Rozum a Šťastie

Raz sa stretlo Šťastie s Rozumom na akejsi lávke.
„Uhni mi z cesty!“ povedalo Šťastie.
Rozum bol vtedy ešte neskúsený, nevedel, kto má komu uhýbať; a tak povedal:
„Prečo by som Ti ja uhýbal? Nie si Ty lepšie ako ja.“
„Lepší je ten,“ odpovedalo Šťastie, „kto dokáže viac. Vidíš tam toho gazdovho synka, čo na poli orie? Vojdi do neho; a ak s Tebou pochodí lepšie ako so mnou, budem Ti vždy slušne uhýbať z cesty, kedykoľvek a kdekoľvek sa stretneme.“
Rozum s tým súhlasil a hneď vošiel oráčovi do hlavy. Len čo oráč pocítil, že má v hlave rozum, začal rozumovať:
„Veď prečo mám ja až do smrti chodiť za pluhom? Veď môžem svoje šťastie nájsť aj inde a ľahšie!“ Nechal orbu, zložil pluh a išiel domov. „Ocko,“ vraví, „nepáči sa mi to gazdovanie; radšej sa budem učiť za záhradníka.“
Otec povedal:
„Veď si sa, Vaňko, pomiatol na rozume?“, ale potom si to rozmyslel a vraví:
„No keď chceš, uč sa s pánom Bohom, chalupu po mne dostane Tvoj brat.“
Vaňko prišiel o chalupu; ale nedbal na to, išiel a dal sa ku kráľovskému záhradníkovi do učenia. Záhradník mu ukazoval málo, o to viac chápal Vaňko. Čoskoro potom už ani záhradníka nepočúval, ako má čo robiť, a robil všetko po svojom. Najprv sa záhradník mrzel, ale potom, keď videl, že sa tak všetko darí lepšie, bol spokojný. „Vidím, že máš viac rozumu ako ja,“ povedal, a nechal už Vaňka záhradničiť, ako sám chcel, v nedlhom čase zveľadil Vaňko záhradu tak, že kráľ mal z nej veľké potešenie a často sa v nej s kráľovnou a so svojou jedinou dcérou prechádzal.
Tá kráľovská dcéra bola veľmi krásna panna, ale od svojich dvanástich rokov prestala rozprávať, nikto od nej nepočul ani slovo. Kráľ sa preto veľmi trápil a dal vyhlásiť: kto zariadi, aby opäť hovorila, že bude jej manželom. A hlásilo sa mnoho mladých kráľov, kniežat a iných veľkých pánov, jeden za druhým; ale ako prišli, tak aj odišli: žiadnemu sa nepodarilo docieliť, aby prehovorila. „A prečo by som aj ja nemohol skúsiť svoje šťastie?“ pomyslel si Vaňko. „Kto vie, či sa mi ju nepodarí priviesť k tomu, aby odpovedala, keď sa budem pýtať?“
A dal sa hneď u kráľa ohlásiť a kráľ ho so svojimi radcami zaviedol do izby, kde bývala jeho dcéra. Tá dcéra mala pekného psíka a mala ho veľmi rada, lebo bol veľmi čulý: rozumel všetkému, čo chcela mať.
Keď Vaňko s kráľom a s tými radcami vošiel do jej izby, robil, akoby tú kráľovskú pannu ani nevidel; ale obrátil sa k tomu psíkovi a vraví:
„Počul som, psík, že si veľmi čulý, a idem k Tebe po radu. Boli sme traja tovariši: jeden rezbár, druhý krajčír a ja. Raz sme išli lesom a museli sme v ňom zostať cez noc. Aby sme boli pred vlkmi v bezpečí, zakúrili sme oheň a dohodli sme sa, že bude strážiť jeden po druhom. Najprv strážil rezbár a na skrátenie chvíle vzal poleno a vyrezal z neho peknú pannu. Keď bola hotová, zobudil krajčíra, aby zasa strážil on. Krajčír, keď uvidel drevenú pannu, spýtal sa, čo to je.
„Ako vidíš,“ povedal rezbár, „bola mi dlhá chvíľa a vyrezal som z polena pannu; ak bude dlhá chvíľa Tebe, môžeš ju obliecť.“ Krajčír hneď vybral nožnice, ihlu a niť, strihol na šaty a dal sa do šitia; a keď boli šaty hotové, pannu odel. Potom zavolal na mňa, aby som išiel strážiť ja. A pýtam sa ho tiež, čo to má.
„Ako vidíš,“ povedal krajčír, „rezbárovi bola dlhá chvíľa a vyrezal z polena pannu a ja som ju z dlhej chvíle obliekol; a ak bude dlhá chvíľa aj Tebe, môžeš ju naučiť hovoriť.“ A naozaj som ju do rána naučil hovoriť. Ale ráno, keď sa moji tovariši zobudili, chcel každý tú pannu mať. Rezbár vraví:
„Ja som ju urobil.“ Krajčír:
„Ja som ju obliekol.“ A ja som si tiež obhajoval svoje právo. Povedz mi teda, psík, komu z nás tá panna patrí.“
Psík mlčal; ale namiesto psíka odpovedala kráľovská dcéra:
„Komu by patrila, ak nie Tebe? Čo je po rezbárovej panne bez života? Čo po krajčírovom odeve bez reči? Ty si jej dal najlepší dar: život a reč, a preto právom patrí Tebe.“
„Sama si o sebe rozhodla,“ povedal Vaňko, „aj Tebe som dal zasa reč a nový život, a preto mi právom patríš.“
Vtedy povedal jeden kráľovský radca:
„Jeho kráľovská Milosť Ti dá bohatú odmenu, že sa Ti podarilo rozviazať jeho dcére jazyk; ale ju si vziať nemôžeš, si z jednoduchého rodu.“
A kráľ povedal:
„Si z jednoduchého rodu, dám Ti namiesto svojej dcéry bohatú odmenu.“
Ale Vaňko nechcel o žiadnej inej odmene ani počuť a povedal:
„Kráľ bez výhrady sľúbil: kto zariadi, aby jeho dcéra opäť hovorila, že bude jej manželom. Kráľovo slovo je zákon; a ak chce kráľ, aby iní jeho zákony dodržiavali, musí ich sám najprv zachovávať. A preto mi kráľ musí dať svoju dcéru.“
„Pandúri, zviažte ho!“ volal ten radca. „Kto hovorí, že niečo kráľ musí, uráža kráľovskú Milosť a zaslúži si smrť. Vaša kráľovská Milosť, rácte rozkázať, nech je ten zločinec mečom popravený.“
A kráľ povedal:
„Nech je mečom popravený!“
Ihneď Vaňka zviazali a viedli na popravu. Keď prišli na popravisko, už tam na nich Šťastie čakalo a povedalo tajne Rozumu:
„Hľa, ako s Tebou ten človek pochodil: až má prísť o hlavu! Ustúp, nech ja vojdem na Tvoje miesto!“ Len čo Šťastie do Vaňka vstúpilo, prelomil sa katovi meč pri samej rukoväti, akoby ho niekto prestrihol; a skôr ako mu zasa priniesli iný, prišiel z mesta na koni trubač, akoby letel, trúbil veselo a krútil bielou zástavkou, a za ním prišiel po Vaňka kráľovský koč.
A to bolo tak: tá kráľovská dcéra povedala potom doma otcovi, že Vaňko predsa len pravdu hovoril a že kráľovo slovo sa nemá rušiť, a ak je Vaňko z jednoduchého rodu, že ho kráľ ľahko môže urobiť kniežaťom.
A kráľ povedal:
„Máš pravdu, nech je kniežaťom!“ Ihneď po Vaňka poslali kráľovský koč a namiesto neho popravili toho radcu, ktorý kráľa proti Vaňkovi podnietil.
A keď potom Vaňko a tá kráľovská dcéra spolu išli z oddavkov, namanul sa akosi na tej ceste Rozum; a keď uvidel, že by sa musel stretnúť so Šťastím, sklopil hlavu a utekal nabok, akoby ho obarilo. A od tých čias vraj Rozum, kedykoľvek sa má stretnúť so Šťastím, z diaľky sa mu vyhýba.