Medveď, vlk, lišiak a zajac na jarmoku

Medveď, vlk, lišiak a zajac sedeli raz spolu vo svojom lesnom dome, keď tu lišiak povedal:
„Aké by to asi bolo, keby sme si raz vyšli na jarmok, musí to tam byť naozaj veselé!“ Medveď odvetil:
„Ja som už starý a slabý, ale keď s nami pôjde vlk, aby nás chránil, budem rád, lebo ľudia sú falošní a nevraživo na nás hľadia.“
„Čo? Ja sa nebojím!“ zreval vlk. „Idem s Vami a nedôjdete ani k škode, ani k hanbe!“
„Ja chcem tiež s Vami! Ja tiež!“ volal zajac.
„Ty mlč! Si ešte primladý a príliš hlúpy!“ povedal mu lišiak. „Len by si na všetko vytreštene civel a ešte by si nás priviedol do nesnází.“ Tu sa zajac prisunul k vlkovi a šepkal mu:
„Urob niečo, nech môžem ísť aj ja!“ Vlkovi to zalichotilo a povedal:
„Zajko pôjde s nami!“ a pohladil ho po ňufáčiku.
„Ale za koho sa budeme vydávať?“ spýtal sa medveď. „Každý z nás musí niekoho predstavovať, ak chceme ísť na jarmok.“
„Ale čo, to je jednoduché!“ povedal vlk. „Pôjdeme za potulných študentov. Vy spievate basom, lišiak má alt a zajko diskant, ja Vám budem robiť kantora, čo udáva takt a drží melódiu.“
Keď sa teda všetci takto dohovorili, vyčistili si kožuchy ..... lebo človek musí na výročnom jarmoku vyzerať upravene a čisto a vyrazili na cestu. Nezdalo sa im však rozumné vydať sa na cestu za denného svetla, a tak počkali, kým sa nezotmelo. Potom takmer po špičkách došli až na predmestie, pochodovali jeden za druhým, ako chodia psi do Veternej Lhoty, prvý kráčal vlk, potom lišiak, za ním medveď a nakoniec zajko. Na predmestí, ako iste viete, býva veľký hostinec; hospodár tam práve zabil svinu a v ústrety našim tulákom voňali čerstvé klobásy.
„Musíme dnu!“ povedal vlk. „Zdržíme sa! Tu nás nikto nespozná.“
Lišiakovi sa to nezdalo, rozmýšľal a zvažoval všetky okolnosti a pripadalo mu to príliš nebezpečné.
„Kmotre, nebuďte taký tvrdohlavý!“ Ale vlkovi tie klobásy veľmi voňali, na nič nedbal, vzal za kľučku a otvoril.
„Len ďalej, vitajte!“ zvolal hostinský. Tak vošli všetci dnu.
„Čerstvé klobásy a víno, sem!“ povedal vlk. „A nech je toho veľa!“ Čašník im priniesol, čo žiadali; oni sa usadili a jedli a pili, a keď niečo prišlo na stôl, v okamihu to zmizlo, čašník nestačil nosiť dosť rýchlo.
Napokon boli sýti. Tu prišiel hostinský s kriedou a povedal:
„Zaplaťte!“ Teraz už išlo naozaj do tuhého. Jedine vlk mal odvahu čosi povedať a vravel:
„My sme potulní študenti a zajtra si na jarmoku niečo zarobíme spevom a potom Vám zaplatíme!“
„Tak dobre,“ povedal hostinský „ale ako zálohu mi tu nechajte Vaše kožuchy!“ Hostinský si hostí dobre obzrel už pri ich príchode, čo sú to za vtáčikov, a dal tajne poslať po kožušníka.
„Môj priateľ, kožušník, je tu! On Vám s tým vyzliekaním pomôže!“ Keď zvieratá začuli slovo kožušník, v úľaku vyskočili a pospiechali ku dverám, ktoré však niekto medzitým dobre zamkol. Kožušník a hostinský sa snažili jedného po druhom schmatnúť a zviazať. Medveď brumlal, vlk vyl, lišiak štekal a zajac? Ten bol od strachu celý stíchnutý a stuhnutý, oči mu liezli z jamôk, jeho diskant mu vypovedal službu a ako iste viete, dodnes sa mu hlas nevrátil.
Áno, to Vám bol naozaj spev! Lišiak a vlk stále kožušníkovi a hostinskému prekĺzavali medzi rukami, tak sa rozhodli začať zajacom, lebo ten bol ľahká korisť. Zo svojho miesta sa ani nepohol, tak ho schmatli a pribili za chvost na stenu a pustili sa za medveďom. Aj toho premohli bez veľkej námahy, lebo bol už starý a zoslabnutý, a tak ho tiež pribili za chvost na stenu. Teraz sa pustili do vlka a lišiaka. Tí s veľkým vytím a štekotom skákali sem a tam, raz na dvere, raz na okno, v najvyššej núdzi skočil vlk plnou silou zase na okno a svete div sa! okenica sa vylomila, vyvalila von a s ňou aj vlk. Zlomil si síce nohu, ale hneď sa pozbieral a so žalostným vytím peláchal preč.
Keď uvidel lišiak otvorené okno, skočil hneď k nemu, ale cestu mu zastúpila gazdiná, ktorá pred chvíľou práve stĺkla v maselnici smotanu na maslo, v ruke mala ešte naberačku na smotanu a tou sa po lišiakovi ohnala, ale on okolo nej preletel ako blesk, a tak zasiahla len špičku jeho chvosta, odvtedy majú líšky špičky svojich chvostov smotanovo biele.
Kožušník a hostinský medzitým pospiechali von za vlkom a tiež aby zase zabednili okno a lišiak nemal kade uniknúť, ale v tom čase boli vlk aj lišiak už za horami. Aj medveď nezaháľal, keď videl prázdny okenný otvor, ktorým sa podarilo uniknúť vlkovi aj lišiakovi, ťahal sa, šklbal, vrtel sa až šklb! prask! bol voľný, len jeho chvost zostal visieť na stene. Zajacovi sa tiež vrátila stratená odvaha, urobil to ako medveď a nechal svoj chvost na stene. A to ste mali vidieť, ako sa mu teraz zhurta utekalo, bol rýchlejší než vietor a peláchal, ani sa neobzrel a zastavil sa až v lese.
Od tých čias nemá ani medveď, ani zajac chvost, môžete ho vidieť u toho hostinského a ak nie tam, tak u miestneho kožušníka (jeden kožušník, čo ešte žije, vraj druhému kožušníkovi ukazoval pravý líščí chvost, ale my vieme, že lišiak predsa o chvost neprišiel).
Od toho času sa medveď, vlk, lišiak ani zajac na jarmoku viackrát neukázali.