Havran

Žila raz jedna kráľovná, ktorá mala malú dcérku, ktorú ešte musela nosiť na rukách. Jedného dňa bolo dieťa také neposlušné, že mu matka mohla hovoriť, čo chcela, nič nepomohlo. Vtedy sa kráľovná tak rozhnevala, že keď okolo zámku leteli havrany, otvorila okno a povedala:
„Prajem si, aby si sa premenila na havrana a odletela preč, aby som mala konečne pokoj.“
Len čo tie slová vyslovila, dieťa sa premenilo na havrana a z rúk jej vyletelo. Havran odletel do čierneho lesa a tam zostal a rodičia o ňom viac nepočuli.
Raz kráčal tým lesom muž, ktorému matka pri krste vybrala meno Niklot, začul havraní hlas, a keď po tom hlase došiel až k havranovi, ten mu povedal:
„Ja som zakliata kráľovská dcéra, ale ty by si ma mohol vyslobodiť.“
„Čo mám urobiť?“ spýtal sa Niklot.
Havran pokračoval:
„Choď ďalej cez pole a ďalej až do stredu lesa, tam nájdeš dom, v ktorom býva jedna stará žena, ktorá ti bude ponúkať jedlo a pitie, ale ty si nesmieš nič vziať; keď sa niečoho najješ alebo napiješ, upadneš do hlbokého spánku a nebudeš ma môcť vyslobodiť. V záhrade za domom je pahorok, na ňom budeš stáť a čakať na mňa. Tri dni o druhej hodine popoludní prídem po teba v koči, prvýkrát ho budú ťahať štyria bieli žrebci, druhýkrát hnedí a tretí deň čierni žrebci; ale ak nebudeš hore, ale zaspíš, tak vyslobodená nebudem.“
Niklot sľúbil, že všetko urobí, ako si praje, ale havran povedal:
„Ja už dnes viem, že ma nevyslobodíš, že si od tej ženy niečo vezmeš.“
Vtedy Niklot ešte raz sľúbil, že sa bude pred jedlom i pitím mať na pozore. Keď však do toho domu prišiel, tá stará žena mu povedala:
„Úbohý chlapče, iste ste vyčerpaný, poďte a občerstvite sa, jedzte a pite.“
„Nie,“ povedal Niklot, „nebudem nič piť ani jesť.“
Ale stará žena mu pokoj nedala a povedala:
„Keď nechcete nič jesť, tak si dajte aspoň jeden dúšok, raz je ako nikdy.“
Tak sa nechal Niklot presvedčiť a raz sa napil. Po poludní vyšiel von do záhrady na pahorok, aby na havrana čakal. Ale zrazu naňho padla veľká únava, nemohol sa jej ubrániť a ľahol si, však spať nechcel. Lenže len čo sa pohodlne uložil, oči sa mu samy zatvorili a on zaspal. Spal tak tvrdo, že ho nič na svete nedokázalo zobudiť. Okolo druhej hodiny popoludní prišla princezná v koči, ťahanom štyrmi bielymi žrebcami, ale bola smutná a hovorila si:
„Viem, že spí.“
A keď vošla do záhrady, ležal Niklot na pahorku a spal. Vystúpila z koča, išla k nemu a triasla ním, volala naňho, ale on sa nezobudil.
Druhého dňa na poludnie zase prišla tá stará žena a ponúkala mu jedlo a pitie tak dlho, kým si aspoň jeden dúšok nevzal. Pred druhou hodinou odišiel Niklot opäť do záhrady na pahorok, aby na havrana čakal, ale padla naňho opäť taká veľká únava, že ani údy nemohol pohnúť a pomôcť si nemohol, položil sa a upadol do hlbokého spánku. Keď princeznú v koči spriahnutie hnedých žrebcov priviezlo, bola opäť smutná a hovorila si:
„Viem, že spí.“
Prišla až k nemu, ale on tvrdo spal a nezobudil sa.
Tretieho dňa Niklotovi stará žena povedala:
„Čo to má byť? Nechcete jesť ani piť, chcete azda zomrieť?“
A Niklot odpovedal:
„Ja nechcem a nesmiem jesť.“
Ona však pred neho postavila misu s jedlom a pohár s vínom a tá vôňa k nemu stúpala, tak nemohol odolať a jeden mocný dúšok toho vína vypil. Keď prišiel jeho čas, odišiel do záhrady na pahorok a čakal na princeznú, ale bol ešte unavenejší ako predchádzajúceho dňa, ľahol si a znova zaspal tak tvrdo, akoby ho do vody hodil. Okolo druhej hodiny prišla v koči ťahanom štyrmi čiernymi žrebcami princezná, opäť celá smutná povedala.
„Viem, že spí.“
A keď k nemu prišla, videla, že naozaj tvrdo spí. Triasla ním mocne a volala naňho úpenlivo, ale on sa nezobudil. Vtedy vedľa neho položila chlieb, kúsok mäsa a fľašu vína, toho pitia a jedla nikdy neubúdalo, nech kto zjedol, čo chcel. Potom si zložila zlatý prsteň, na ktorom bolo vyryté jej meno, a dala mu ho na prst. Nakoniec vedľa neho položila list, v ktorom mu vypísala, čo sa udialo, a tiež mu napísala, že ak ju predsa len vyslobodiť chce, nájde ju na zámku na Sklenenej hore. A keď bola hotová, sadla si do koča a ten ju odviezol k Sklenenej hore.
Keď sa Niklot zobudil a videl, že zase zaspal, upadol do veľkého smútku a povedal:
„Tak mala predsa len pravdu, nevyslobodil som ju.“
Vtedy mu padol pohľad na veci, ktoré ležali vedľa neho, a vzal do rúk ten list, ktorý mu dievča napísalo. Hneď vstal a rozhodol sa vydať na Sklenenú horu, ale nevedel, kde leží.
Šiel dlho tým čiernym lesom, uplynulo celých štrnásť dní a stále mu konca nebolo. Vtedy sa zotmelo, a keďže bol veľmi unavený, ľahol si do krovia, kde chcel prespať. Práve nastal ten čas, keď ľudia zažínajú svetlá, vtedy Niklot uvidel, ako sa v diaľke niečo svetielka, a tak sa vydal za tým svetlom. Prišiel pred dom, ktorý vyzeral na pohľad malý, lebo pred ním stál obor. Keď Niklot toho obra uvidel, trochu sa naľakal, ale nakoniec si dodal odvahy a šiel bližšie. Obor ho uvidel a zvolal:
„To je dobre, že ideš, už som dlho nič nejedol, tak si ťa dám na večeru.“
„Buď taký láskavý a nejedz ma,“ povedal Niklot, „ja mám dosť jedla, aby si sa ním nasýtil aj ty.“
„No ak je to tak,“ povedal obor, „môžeš pokojne zostať, ja by som ťa zjedol, len keby som nič iné nezohnal.“
Tak vošli do domu, sadli si za stôl a Niklot vybral chlieb, mäso a fľašu vína, a bolo toho dosť pre oboch.
„To sa mi páči,“ povedal obor a jedol, čo mu hrdlo ráčilo.
Potom sa ho Niklot spýtal:
„Môžeš mi povedať, kde by som Sklenenú horu našiel?“
„Môžeme sa pozrieť do mapy, sú na nej všetky mestá, dediny i sídla,“ povedal obor. Vytiahol mapu a hľadali ten zámok na Sklenenej hore, ale nič nenašli.
„Nič sa nedeje,“ utešoval obor Niklota, „mám v skrini ešte väčšiu mapu, môžeme sa pozrieť na ňu.“
Ale to bolo tiež nadarmo. Niklot sa chcel vydať ďalej, ale obor ho prosil, aby niekoľko dní počkal, kým sa jeho brat nevráti domov, vyšiel niekam za obživou. Keď druhý obor prišiel, tiež sa ho Niklot pýtal na Sklenenú horu, a on odpovedal:
„Až sa najem dosýta, potom môžem nájsť mapu.“
Po jedle išiel do svojej izby a odtiaľ priniesol mapu, ale ani v nej Sklenenú horu nenašli, nakoniec vytiahol veľmi starú mapu, a konečne sa im poštastilo; na tej Sklenenú horu našli, ale bola mnoho tisíc míľ odtiaľto.
„Ako sa tam len dostanem?“ zhrozil sa Niklot.
Vtedy obor povedal:
„Dve hodiny mám čas, takže ťa kúsok môžem odniesť, ale potom sa musím vrátiť domov.“
Tak obor odniesol Niklota asi sto hodín cesty od zámku a povedal mu:
„Ten zvyšok cesty už sám dôjdeš.“
Potom sa obrátil späť a Niklot sa vydal k zámku; šiel dňom i nocou, až konečne jedného rána stanul pred Sklenenou horou. K zámku viedla cesta, a on sa po nej vydal, ale keďže bola hora zo skla, stále sa zošmykával späť a na horu vyjsť nemohol. Tak zarmútený zostal stáť pod horou a povedal si sám pre seba:
„Zostanem tu dole a budem na ňu čakať.“
Potom si postavil chatrč a celý rok v nej sedel a pozeral sa na cestu, či princezná po nej v koči nepôjde, ale nestalo sa tak. Vtedy jedného dňa uvidel zo svojej chatrče, ako sa vonku bijú traja chlapi, až z nich handry lietajú, a tak na nich zavolal:
„Boh s vami!“
Oni sa po tom hlase obrátili, ale jeho v chatrči nevideli, a tak sa znova mlátiť hlava-nehlava začali. Vtedy Niklot opäť zavolal:
„Boh s vami!“
Opäť ho počuli, zarazili sa a pozerali, kto by to mohol byť, ale keď nikoho opäť nevideli, tak sa biť začali.
„Boh s vami!“ zakričal Niklot tretíkrát a pomyslel si: „To sa musím ísť von pozrieť, čo tam majú.“ Vyšiel von a prečo sa bijú, sa ich spýtal.
Vtedy mu povedali, že prvý má palicu, ktorá každé dvere otvorí, keď sa ich s ňou dotkne, druhý vraj má plášť, keď si ho na plecia zavesí, stane sa neviditeľným, no a ten tretí mal koňa, ktorý na tú sklenenú horu vyjsť dokázal. A oni sa teda bili kvôli tomu, či si majú tie zázračné veci ponechať a spoločne používať, alebo si ich rozdeliť.
Tak povedal Niklot:
„No tie tri veci by som s vami mohol vymeniť, peňazí veľa nemám, ale mám tiež zázračné veci, ktoré sú tiež cenné! Ale najprv tie vaše musím vyskúšať, aby som videl, že tú zázračnú schopnosť majú.“
Tak ho tí chlapi nechali nasadnúť na koňa, do ruky mu dali palicu, zavesili mu plášť cez plecia a keď to všetko mal, nemohli ho už viac vidieť. Vtedy im každému silnú ranu uštedril:
„Tu máte, vy lenivci, čo si zaslúžite, ste spokojní?!“
Potom vyšiel hore k zámku, a keď k nemu prišiel, brána bola zatvorená, vtedy sa jej dotkol tou čarovnou palicou a brána sa v okamihu rozskočila. Vošiel dovnútra a našiel schody, ktoré viedli do veľkej siene, kde sedelo dievča a malo pred sebou zlatý pohár s vínom. Neviditeľný Niklot došiel až k nej, stiahol si prsteň a vhodil ho do kalicha, až to zazvonilo. Vtedy dievča zvolalo:
„To je môj prsteň, tak tu musí byť aj ten muž, čo ma mal vyslobodiť.“
Hľadala v celom zámku, ale nikoho nenašla, Niklot zatiaľ vyšiel von, nasadol na koňa a plášť odhodil. Keď konečne princezná pred bránu prišla, uvidela ho a veľmi sa zaradovala. On zoskočil a vzal ju za ruky a ona ho pobozkala:
„Teraz si ma vyslobodil a zajtra môže byť svadba.“