“
„No mám tu jedného čeľadníka, ak ho chcete vidieť, tak sa poďte pozrieť.“ Vošli do maštale. „Kde ho máš?“ Maštaľ bola prázdna. „Ja neviem, poslal som ho vyhadzovať hnoj, mal by tu byť.“
„A slúžka tu tiež nie je, aby sme sa jej opýtali, či ho nevidela.“
„Tak my si tu na nich počkáme.“ Do vreca! Uľavil si Jack. A zoskočil dolu, keď všetci opustili maštaľ. „Teraz už vieš, že ťa chytím, tak skáč.“ Sam skočila Jackovi do náručia a obaja spadli na slamu. „Mama, otec! Tu sú, váľajú sa spolu na slame.“
„Milá, tvoja sestrička.“
„Nevlastná.“
„Nečakané. Zmizneme.“
„Stojte!“ volali kráľovskí poslovia. Na to zabudni, to vieš, že hej. Ja sa zastavím, ty ma dovedieš rodičom, tí ma oženia s Juliou a Sam zavriete do väzenia. Zastavím sa, až keď budem chcieť a až keď si budem istý, že Sam neublížite. „Už nevládzem!“ zastavila sa a ťažko dýchala. „Musíme ďalej.“
„Ja už nevládzem.“ Obkľúčili ich zbrojnoši. „Nazdar, páni.“
„Vaša výsosť, vrátime sa domov, vaša matka sa o vás bojí.“
„A čo otec?“
„Ten iste tiež.“
„Hej, vrátim sa, ale až mi poviete, čo bude s ňou?“
„Odviedla vás, bude potrestaná.“
„Neodviedla ma, ak si pamätáte, tak ju môj otec nechal zo zámku vyviesť násilím. A pokiaľ ide o mňa, ja som išiel dobrovoľne. Vrátim sa domov, ak mi zaručíte, že jej nebude ublížené.“
„Zaiste, princ.“
„Jack!“ rozbehla sa k nemu kráľovná. „Matka!“ objal ju, kráľovná ho bozkávala. „Mala som taký strach, Jack.“
„Mami, ja už nie som dieťa, viem sa o seba postarať. Otec.“
„Synu, vitaj doma.“ Kráľov záujem vzbudila aj Sam. „Čo tu robí tá? Stráže, okamžite ju uväznite a zajtra ju nechajte sťať.“
„Iste, pane kráľ.“ V Jackovi by sa krvi nedorezal. „Tak moment, niečo ste mi sľúbili!“ stráže sa zastavili. „To je fakt. Sľúbili sme princovi, že jej nebude ublížené.“
„Dobre, tak ju nechám vyviesť zo zámku. Jonathan, chlapče, mám pre teba výhodnú partiu.“
„Juliu? Nemám záujem. A ak Samanthe niekto ublíži, tak vám zaručujem, že ma tu neuvidíte.“
„Tak čo odo mňa chceš?“ zvýšil kráľ hlas. „Čo od teba chcem, otec? To, čo chceš ty odo mňa, aby som sa oženil.“
„No výborne, komorné, pripravte Juliu do svadobných šiat a ty sa choď okúpať, nech si pripravený.“
„Oci, ja som nemyslel svadbu s Juliou, ale so Samanthou.“
„Čože?! To sa mi azda sníva, po kom je to decko také drzé?!“
„Po tebe, Vernon.“
„Ja som nebol taký drzý, Claudia.“
„Ale áno, v jeho veku si nebol iný.“
„Tak keď nie, tak sa tu majte!“ Jack sa otočil smerom k dverám a odchádzal. „Stoj!“
„Otec?“
„Tak nech je po vašom!“ Samantha sa vykrútila zo zovretia stráží. „Jack!“ Skočila mu do náručia. „Sam!“ Chytil ju a zatočil sa s ňou dokola.
O pár dní sa konala veľkolepá svadba, na ktorú boli pozvaní hostia z ďalekých aj neďalekých krajín. Dokonca aj Samina macocha so sedliakom a dcérami. Tie dve sa tvárili, akoby im uleteli včely, a rozmýšľali nad tým, ako mohla Sam okúzliť práve princa Jacka. Obzreli sa, Sam ani Jacka však nikde nevideli.
Tí dvaja stáli na balkóne. A pozerali na oblohu, Sam sa do vlasov vplietali snehové vločky. A cítila sa naozaj šťastne.
Koniec