Chlpatý princ

Kde bolo, tam bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine žil jeden kráľ a ten mal len jediného syna. Otec mu už chcel odovzdať kráľovstvo a ponúkal mu princezné, nech sa ožení, ale syn každý deň hovoril:

„Otecko, ja sa vydám do sveta a ktorá sa mi zapáči, tú si zaslúbim, nech je chudobná alebo bohatá a nech pochádza z akéhokoľvek rodu.“
Kráľ ho presviedčal, že sa to na kráľovského syna nepatrí, ale že predsa len mal iba jeho. Nakoniec mu to predsa len dovolil.
Tak sa princ vybral na cestu, vzal si kočiar, štyri kone a družinu, ktorá išla s ním. Hľadal dlho, chodil od dediny k dedine, od mesta k mestu, až raz išiel okolo dediny, kde ženy prali pri potoku bielizeň. Pozrel sa a jedna sa mu hneď veľmi zapáčila. Prikázal zastaviť, šiel k nej k vode a prihovoril sa jej:
„Panenka, či by ste ma chceli?“
„Pane princ,“ povedala mu práčka „nerobte si zo mňa žarty. Ako by to mohlo byť? Vy pochádzate zo zámku a ja som len dcéra chudobného sedliaka.“
Nechcela sa s ním ani rozprávať. Ale on na ňu znova a znova naliehal, že jej hovorí svätú pravdu, až nasadla k nemu do kočiara a išli k jej otcovi. Starý sedliak stál vonku a keď uvidel štyri kone, kočiar samé zlato a striebro, nevedel, čo sa to deje. Kočiar zastal pred jeho domom a z neho vystupuje jeho dcéra a navyše s princom! Vošli do izby, princ si zložil klobúk a prosil starého sedliaka, či by mu nedal svoju dcéru za manželku. Sedliak stál ako obarený, pretože sa bál princovi odporovať, ale potom nabral odvahu a hovorí:
„To nie je možné, milostivý pane, aby sa obyčajné sedliacke dievča stalo kráľovnou. Ona sa do kráľovského rodu nehodí, je chudobná.“
Ale keď princ trval na svojom, starý poznal, že iná pomoc nie je. Tak sa dohodli, že v ten a ten týždeň si po ňu princ príde a v kráľovskom meste bude až svadba.
Princ sa vrátil domov a kráľ i kráľovná ho už netrpezlivo očakávali. Pýtali sa ho, či našiel nejakú nevestu.
„Ale áno,“ hovorí princ. „Našiel som.“
„A z akého je rodu?“
„Zo sedliackeho, otecko.“ a všetko im vyrozprával, ako a čo.
„Je to síce chyba, synu, že si chceš vziať za manželku sedliakovu dcéru a spraviť z nej kráľovnú,“ hovorí otec „ale keď o ňu tak stojíš a dal si jej svoje kráľovské slovo, choď si po ňu.“
V dohodnutý deň dal princ vystrojiť dva kočiare a zapriahnuť do jedného pre seba a pre nevestu a do druhého pre jej rodičov.
Šaty vzali hneď so sebou, nastrojili nevestu ako princeznú a všetci spoločne prišli na zámok a hneď slávili veľkú svadbu.
Čoskoro po svadbe starý kráľ zomrel a mladý teraz držal sám celé kráľovstvo. Ale o poldruha roka mu okolití panovníci vypovedali vojnu a on sa chystal do boja. Keď odchádzal a lúčil sa, hovorí:
„Milá manželka, čo ty podpíšeš, tomu budem veriť!“
Stará kráľovná sa stále nevedela zmieriť s tým, že si princ vzal ženu z jednoduchého rodu, a premýšľala, ako by sa jej zbavila. Dozvedela sa, že v tom meste býva čarodejnica. Dala si ju zavolať k sebe a pýtala sa jej na radu. Čarodejnica dala matke akýsi prášok a povedala:
„Keď bude mladá kráľovná ráno stolovať, nasypte jej to do hrnčeka.“
Keď ráno komorná chystala raňajky, stará kráľovná dávala pozor. Potom ju poslala na chvíľu von po niečo a nasypala do šálky s čajom prášok. Komorná potom vzala šálku s čajom, doniesla ju mladej kráľovnej do izby a tá ju vypila, nič netušiac.
O dva mesiace sa mladej kráľovnej narodil chlapček, ale bol celý porastený čiernymi chlpmi. Vyzeral skoro ako medveď. Keď ho mladá kráľovná prvýkrát uzrela, vyhrkli jej slzy! Ale mala ho rada, akoby to bolo najkrajšie bábätko pod slnkom. Zato stará kráľovná narobila krik po celom zámku. Rýchlo vzala papier a písala synovi, že si vzal proti vôli rodičov ženu z jednoduchého stavu a tá teraz porodila chlpaté zviera namiesto syna a že z toho budú mať po celom kráľovstve teraz hanbu.
Keď mladý kráľ dostal ten list, upadol do veľkého zármutku a napísal svojej panej, nech mu sama a vlastnou rukou dá správu, či je všetko pravda, alebo nie.
O pár dní dostal list späť a v ňom stálo:
„Najmilší manžel, sama neviem, akými kúzlami sa to mohlo stať, ale narodil sa mi chlapček a celé telo, každé miestečko, má porastené čiernymi chĺpkami ako medvedík.“
Keď to kráľ čítal, zarmútil sa ešte viac a nevedel, čo si počať, pretože svoju ženu veľmi rád mal. Ale predsa sa bál tej hanby a posmechu a napísal svojej matke dlhý list:
Nech vydajú jeho manželke na rok stravy a všetky potrebné veci a nech ju odvedú aj s chlapčekom k moru. Tam nech dajú upliesť z prútia loď, na tú loď naložia stravu, všetky tie veci, jeho manželku aj to novorodeniatko a pustia ich po mori preč. A nech sa to všetko stane tajne a v noci, aby nikto nevedel, čo sa s nimi vlastne stalo.
Tak sa mladá kráľovná plaví so synčekom po mori. Už to trvá dlho, skoro pol roka a nikde nie je vidieť žiadnu zem. Chlpatý synček mal už trištvrte roka, už rozprával a kráľovná mu rozprávala o svete a o zemi, ako vyzerajú mestá a dediny, aké zvieratká na nej žijú a tak všelijaké veci. A pretože boli na šírom mori len dvaja, sama ho pokrstila a dala mu meno Ján.
Po roku im už došlo všetko jedlo a všetky zásoby a kráľovná si už myslela, že na tom mori zahynú. Jedného rána sa ale zobudila a vidí, že voda ženie ich čln k brehu a na tom brehu že je obrovský les. Chytili sa stromu a vyliezli z člna von. Matka hovorí:
„Vidíš, Janíčko? To je tá zem, o ktorej som ti rozprávala. Tu teraz zostaneme a postavíme si nejakú chalúpku.“
Kráľovná mu teda ukazovala, radila a pomáhala, ako sa všetko robí a Janko tiež trochu pomáhal a nosil drevo aj kamene a z toho postavili peknú chalúpku, v nej ohnisko a pec, lavicu na spanie a do rohu dali aj pekný stôl. Raz si Janko vyšiel von za dom a stál tam medzi stromami. Tu popri ňom niečo preletelo ..... frnk a už to bolo preč. Janko bežal do izby a volal:
„Mamička, mamička, letelo tu nejaké zviera ! Malo štyri nohy a na hlave obrovské rohy.“
„To bol jeleň,“ povedala matka. „Mal si ho chytiť, boli by sme ho upiekli.“
„To som nevedel, ale zajtra ho iste chytím.“ hovoril Janko.
Nazajtra zase zastal vzadu za chalupou a keď tade jeleň bežal, Janko ho chmatol za rohy, priviedol pred chalupu a volal:
„Mamička, tak už ho máme chyteného! Čo s ním mám urobiť?“
Jankova mamička bola prekvapená, že to dokázal tak jednoducho a hovorí:
„Najprv ho udri do čela , potom ho zapichneme a stiahneme z kože.“
Rozporcovali ho, stiahli kožu, mäso rozsekali a dali variť. Po dlhom čase sa zase raz dobre najedli! Keď tak hodovali, bolo počuť, ako sa k nim z druhej strany nesú nejaké zvuky. Janko sa pýtal:
„Mamička, čo sa to stále ozýva?“
„To brešú psy, Janíčko.“
„A ako je to ďaleko, čo tí psi brešú?“
„Tam je mesto a v ňom dostaneš kúpiť všetko, na čo si spomenieš. Majú tam aj hovädzie mäso a to je dvakrát lepšie ako toto tu. To by sme sa mali.“
„Mamička,“ hovorí Janko „ja pre to mäso do mesta zájdem. Ako by som ho len našiel?“
„No kde sa dymí, tam stojí mesto. A odkiaľ začuješ brechať psy, tam bež, tam sú jatky.“
Janko sa pozbieral a dobehol k mestu. Ako ho zbadala stráž na bráne, všetci sa zľakli a začali naňho strieľať. Gule sa ale od Janka odrážali ako hrachové zrnká a nič mu nerobili. Keď to vojaci videli, zahodili pušky a rozbehli sa na všetky strany. Janko bežal ulicou a za ním svorka psov, až sa dostali k mäsiarskym krámom. Tam si nabral mäsa, čo uniesol, a nakŕmil aj všetky tie psy. Tie ho potom sprevádzali až za mesto a veselo brechali.
Keď doniesol všetko do chalupky, matka mu hovorí:
„Áno, Janíčko, to je hovädzie mäso, to si pochutíme. Mal si ale ešte k nemu vziať chlieb a rožky.“
„Že ste mi to, mamička, nepovedali hneď. Ale nič, ja sa ešte po tie veci vrátim a hneď som tu. Máme nejaké vrece?“
Matka mu podala, on si ho hodil cez plece a bežal späť do mesta. Kráľ zatiaľ dal zdvojnásobiť stráže a tí, keď ho zazreli, naňho opäť spustili streľbu. Gule padali ako dažďové kvapky, ale len po ňom skĺzli a nič mu neurobili. Stráže sa zase od strachu rozutekali. Janko vbehol medzi predavačov, bral z pultov bochníky chleba a nabieral si žemle, rožky a všetko hádzal do vreca, až ho mal celkom plné. Pár bochníkov a rožkov hodil aj medzi psy a tie mu od radosti oblizovali ruky.
Doniesol to domov, mäso upiekli a spravili si peknú hostinu. Keď dojedali, Janko hovorí:
„Mamička, ja sa tam vyberiem znova a donesiem niečo dobré na pitie, múku a soľ a aj nejaké prasiatko by prišlo vhod. Napečieme si buchty a pekne si ich pomastíme.“
„Dobre, Janko.“ hovorí matka.
Medzitým sa mešťania u kráľa sťažovali, aké škody im robí to chlpaté zviera. Kráľ prikázal všetky stráže dokonca strojnásobiť a všetkých vyzval, či je niekto odvážny, kto by sa toho chlpatého cudzinca opýtal, odkiaľ je a čo si žiada. Jeden vojak sa k tomu prihlásil a kráľ mu sľúbil peknú odmenu, ak to dobre vykoná.
Keď sa Janko blížil k bráne, všetci vojaci sa rozutekali, len jeden tam zostal stáť a skryl sa vo vnútri. Janko ho tam uvidel, šiel k nemu a hovorí:
„Čo tu robíš, panáčik?“
„Čakám tu na teba.“ hovorí vojak a trasie sa mu hlas. „Náš pán kráľ ti odkazuje, aby si k nemu prišiel, že ti sám zaopatrí všetko, čo potrebuješ.“
„Tak poď.“ hovorí Janko. „Zaveď ma k nemu.“
„Zavediem,“ odpovie strážny a kráčali spolu cez celé mesto na kráľovský hrad. Kráľ sedel v okne a vyzeral na mesto. Ako uvidel toho chlpatého tvora, zhrozil sa a prikázal bránu zavrieť a spustiť závory. Janko došiel k bráne a hovorí tomu vojakovi:
„Otvor!“
Ten skúšal strkať do brány, ale márne. Janko mu hovorí:
„Prečo si ma sem zaviedol?“
Kopol do dverí a bral schody po dve nahor do paláca. Prišli ku kráľovým dverám a tie boli tiež zamknuté. Janko doň zase kopol a dvere sa v tú ránu celé rozleteli. Vstúpil dovnútra a pýta sa:
„Ty si kráľ? Čo odo mňa chceš?“
Milý kráľ sa triasol hrôzou a neživý, nemŕtvy vykladá Jankovi, že mu robí v meste peknú škodu a že on sám mu dá všetko dobrovoľne, čo si len bude priať.
„Pre tentoraz,“ hovorí Janko „by som potreboval nejaké dobré pitie, vrece soli, štyri vrecia múky a pekné prasiatko.“
Kráľ ho vzal do pivnice a ponúkal mu, nech sa napije a ochutná, čo majú na pitie. Janko ale hovorí:
„Kráľu, ty pi prvý a až potom ochutnám ja.“
Tak sa kráľ napil a až potom Janko ochutnával, aké pitie si vezme. Nakoniec si vybral a hovorí:
„Kráľu, tak toto mi chutí a daj mi z toho celý sud.“
Janko vzal sud na plecia a zaniesol ho do lesa matke a pýta sa jej:
„Je to dobré, mamička?“
„Áno.“ hovorí matka a poslala ho ešte po tú múku.
Janko sa vrátil na hrad a hovorí kráľovi:
„Tak pitie je vraj celkom dobré a teraz si ešte vezmem tú soľ a múku.“
Kráľ ho vzal do zámockej špajze. Tam si Janko nabral štyri vrecia peknej múky a vrece soli a zaniesol to zase všetko naraz do lesa k matke. Keď sa vrátil ku kráľovi ešte po prasiatko, kráľ mu hovorí:
„Milý Janko, mám ísť do susedného kráľovstva na námluvy za tromi princeznami. Tá cesta ale vedie cez hlboký les a v ňom sa usadili lupiči a zabijú každého, kto tam zablúdi. Ty máš sily za sto mužov, rob mi na tej ceste sprievod! Bohato sa ti odmením.“
„Pôjdem, samozrejme,“ odpovedal Janko „A nič sa neboj, zdravý tam dôjdeš a zdravý sa vrátiš späť. Ani vlas ti nikto neskriví!“
Kráľ hneď prikázal zapriahnuť do kočiara a chcel, aby si Janko sadol k nemu. Ten hovoril:
„Kdeže, kráľu! Ja mám lepšie nohy ako tie kone. Ja pobežím peši!“
Kočiš práskol do koní a kočiar uháňal, až z koní padala pena. Janko ale stále bežal tisíc krokov pred nimi a ešte si po ceste zbieral maliny a lesné jahody. Zrazu pribehol na križovatku. Tam viedli dve cesty. Jedna doľava a druhá doprava. Janko sa pustil vpravo a kočiar za ním išiel chvíľu vľavo. Keď Janko za sebou kočiar chvíľu nepočul, pomyslel si: Kdeže mešká tak dlho? Pomaly sa vrátil späť na križovatku a pustil sa na tú druhú, ľavú cestu. Na tú ľavú. Za zákrutou kočiar dohonil a vidí ..... Kráľ kľačí na kolenách, lokaji ležia na zemi pobití a okolo kráľa stoja lupiči.
„Čo tu kľačíš? Veď si kráľ! Hneď si sadni do kočiara a ja si to tu vybavím sám!“ volal Janko.
Tých lupičov bolo bez jedného šesťdesiat! Ako ho začuli volať, obrátili sa naňho a keď zbadali, že sa na nich ženie akési chlpaté zviera, chceli vziať nohy na plecia. Nestihli sa už ani rozbehnúť. Janko medzi nich vpadol ako búrka, chytal ich jedného po druhom a bác, bác, bác s nimi na kopu. Za chvíľu tam ležali všetci. Len ich náčelníka stisol trochu menej, že ešte dýchal.
„Ak ti je život milý, ukáž mi, kde máte poschovávané svoje lúpeže!“
Lupičský hajtman ho zaviedol do podzemných pivníc a ukazoval mu tam hromady zlata, striebra, odevov a všetkého, čo tí zbojníci nalúpili. Janko naňho uhodil:
„A teraz mi daj od pivníc všetky kľúče!“
Hajtman sa zdráhal, ale Janko mu ich vytrhol z ruky a húkol naňho:
„Alou odtiaľto a stráť sa mi z očí, skôr než ti ten tvoj krk stisnem druhýkrát a tentoraz o trochu viac !“
Len čo ho pustil, bol zbojník ten tam a viackrát sa už do toho kraja nevrátil. Janko sa obzrel za mladým kráľom a videl, že švihol do koní a uháňa v kočiari čo najrýchlejšie preč. Chcel Jankovi utiecť, keď sa už nemusel báť lupičov. Janko ale urobil zatiaľ sotva pár krokov, zastavil mu kone a hovorí:
„To mi nerob, kráľu! Videl si, čo sa stalo lupičom? Keby sa mi trošku chcelo, naložil by som s tebou práve tak.“
Mladý kráľ prosil, aby mu odpustil, a všemožne si ho uzmieroval. No, Janko mávol rukou a vydali sa spolu ďalej.
Na tom hrade za lesmi žili tri princezné a kráľ si obľúbil tú najmladšiu z nich. O niekoľko dní sa mala sláviť svadba a na hrade sa už robili všetky prípravy. Ale tie dve staršie sestry tej mladšej závideli a dohodli sa, že ju pripravia o život.
Keď sa večer všetci chystali na spánok, hľadal si Janko po celom hrade nejaké lôžko, kde by sa natiahol. Každé miesto však pre neho bolo malé a stále nevedel, kam sa natiahnuť. Až potom jedno uvidel a hovorí:
„A čo! Keď nemôžem spať na lôžku, ľahnem si pod lôžko a vyspím sa tiež! A vliezol si práve pod posteľ najmladšej princeznej.
V noci mu ale niekto stúpil na ruku. To ho prebudí, otvorí oči a vidí, ako sa tie dve staršie princezné skrádajú s lampášom a nožom k posteli najmladšej princeznej. Ale Janko bol po tom dni už unavený, tak sa prevalil na druhý bok a spal ako poleno ďalej.
Ráno našli princeznú zabitú a krvavý nôž ležal vedľa v kráľovej posteli. Všetci uznali, že sa to inak nemohlo stať a že ju zabil sám jej ženích. I tie dve staršie princezné proti nemu svedčili a tak kráľa hneď odsúdili na šibenicu.
Milý Janko zatiaľ spal, akoby ho do vody hodili. Keď sa zobudil, bežal do izby ku kráľovi, ale tam nikto. Bežal dolu do stajne a kočiš mu vyrozprával celé to nešťastie, čo sa v noci na zámku prihodilo, a doložil:
„A ak už nášho mladého kráľa neobesili, tak ho už každú chvíľu vytiahnu na šibenicu.“ Janko sa rozbehol na nádvorie a rozprášil zástupy zvedavcov na všetky strany. Keď tam prišiel, kráľ už kľačal na kolenách a okolo krku mal povraz. Janko naňho volal:
„Čo tu kľačíš? Hneď vstaň! Veď si kráľ!“
Potom sa obrátil na sudcu a hovorí:
„Tie dve falošné sestry princeznú zavraždili! Tá jedna niesla lampáš a tá druhá mala v ruke nôž. Sám som to na vlastné oči videl!“
Vyrozprával všetko, ako v noci spal pod lôžkom najmladšej princeznej, ako mu jedna stúpila na ruku a ako sa to všetko odohralo. Tie dve stáli ako obarené a ani sa nezmohli na to, aby zapierali. No, milého kráľa hneď s mnohými ospravedlneniami prepustili a tie dve sestry obesili namiesto neho.
Keď to všetko bolo, vydal sa kráľ s Jankom na spiatočnú cestu do svojho mesta. Prišli na to miesto, kde ležali pobití lupiči. Janko prikázal zastaviť kone a kázal, aby kráľ vystúpil z kočiara.
„Pozri sa, ako tu oni ležia mŕtvi! Len máločo chýbalo a ležal by si tu mŕtvy aj ty.“
Kráľ mu ďakoval za jeho sprievod a pomoc a Janko hovoril:
„Tvoja nevesta je mŕtva a jej dve sestry tiež. Čo si teraz počneš? Tu na tomto mieste si kľakni a zlož mi prísahu, že si vezmeš za manželku moju mamičku!“
Mladý kráľ si pomyslel: Bože, keď on je taký chlpatý a človeku nepodobný tvor, ako asi bude vyzerať jeho matka? Ale bál sa odmietnuť, tak sľúbil a prisahal, že si ju vezme. Ako prišli do mesta, dal nachystať kráľovský kočiar, vzali doň najkrajšie šaty a poslal s nimi eskadrónu husárov ako sprievod. A svojmu pobočníkovi nariadil:
„Keď s ňou budete vracať na zámok a ak bude tá moja vynútená pekná, vystrelíte pred bránami salvu na znamenie!“
Matka sa na morskom brehu umyla a nastrojila do kráľovských šiat. Pobočník sa na ňu pozeral a hovoril si: Za celý život som nevidel na celom svete krajšiu nevestu! A hneď prikázal, nech vojaci vystrelia mladému kráľovi na znamenie, ale nie raz, ale hneď trikrát!
Keď celý sprievod prichádzal k mestu, vojsko strieľalo bez prestania a hudba hrala. Chlpatý Janko skákal okolo kočiara a hovorí:
„Mamička, keby som bol vedel, že tí chlapi s tými drevenými trúbami vedia tak hrať, dávno by som ich bol všetkých doniesol do lesa, aby nám tam bolo veselšie.“
Ako mladý kráľ uvidel svoju nevestu, trval na tom, že si ju vezme za ženu čo najskôr. Ale ona mu všetko vyrozprávala, ako sa do toho lesa dostala a že nevie, či je jej bývalý muž ešte nažive. No, kráľ vyslal do tej krajiny rýchlych poslov, aby zistili, ako a čo. Tí za týždeň priniesli správu, že kráľ sa z tej vojny už nevrátil a že tam zahynul v poli.
Teraz až usporiadali veľkú svadbu a držali ju niekoľko dní. Všetci sa na nej veselili najviac ..... . no kto myslíte ?? No pochopiteľne náš Janko!
Niekoľko rokov žili spolu šťastne a svorne, ale potom si matka všimla, že Janko chodí deň za dňom smutnejší a smutnejší.
„Čo sa ti stalo, Janíčko?“ Vypytovala sa ho.
On jej hovoril, že je mu hanba bývať v tej chlpatej koži medzi nimi a prosil ju, aby s ním vyšla von do polí na prechádzku, kde nikto nechodí. Keď došli ďaleko za mesto, Janko sa zastavil a hovorí:
„Mamička, tu máte nôž a prebodnite ma!“
„Čo to vravíš, Janíčko? Ako by som to mohla urobiť?“ zhrozila sa kráľovná!
Ale on ju snažne prosil druhýkrát a tretíkrát, len aby mu tú milosť preukázala. Keď ona plakala a stále odmietala, povedal jej:
„Mamička, aspoň to pre mňa urobte, že ten nôž podržíte proti mne v ruke.“
Ona vzala nôž a skôr než sa spamätala, milý Janko skočil rovno proti nemu ..... . A v tej chvíli sa ale stal div divúci ..... Ako sa toho noža dotkol, chlpatá medvedia koža z neho spadla na zem ako plášť. Keď kráľovná otvorila oči, stál pred ňou krásny mládenec a podobou bol celý po nej. S veľkou radosťou sa vrátili na hrad a mladý kráľ hovorí:
„Vieš čo, Janko? Ja budem kraľovať tu a ty si vezmeš pod seba to druhé kráľovstvo po troch princeznách,“
„Milý otče,“ hovorí Ján „Vy ani neviete, že ja mám väčší majetok ako obe tieto kráľovstvá dokopy!“
Siahol do vrecka a vytiahol kľúč, čo vzal tomu zbojníckemu hajtmanovi:
„Tu sú kľúče od mojich pokladov. Poďme tam a rozdeľme sa napoly.“
Pozbierali dvadsaťštyri vozov a všetky ich až po okraj naplnili zlatom, striebrom a drahocennými odevmi.
Potom Janko prevzal to opustené kráľovstvo po troch princeznách. Tam panoval dlhé roky a často chodil na návštevy za mamičkou a jej manželom, mladým kráľom.