Železný Jan

Býval raz jeden kráľ a ten mal pri svojom zámku veľký, hlboký les a v lese pobehovala všetka zver, akú si len želal. Kedysi tam vyslal poľovníka, aby mu ulovil srnu, ale poľovník sa z lesa nevrátil.
„Možno sa mu stalo nejaké nešťastie,“ povedal kráľ a nazajtra poslal dvoch iných poľovníkov, aby ho našli, ale ani oni sa už neukázali. Tretieho dňa teda zvolal všetkých svojich poľovníkov a prikázal:
„Prehľadajte celý les a neprestaňte, kým ich všetkých troch nenájdete.“ Ale z tej veľkej družiny sa zase nevrátil ani jediný a ani z celej svorky psov, ktoré mali so sebou, nepribehol ani jeden. Od tých čias sa do lesa už nikto neodvážil a opustený les tam stál stíchnutý, ako bez života, len občas bolo vidieť, ako nad ním krúži nejaký orol alebo jastrab. Tak to trvalo dlhé roky.
Potom sa raz u kráľa ohlásil cudzí poľovník, ktorý si hľadal službu, a ponúkol sa, že do toho nebezpečného lesa pôjde. Kráľ s tým nechcel súhlasiť, povedal mu:
„Vládnu tam zlé mocnosti, bojím sa, že nepochodíš o nič lepšie ako ostatní, že z toho lesa už nikdy nevyjdeš.“ Poľovník odpovedal:
„Pane kráľu, ja to podniknem na svoju zodpovednosť: nebojím sa, strach nepoznám.“
A tak sa poľovník vybral so svojím psom do lesa. Netrvalo dlho, pes narazil na stopu nejakej zveri a chcel ísť za ňou. Ale sotva prebehol pár krokov, stanul pred hlbokou blatistou tôňou a nemohol ďalej. Vtom sa z vody vynorila nahá paža, schmatla ho a stiahla dolu. Keď to poľovník uvidel, vrátil sa do zámku po pomoc a priviedol si troch mužov s vedrami, aby vodu vyčerpali. Keď konečne dovideli až na dno, videli, že tam leží divý muž: po celom tele bol hnedý ako zhrdzavené železo a vlasy mu splývali cez tvár až po kolená. Zviazali ho konopnými povrazmi a odviedli ho do zámku. Tam sa ľudia schádzali okolo divého muža, nemohli sa mu vynadívať, ale kráľ ho dal zavrieť do železnej klietky na nádvorí a pod trestom smrti zakázal dvere tej klietky otvárať. Kľúč od nej dostala na starosť sama kráľovná. Odteraz mohol zasa ktokoľvek ísť do lesa a bol tam v bezpečí.
Ale čo sa nestalo: kráľ mal osemročného synčeka, ten sa raz hral na nádvorí, a ako si hádzal zlatou loptou, lopta mu spadla do klietky. Chlapec k nej pribehol a hovorí:
„Divý muž, podaj mi moju loptu.“
„Nedám ti ju,“ odpovedal muž, „kým mi neotvoríš dvere.“
„Nie,“ povedal chlapec, „to ja neurobím, kráľ to zakázal,“ a odbehol.
Druhého dňa prišiel znova požiadať o svoju loptu a divý muž zase povedal:
„Otvor mi dvere,“ ale chlapec nechcel.
Tretieho dňa, keď si kráľ vyšiel na lov, prišiel chlapec ešte raz ku klietke a povedal:
„Nemôžem ti dvere otvoriť, aj keby som chcel: nemám od nich kľúč.“
Divý muž odpovedal:
„Tvoja matka ho má pod vankúšom, môžeš si po neho dôjsť.“
Chlapec si tak veľmi želal znova dostať svoju loptu, že všetky zákazy pustil z hlavy a kľúč bez váhania doniesol. Dvere sa ťažko otvárali, chlapec si priprel prst, ale lopotil sa ďalej, až predsa povolili.
Divý muž vyšiel z klietky, dal mu zlatú loptu a ponáhľal sa preč. Chlapec dostal strach, rozplakal sa a volal za ním:
„Prosím ťa, divý muž, nechoď preč, dostal by som výprask.“
Divý muž sa obrátil, zodvihol ho, posadil si ho na plecia, pridal do kroku a zmizol s ním v lese.
Keď kráľ prišiel z lovu, všimol si, že klietka je prázdna, a hneď sa pýtal kráľovnej, ako sa to stalo. Kráľovná o ničom nevedela, išla po kľúč, ale pod vankúšom nebol. Volala chlapca, ale nikto sa jej neozýval. Kráľ vyslal ľudí na všetky strany, aby malého princa hľadali, ale nebolo po ňom ani stopy, vrátili sa naprázdno. Teraz sa už kráľ domyslel, čo sa prihodilo, a na kráľovskom dvore zavládol veľký smútok.
Keď sa divý muž dostal hlboko do temného lesa, postavil chlapca na zem a povedal mu:
„S otcom a s matkou sa už nestretneš, ale pretože si ma vyslobodil, zľutujem sa nad tebou a nechám si ťa u seba. Keď urobíš všetko, čo ti poviem, dobre sa ti povedie. Ja som Železný Jan. Pokladov a zlata mám dosť, toľko, že nikto na svete nemá viac.“ Potom nazbieral machu, ustlal z neho chlapcovi lôžko a ten zaspal.
Ráno ho lesný muž zaviedol k studničke a povedal:
„Vidíš, Zlatá studnička je jasná a čistá ako krištáľ. Budeš pri nej sedieť a dávať pozor, aby tam nič nespadlo, bola by tým zneuctená. Ja každý večer prídem a presvedčím sa, či si môj príkaz splnil.“
Chlapec si sadol na okraj studničky, pozeral sa, ako sa v nej občas mihne zlatá ryba, občas zlatý had, a dával pozor, aby do nej nič nespadlo. Ale ako tak sedel, zrazu ho ten pricviknutý prst tak veľmi zabolel, že ho mimovoľne strčil do vody. Rýchlo ho zase vytiahol, ale beda, prst bol celý pozlátený. Chcel z neho to zlato zodrať, ale nech robil, čo robil, všetko bolo márne. Večer sa vrátil Železný Jan, zadíval sa na chlapca a hovorí:
„Čo sa to dialo so studničkou?“
„Nič, nič,“ odpovedal malý strážca a schovával ruku za chrbát, aby nebolo vidieť prst. Ale muž povedal:
„Ty si namočil prst vo vode. Tentoraz ti to prejde, ale maj sa na pozore, aby ti do nej zase niečo nespadlo.“
Zavčasu ráno, len čo sa rozvidnilo, sedel už zase pri studničke a strážil ju. Prst ho zase bolel, on si ho trel o hlavu a nešťastnou náhodou spadol jeden vlas do studničky. Rýchlo ho vylovil, ale vlas bol už celý zlatý. Prišiel Železný Jan a hneď vedel, čo sa stalo.
„Nechal si do studničky spadnúť vlas,“ povedal. „Ešte raz ti prepáčim, ale keby sa to stalo po tretí raz, bude studnička zneuctená a ty u mňa ďalej nemôžeš zostať.“
Tretieho dňa sedel chlapec pri studničke a prstom ani nepohol, nech ho bolel akokoľvek. Ale bolo mu dlho, a tak pozoroval svoj obraz na vodnej hladine. Ako sa pritom nakláňal hlbšie a hlbšie a chcel si zblízka pozrieť do očí, vlasy, dlhé až na plecia, mu padli do vody. Rýchlo sa vzpriamil, ale bolo neskoro, už mal celú kšticu od končekov až ku korienkom pozlátenú a žiarila ako slnko. Len si predstavte, ako sa úbohý chlapec zľakol. Vzal vreckovku a uviazal si ju okolo hlavy, aby to muž nevidel. Ani sa nenazdal, Železný Jan bol tu, zase už všetko vedel a povedal len:
„Rozviaž tú šatku.“
Zlaté vlasy sa hneď vyvalili prúdom, a nech sa chlapec ospravedlňoval, ako chcel, nič mu to nebolo platné.
„Skúšku si nezvládol, ďalej tu už zostať nemôžeš. Choď do sveta, tam spoznáš, ako chutí chudoba. Ale ja to s tebou myslím dobre a dovolím ti jednu vec: ak sa niekedy dostaneš do ťažkostí, príď sem k tomu lesu, zavolaj: ‚Železný Jane,‘ a ja prídem a pomôžem ti. Mám veľkú moc, ani by si neveril, a zlata a striebra viac než hojnosť.“
Tak teda kráľovič opustil temný les a cestou necestou šiel a šiel, až napokon prišiel do veľkého mesta. Hľadal tam prácu, ale nemohol nič nájsť, a ani sa dovtedy ničomu nevyučil, aby sa dokázal uživiť. Nakoniec zašiel do kráľovského zámku a vypytoval sa tam, či by ho neprijali. Dvorania nevedeli, akú mu dať prácu, ale zapáčil sa im, a tak mu povedali, nech len zostane. Napokon ho vzal do služby kuchár: môže vraj nosiť drevo a vodu a vyberať popol.
Raz, keď nikto iný práve nebol po ruke, prikázal mu kuchár, aby nosil misy na kráľovský stôl. On však nechcel svoje zlaté vlasy ukazovať, preto si nechal aj teraz na hlave klobúčik. Takú neslušnosť si ku kráľovi ešte nikto nedovolil a kráľ povedal:
„Ak ideš ku kráľovskému stolu, musíš klobúk zložiť.“
„Odpustite, pane kráľu,“ odpovedal chlapec, „to ja nemôžem, mám boľavú hlavu.“
Kráľ si dal zavolať kuchára, hrešil a vyčítal mu, ako vôbec mohol takého chlapca vziať do kuchyne; ten vraj musí okamžite preč. Ale kuchár s ním mal ľútosť a vymenil ho za záhradníkovho pomocníka.
Teraz musel chlapec v záhrade sadiť a polievať, kopať a rýľovať a nesmel sa báť vetra ani zlého počasia. Raz v lete, keď v záhrade pracoval sám,
bolo také horúco, že klobúčik zložil, chcel si hlavu trochu ochladiť. Ako mu na ňu svietilo slnko, vlasy sa mu tak ligotali a žiarili, že tá žiara prenikla až do komnaty kráľovej dcéry. Princezná vyskočila, bežala sa pozrieť z okna, čo to asi je, a keď uvidela záhradníkovho pomocníka, zavolala naňho:
„Mládenec, uviaž mi kyticu a prines mi ju.“
On si narýchlo nasadil klobúčik, natrhal planého lúčneho kvetu a uviazal kyticu. Keď s ňou išiel po schodoch hore, zastavil ho záhradník:
„Ako môžeš uviazať princeznej kyticu z takých obyčajných kvetov? Rýchlo choď po iné a vyber tie najkrajšie a najvzácnejšie.“
„Ach nie,“ odpovedal pomocník, „tieto plané voňajú viac a budú sa jej lepšie páčiť.“
Keď prišiel do jej komnaty, povedala princezná:
„Daj klobúk dolu, nepatrí sa, aby si ho mal na hlave, keď stojíš predo mnou.“
Zase odpovedal:
„To nesmiem, mám boľavú hlavu.“
Ale ona načiahla ruku a klobúčik mu vzala. Zlaté vlasy sa mu hneď spustili na plecia, že to bola krása nevídaná. Chcel ujsť, ale princezná ho zadržala a dala mu hrsť dukátov. Vzal ich a šiel. Sám však o peniaze nijako nestál, zaniesol ich záhradníkovi a povedal:
„Vezmi si to pre deti, nech majú niečo na hranie.“
Druhého dňa naňho princezná znova zavolala, aby jej priniesol kyticu lúčneho kvetu. A keď s kyticou v ruke vošiel do dverí, hneď mu chmatla po klobúčiku a chcela mu ho vziať, on si ho však pridržiaval oboma rukami. Zase mu dala hrsť dukátov, lenže on si ich nenechal, dal ich záhradníkovi pre deti na hranie. Tretieho dňa to bolo práve tak, princezná mu klobúčik nedokázala vziať a on o jej zlatky nestál.
Zanedlho potom vpadol do krajiny mocný vládca zo susedstva a začala sa vojna. Kráľ zhromaždil svoj vojenský ľud, ale nevedel, či sa dokáže ubrániť, pretože nepriateľ mal obrovské vojsko. Vtedy povedal záhradníkov pomocník:
„Som už dospelý mládenec a chcem tiež ísť do vojny, len mi dajte koňa.“
Ostatní sa dali do smiechu a povedali:
„Keď odídeme, nájdi si ho, necháme ti jedného v stajni.“
Keď odišli, šiel si do stajne po koňa, ale musel ho skôr vytiahnuť než vyviesť: kôň bol na jednu nohu chromý a biedne krivkal klopiti, klopiti, no, lepšie to nešlo. Ale mládenec naň predsa len vysadol a pustil sa k tomu temnému lesu. Keď dorazil na kraj, trikrát zavolal:
„Železný Jane!“ tak hlasno, že sa to po lese rozliehalo. Divý muž sa naozaj hneď objavil a opýtal sa:
„Čo žiadaš?“
„Potrebujem statného koňa, chcem ísť do vojny.“
„Dostaneš ho a k nemu oveľa viac, než žiadaš,“ povedal divý muž a vrátil sa do lesa. Netrvalo dlho a z lesa vyšiel štajniar a privádzal bojového koňa, ktorý frkal a supal, až sa mu z nozdier dymilo, a vzpínal sa, že ho sluha sotva udržal. Na sedle niesol rytiersku výzbroj. A za ním ťahal veľký húf bojovníkov v železnej zbroji a ich meče sa na slnku len blýskali. Mládenec vzal na seba oceľové brnenie, odovzdal štajniarovi svojho trojnohého koňa, vyskočil na druhého a už cválal na čele svojho húfu.
Keď sa blížili k bojisku, malo už kráľovo vojsko toľko padlých, že ostatní len ťažko odolávali presile a len-len že nezačali ustupovať. Vtom sa prihnal mládenec so svojím železným vojom, ako blesk sa vrhol na nepriateľov a sekal všetkých, čo sa mu stavali na odpor. A keď sa dali na útek, on a jeho obrnenci im boli v pätách a neprestali, kým nepriateľov do posledného muža nevyhnali z krajiny. Ale namiesto aby sa vrátil ku kráľovi, odviedol mládenec svoj húf okľukami zase k lesu a tam si vyvolal Železného Jana.
„Čo žiadaš?“ opýtal sa divý muž.
„Vezmi si zas svojho koňa a svojich ľudí a vráť mi môjho trojnožku.“
Stalo sa, ako si želal, a on vysadol na svojho krívajúceho klopitu a išiel domov.
Keď sa kráľ vrátil do zámku, vyšla mu dcéra v ústrety a blahoželala mu k víťazstvu. Ale kráľ pokrútil hlavou:
„Ó nie, ja nie som ten, ktorý v bitke zvíťazil, to jeden cudzí rytier mi prišiel so svojím húfom na pomoc.“
Dcéra chcela vedieť, kto je ten cudzí rytier a kde zostal, ale kráľ to sám nevedel a povedal:
„Prenasledoval nepriateľov na úteku, až mi zmizol z očí, a potom som ho už nevidel.“
Princezná sa ďalej nepýtala, ale išla vyzvedať k záhradníkovi, čo robí jeho pomocník, a on jej so smiechom rozprával:
„Práve sa vrátil na svojom trojnohom koni, a mládenci sa mu posmievali a volali: ‚Náš Klopita ide domov!‘ Pokrikovali naňho: ‚Povedz, za ktorým krovím si počas bitky ležal a vyspával?‘ On hovorí: ‚Vykonal som to najznamenitejšie, bezo mňa by ste boli zle dopadli.‘ A oni sa mu smiali ešte viac.“
Za nejaký čas povedal kráľ svojej dcére:
„Dám vyhlásiť, že usporiadam veľkú slávnosť, potrvá tri dni a ty budeš hádzať zlaté jablko. Možno na ňu ten neznámy víťaz tiež pricestuje.“
Keď bola slávnosť oznámená, vybral sa mládenec zase k temnému lesu a zavolal Železného Jana. Ten sa opýtal:
„Čo žiadaš?“
„Aby som chytil zlaté jablko princeznej.“
„Spoľahni sa,“ povedal Železný Jan, „akoby si ho už mal. Dostaneš k tomu aj červenú výstroj a pôjdeš na skvostnom ryzákovi.“
V určený deň pricválal mládenec ako červený rytier, postavil sa medzi ostatných a nikto ho nespoznal. Princezná, ktorá s kráľom sedela na pavlači, pristúpila k zábradliu a hádzala prechádzajúcim rytierom zlaté jablko, nikto ho však nechytil okrem neho samého. A len čo mal jablko v ruke, poklonil sa princeznej, pobodol ryzáka a cvalom ušiel.
Druhého dňa ho Železný Jan zase vystrojil za rytiera, dal mu bielu výstroj a krásneho bieleho koňa. A ako biely rytier opäť ako jediný chytil jablko, ale nezdržal sa ani na okamih, poklonil sa princeznej, cvalom odišiel. Kráľ sa už nahneval a hovorí:
„Toto nie je dovolené, musí predsa prísť ku mne a povedať svoje meno.“ A vydal rozkaz na nasledujúci deň: keby ten rytier, ktorý chytí jablko, chcel zase ujsť, jazdci sa pustia za ním, a keby sa dobrovoľne nevrátil, prinútia ho mečom.
Tretieho dňa dostal mládenec od Železného Jana čiernu výstroj a vranáka, a na slávnosti zase jablko chytil. Ale keď s ním unikal, kráľovskí ho prenasledovali a jeden sa k nemu dostal tak blízko, že ho hrotom meča poranil na nohe. Napriek tomu im unikol, ale jeho vranák tak divoko skákal, že jazdcovi spadla prilba z hlavy a prenasledovatelia zazreli, že má zlaté vlasy. Obrátili sa späť a všetko to kráľovi oznámili.
Nazajtra sa princezná zase pýtala záhradníka, kde je pomocník. Odpovedal jej:
„Pracuje v záhrade. Ale je to divný pavúk: pomyslite si, bol aj na slávnosti a vrátil sa len včera večer. Deťom dokonca ukázal tri zlaté jablká, ktoré tam vyhral.“
Princezná to povedala kráľovi a ten si ho dal zavolať. Mládenec prišiel a zase mal klobúčik na hlave. Lenže princezná sa k nemu pritočila, klobúk mu vzala, a hneď sa mu tie zlaté vlasy rozprestreli po pleciach a bol taký krásny, že nikto neveril vlastným očiam.
„Povedz, to si ty bol ten rytier, čo trikrát prišiel na slávnosť, zakaždým v inej farbe, a chytil všetky tri zlaté jablká?“ opýtal sa kráľ.
„Áno,“ odpovedal, „bol som to ja, a tu sú jablká.“ Siahol po ne do vrecka a podal ich kráľovi. „Získal som ich poctivo, preto ma vaši ľudia nemuseli prenasledovať a posekať.“
„Prečo si neprišiel poďakovať a povedať svoje meno?“ povedal kráľ.
„Keď som vám ako neznámy rytier pomohol k víťazstvu nad nepriateľmi, tiež som si neprišiel po poďakovanie,“ usmial sa mládenec.
„Tak ty si ten neznámy víťaz!“ zaradoval sa kráľ. „Ale ak dokážeš vykonať takéto skutky, nie si žiadny záhradnícky pomocník. Povedz mi, kto je tvoj otec?“
„Môj otec je mocný kráľ a zlata môžem dostať, koľko mi len napadne.“
„Aj keby si nemal nič, som ti zaviazaný vďakou,“ povedal kráľ. „Mohol by som ti urobiť niečo po vôli?“
„To môžete, pane kráľu,“ odpovedal, „dajte mi svoju dcéru za ženu.“
Princezná sa zasmiala a povedala:
„Na moju vieru, tento princ berie všetko hopom, rázom. Ale ja som už dávno spoznala podľa jeho zlatých vlasov, že tým záhradníkom nie je naozaj.“ A išla mu dať pusu.
Na svadbu prišiel aj jeho otec a matka, tí sa najviac radovali, pretože sa už dávno vzdali všetkej nádeje, že sa ešte stretnú so svojím synom. A keď sedeli pri svadobnom stole, zrazu hudba zmĺkla, dvere sa otvorili dokorán a do siene vošiel hrdý kráľ s veľkou družinou. Pristúpil k mládencovi, objal ho a povedal:
„Ja som Železný Jan. Po roky som bol zakliaty, premenený na divého muža, a ty si ma vyslobodil. Všetky poklady, ktoré mám, budú tvoje. A tebe, kráľu,“ obrátil sa k ženíchovmu otcovi, „tebe som priviedol všetkých poľovníkov, ktorých divý muž stiahol do tône v tvojom lese.“