Zebria rozprávka

Pred mnohými stovkami rokov ľudia kone ešte nepoznali a namiesto nich používali na prácu len zebry. Neboli to však také zebry, aké dnes iste všetci poznáte zo zoologických záhrad či z obrázkov, alebo zo záberov z Afriky.

Vtedajšie zebry boli len čisto biele, ako čerstvo napadnutý sneh, a nemali na sebe ani jeden jediný čierny prúžok, nieto ešte pruhy po celom tele.

Až raz, keď zebra najbohatšieho chovateľa z dediny priviedla na svet dve žriebätká, stalo sa, že koža oboch malých zebričiek bola sfarbená čiernymi pruhmi po celom tele. Prvé z mláďat sa však narodilo veľmi maličké, slabúčke a ľahunké ako páperie, preto hneď po niekoľkých hodinách od príchodu na svet mama zebra o jedno zo svojich zebrích bábätiek prišla a sedliak sa dal hneď do nariekania:

„Toľko nešťastia, taká tragédia!“ spráskol ruky nešťastný hospodár.

„Také dve krásne, pruhované zebričky som mohol mať a teraz mi zostala len jedna, toľká škoda, takéto trápenie ja mám,“ zúfal si mrzuto hospodár a o to väčšie mrzenie mal, že jedna z nich neprežila, a ešte dlho potom ju oplakával.

Zato druhé mláďa bolo zdravé a silné, hneď sa pustilo do sveta a rástlo ako z vody. Hospodár z neho bol celý nadšený a všetkým z okolia sa s malou pruhovanou zebričkou chválil:

„Heč, heč, možno mi to nebudete veriť, ale moja zebra mi priviedla na svet mláďa s čiernymi pruhmi, hehe!“

„Táraš, naozaj? To nie je možné, veď sú predsa všetky zebry len biele?“ čudoval sa každý, a tak si ju chodili všetci obzerať a obdivovať a len nechápavo krútili nad jej vzhľadom hlavou.

„Ako je toto možné? Ako sa to len mohlo stať? Taká zvláštnosť, taká rarita?“ vykrikoval každý a mohol na nej oči nechať, ako veľmi ju obdivovala azda celá dedina. Azda práve preto ju hospodár pomenoval menom Ľúbenka, keď sa všetkým tak veľmi ľúbila.

Aj mama zebra bola na ňu právom pyšná a nemohla si svoju malú zebriu krásavicu stále dostatočne nachváliť. Večne ju len oblizovala a starostlivo kŕmila a ani na chvíľu sa od nej nepohla a opatrovala ju ako oko v hlave.

Jej ľúbivý vzhľad a záhada, ako je možné, že má Ľúbenka pruhy, nedovolili ľuďom spať a v celom kraji sa vtedy nehovorilo o ničom inom. Každý chcel mať presne takú peknú zebru doma tiež a aj ostatné zebry túžili vyzerať presne tak, ako práve Ľúbenka.

Len čo vyrástla a stala sa z nej dospelá zebra, bola ešte krajšia a o to ľúbivejšia. Všetci túto zebriu krásavicu hospodárovi nesmierne závideli a všemožne sa mu mstili. Ostatné zebry na ňu začali dokonca aj žiarliť. Žiadna sa už na ňu nemohla ani pozrieť, takú na ňu mala zlosť, a závisť ich čiernych pruhov len rástla a vzbudzovala u nich pohoršenie.

Úbohá Ľúbenka bola už kvôli tomu celkom nešťastná a smutná a mrzelo ju, že ju ostatné zebry nemajú rady.

„Veď ja predsa za to nemôžem, že som sa narodila s prúžkami. Priala by som ich úplne všetkým zebrám, len neviem, ako to mám urobiť, aby mi už nikto tie moje zatratené prúžky nezávidel?“ Trápila sa vo dne v noci Ľúbenka a nedychtila po ničom inom, než sa tých svojich prekliatych čiernych pásikov zbaviť. Chcela vyzerať práve tak ako všetky ostatné zebry a to všetko len preto, aby ju prijali medzi seba. Chodila sa preto každý deň kúpať do jazierka a tajne dúfala, že sa jej tie jej čierne pruhy časom zmyjú, ale kdeže! Bola ešte o to krajšia a čistejšia a jej koža sa pekne leskla a tým viac na nej čierne prúžky vynikli. Zato všetky ostatné zebry boli na svoju bielu kožu nahnevané a nevedeli, ako to urobiť, aby aj ony boli čiernobiele. Niektoré z nich si dokonca nechali svoju kožu pomaľovať a čierne pruhy natrieť farbou, len aby sa Ľúbenke vyrovnali.

Spočiatku vyzerali celkom dobre a z diaľky by nikto nespoznal, že majú prúžky len farbou domaľované, ale len čo zapršalo a dostala sa na ne voda, farba sa im rozpila, vyblednula a boli celé začernené a zašpinené a vyzerali ešte oveľa škaredšie ako predtým.

O to viac boli potom nepokojné a podráždené a úbohú Ľúbenku zo samej závisti nemohli už ani vystáť a boli na ňu zlé, čo Ľúbenku aj hospodára veľmi trápilo a sužovalo.

Odvtedy mal hospodár nepokojný spánok, lebo stále len premýšľal, prečo je práve jeho zebra pruhovaná. Nech však rozmýšľal, ako chcel, na žiadne rozumné vysvetlenie stále neprichádzal.

V celej dedine zavládol zmätok, nepokoj a zloba. Hospodár sa preto rozhodol pre svoj pokoj v duši i pre utíšenie tejto napätej situácie, že nechá ušiť u miestnej švadlenky pre všetky ostatné zebry z dediny pruhované pyžamká.

Švadlenka súhlasila, a tak čoskoro dostala každá zebra svoje pruhované pyžamo, v ktorom vyzerala práve tak pekne ako Ľúbenka.

Hneď mohli všetky zebry na sebe oči nechať, lebo mali teraz prúžky, o ktorých toľko snívali. Konečne boli zase spokojné a v dedine nastal pokoj. Všetky sa obliekli do svojho nového oblečku, v ktorom sa išli čo najrýchlejšie pochváliť Ľúbenke.

Tá sa zaradovala, že už na ňu nie sú nahnevané, a hneď bola o to veselšia. Ich pruhované pyžamká im pochválila a povedala:

„Ste naozaj krásne, priateľky moje, prúžky k vašej koži nesmierne pristanú, no nikde nevidím váš chvostík, čím si budete odháňať muchy?“

Zebry sa na seba pozreli a naozaj? Žiadna z nich nemala chvostík.

„No jasné, veď tá švadlenka nám celkom zabudla vystrihnúť otvor pre náš chvostík? Ako si ho teraz máme vystrčiť von?“ čudovali sa zebry a jedna si prezerala druhú, ale Ľúbenka im poradila a vravela:

„Tak si vykúsajte v pyžamku dieru pre chvostík sami! Chvostíky si prestrčíte otvorom von a bude to, veď je to také jednoduché!“

A naozaj! Zebry poslúchli a už za chvíľočku bolo zase všetko v poriadku a mohli sa tak spokojné a hrdo prechádzať po pasienkoch.

No tento zdanlivý pokoj netrval dlho.

Dierka, ktorú si zebry samy vytvorili pre chvostík, sa začala postupom času stále viac zväčšovať a trhať. Stávala sa väčšou a väčšou, a tak sa čoskoro mnohým z nich ich pyžamko celé roztrhalo. Navyše boli zebry celé zašpinené od blata a všetky ostatné zvieratká sa im začali posmievať:

„Jéj, vy ale vyzeráte! Ste celé začernené a otrhané ako nejaké strašidlá, chichichi!“ a zebrám hneď zase prešla nálada a dostali zlosť na celý svet! Boli opäť celé podráždené a nešťastné a znovu zavládol v dedine chaos a pomsta.

Kvôli jednej jedinej zebre taká pohroma v dedine, to naozaj nemalo obdobu!

Hospodár bol bezradný, utrápený a úplne zúfalý, lebo nevedel, ako ľudí aj zvieratá utíšiť. Neprestával premýšľať, čím by to mohlo byť, že práve jeho zebra, tá jediná zo všetkých, je čiernobiela. „Že by to azda bolo stravou?“ uvažoval hospodár a vtom si uvedomil, že bol pred niekoľkými rokmi istý čas v Afrike a doviezol si odtiaľ domov trávové semienko, ktoré obsahovalo vzácnu bylinku Čiernobielika lekárskeho. Tráva mu vyrástla celkom hustá a Čiernobielik v nej jeho zebre vtedy nesmierne chutil. Mala ho dokonca tak veľmi rada, že ho vždy spásla celý, aj s koreničkami, preto už znova nikdy nevyrástol a dnes z neho v tráve už nezostala ani najmenšia pamiatka.

„Aha! Tak asi preto je tá moja zebra čiernobiela, lebo jedla Čiernobielik!“ pomyslel si hospodár a hneď sa mu v tej jeho hlave rozsvietilo. Nemeškal a ponáhľal sa túto správu zvestovať ostatným chovateľom zebier.

„A to budeš mať asi pravdu, susede, na tom kus pravdy určite bude!“ usúdili všetci ostatní chovatelia a už si o tom začal spievať každý vtáčik.

Len čo sa však o Čiernobieliku dozvedeli aj zebry, na nič nečakali, splašili sa, zhromaždili sa do veľkého stáda a všetky spoločne ušli a uháňali ako o preteky smerom rovno do Afriky!

„Stojte, kam bežíte, vráťte sa!“ volali všetci a snažili sa ich zastaviť, ale kdeže zebry? Tie boli útekom celkom posadnuté a nič ich pred rozhodnutím vypraviť sa až do Afriky nezastavilo.

Trvalo dlho, predlho, kým všetky zebry dorazili až na miesto. Boli veľmi vyčerpané, unavené, vysilené aj totálne zničené, ale nájsť Čiernobielik im zrejme stálo za to!

A naozaj! Tejto byliny tam našli habadej a rástla úplne všade! Zebry sa do nej hneď pustili a žrali ako nevychované.

Boli účinkom Čiernobielika celkom posadnuté a správali sa ako zbesilé! Strkali do seba, odháňali sa, lebo každá z nich chcela každý najmenší lístoček tejto vzácnej bylinky získať len pre seba. Zároveň ho zo samej chamtivosti vykusovali zo zeme aj s koreničkami, a preto ho stále ubúdalo a rástlo ho všade čoraz menej.

Zebry sa zabývali vo voľnej prírode, kde si svoj nový domov nesmierne pochvaľovali.

A skutočne! Po nejakom čase sa začali všetkým zebrám rodiť pruhované, čiernobiele mláďatá presne tak, ako si to zebry priali. Konečne tak mohli byť celkom spokojné a žiť v pokoji aj bez závisti.

Odvtedy zostali všetky zebry žiť celkom voľne v africkej savane. Úplne všetky sú dnes pruhované a žijú svoj spokojný a pokojný zebrí život.

Vďaka ich počiatočnej nenásytnosti a chamtivosti by však už dnes hľadal Čiernobielik aj v Afrike každý márne. Jeho rast celkom vyhynul, a tak natrvalo zo sveta zmizol. Nikomu to však dnes už nevadí, lebo jeho účinok, stať sa po ňom čiernobielym, už žiadna nevyžaduje.

Zebry dosiahli to, čo chceli, a viac ho k svojmu šťastnému životu už nepotrebujú, lebo sa dnes už ani iné zebry než práve čiernobiele vlastne ani nerodia, a to aj bez pričinenia Čiernobielika.

Chovateľom zebier tak zostali stajne pre zebry prázdne a opustené, a preto sa rozhodli chovať v nich namiesto zebier kone, a tak to zostalo až dodnes.

Odvtedy žije väčšina zebier vo voľnej prírode a za svoju terajšiu podobu ďakuje práve zebre Ľúbenke, ktorá sa im vtedy tak páčila a dopomohla im tak k zmene ich života, s ktorým sú už dnes celkom spokojné, a tým si tak splnili svoj sen.

A čo sa stalo s Ľúbenkou? Tá jediná vtedy s ostatnými do Afriky neutiekla a zostala svojmu majiteľovi verná.

Žila potom v stajni spoločne s koníkmi a mohla tak v pokoji a v spokojnosti dožiť svoj zebrí život. Hospodár ju mal stále najradšej zo všetkých koní a bol na ňu nesmierne pyšný, lebo práve jeho zebra bola tou prvou pruhovanou zebrou na svete, na čo zostal vždy právom hrdý.

A nebyť toho, neprišla by na svet ani táto rozprávka a nedozvedel by sa tak nikto, ako to s tými zebrami kedysi vlastne všetko bolo, ale to už zase zvoní zvonec, ktorý oznamuje koniec, preto musí skončiť aj rozprávanie o Ľúbenke.