Kubula a Kuba Kubikula - 12. kapitola

Keď to Kuba povedal, pretisol Marjánku cez mreže a vysadil na okno medveďa aj strašidlo. Chasníci sa dali do mrmlania a Barbucha gúľal očami. Bolo to nádherné a babičky pocítili toľko strachu, koľko mali miesta v hlave. „To by nás nikdy nenapadlo,“ hovorili, utekajúc k richtárovmu statku, „aký je to vtáčik! Kakraholtskí chlapi, človek nikdy nevie, čo sa v nich skrýva!“ Na návsi stretli Marjánkinu mamičku. To bola radosť, že má opäť svoju bucľatinu! „Muž,“ povedala richtárka, keď uložila dievčatko do periny, „neviem, čo máš s Kubom Kubikulom, ale daj si pozor! Ukázal nám už, čo vie. Pomáhajú mu zlí duchovia. Pánboh s nami a zlé preč! Baby hovoria, že má plnú pivnicu strašidiel, a my sme jedno videli na vlastné oči. Nech ti prejde chuť! Keby ťa, človeče, naháňal tak ako dnes a včera, si za týždeň na doske.“ „A tento,“ odpovedal richtár, „niečo na tom je, ale ja som sa zaprisahal, že ich nepustím, a tak ich musím potrestať, nech sa deje, čo sa deje! O tretej hodine je u nás na richtárni súd, však ja sa len tak nedám.“

Zatiaľ Kuba Kubikula neprestal so spievaním a spieval a spieval. K oknu väznice sa zišla kopa detí a množstvo dobrých ľudkov, ktorí sa včera tak dobre bavili na richtárov účet. Niektorí Kubu ľutovali a len niekoľko málo nevrlých dedkov bolo iného názoru. „Patrí mu to,“ hovorili, „načo čaruje. Prečo nám rozbil most! Poznali sme jeho ocka, bol to počestný medvediar a nikdy sme ho nezavreli, lebo si hľadel svoje. Už je to tak, už to nebude inak; mladý pán sa nevydaril, nie je v ňom kúsok dobrého a má spolok so strašidlami.“ Sem-tam niekto z toho zhromaždenia pustil štipku strachu a po týchto omrvinkách vám Barbucha išiel ako divý. Za chvíľočku sa spravil a bol tučný a silný ako poriadny psík. Mal to Kuba aj v pláne? Možno áno; smial sa aspoň z plného hrdla, a kedykoľvek strašidlo povyrástlo, plesol ho po zadočku a hovoril: „Len hušť, len hušť!“ Kubula sa pritom mal tiež dobre; vystrkoval labky a zlízol nejeden koláč a veľa krajcov s masťou. Hudroval, ťahal dievčatá za sukne a chlapcov za nohavice; bola s ním psina a naozaj, že nechýbala dobrá vôľa pustiť všetkých vinníkov na slobodu! Medzi divákmi sa však potĺkal drábik a mal, ako sa vraví, oči na stopkách. Kratochvíle a všelijaké výčiny trvali až do tretej hodiny. Vtedy však prišiel obecný bubeník a dal sa bubnovať, zvolávajúc radu a súd.

Keď súd, tak súd, pomoci niet. Obžalovaní mali byť spútaní. Kuba Kubikula sa nebránil, ale medveďovi a strašidlu to nebolo jedno. Tí sa vrtkali, tí krčili nosy! Ale nič naplat, prišiel richtár, zavolali na pomoc kostolníka a zviazali tých dvoch drobcov ako nie dlho potom zbojníka Babinského. Išli k richtárni. Dedkovia, výrastky, deti s vlhkým nosíkom, baby, chlapi v najlepších rokoch, mladé, mladučké aj prestarnuté ženy, nevinnôstky, darebáci, jeden nebojsa a pätnásť strachopudov, skrátka celá dedina, ako leží a beží, celá dedina aj so psíkmi, ktoré majú stočený chvost, aj s tými, ktoré ho držia hore, aj s tými, ktoré ho majú, žiaľ, uťatý. Išli pomaly a posledný zo všetkých kráčal kocúr, švihajúc chvostom zo strany na stranu. Richtárka zalomila rukami nad hlavou, keď ich videla, a povedala veľmi výrečne, že richtár je somár a radní že sú somári. „Čo sa taký zástup zmestí do izby!“ vraví a prirazí im dvere pred nosom. „Choďte sa so svojimi hlúposťami na náves.“ Ľudia vo Varečkách a Hrncoch hovorili, že nikdy predtým nebola ani prísna, ani zvlášť zlomyseľná, a že sa dnes oborila na richtára len preto, že držala Kubovi a jeho strašidlu palce. Vtedy bola richtárka naozaj nesvoja. Bála sa o Marjánku a nepustila ju z ruky. Keď súd odvádzal medvediara a jeho zvieratá, vyšla s ňou na prápražie, a tak sa stalo, že maličká uvidela Barbuchu. Ako ho zazrela, rozkričala sa a naťahovala za ním ručičky. Ach, hoci ešte nevedela rozprávať, dala tak výrazne najavo svoju vôľu ísť za ním, že jej to pani nemohla odoprieť. Sudcovia a obžalovaní a zástup išiel a išiel, až sa zastavil uprostred návsi. Ale uprostred návsi bol rybník. Zastavili sa teda na zamrznutom rybníku.