O PSÍKOVI A MAČIČKE, AKO SI UMÝVALI PODLAHU

O PSÍKOVI A MAČIČKE, AKO SI UMÝVALI PODLAHU

Bolo to vtedy, keď psík a mačička ešte spolu gazdovali; mali pri lese svoj malý domček a tam spolu bývali a chceli všetko robiť tak, ako to robia veľkí ľudia. Ale oni to vždy tak nevedeli, pretože majú malé a nešikovné labky a na tých labkách nemajú prsty, ako má človek, len také malé vankúšiky a na nich pazúriky. A tak nemohli robiť všetko tak, ako to robia ľudia, a do školy nechodili, pretože škola nie je pre zvieratká, nie, to nie! Čo myslíte? Tá je len pre deti!

A tak to u nich v tom ich byte vyzeralo všelijako. Niečo urobili dobre a niečo zas nie, a tak tam niekedy mávali aj trochu neporiadok. A tak jedného dňa videli, že majú vo svojom domčeku veľmi špinavú podlahu.

„Počúvaj, psík,“ vraví mačička, „máme tu akúsi špinavú podlahu.“ - „Aj mne sa zdá, že je už nejako veľmi špinavá,“ vraví psík, „len sa pozri, aké mám od tej špinavej podlahy zamazané labky.“ - „Veľmi špinavé ich máš,“ vravela mačička, „fuj, to je hanba! Musíme tú podlahu umyť. Veď ľudia nemajú takú špinavú podlahu. Tí ju niekedy umývajú.“

„Dobre,“ povedal na to psík, „ale ako to urobíme?“ - „To je predsa ľahké,“ povedala mačička. „Ty choď po vodu a ja obstarám to ostatné.“ Psík šiel s hrncom po vodu a mačička vytiahla zo svojho kufríka kus mydla a položila to mydlo na stôl. Potom si šla niečo vziať do komory; mala tam asi schovaný kúsok údenej myši. Medzitým prišiel psík s vodou a vidí čosi ležať na stole. Rozbalí to a bolo to také ružové. „Aha, to bude niečo dobré,“ vraví si psík, a ako mal na to chuť, tak si celý ten kus strčil do papule a začal žuť.

Ale chutilo to nejako nedobre. Medzitým prišla mačička a počuje, že psík nejako čudne fŕka. Pozrie sa naň a vidí, že psík má plnú papuľu peny a z očí mu tiekli slzy. „Ach, bože!“ kričala mačička, „čo sa to, psík, s tebou deje? Veď ty si nejaký chorý?! Veď ti kvapká z papule pena! Čo je s tebou?“ - „No,“ vraví psík, „našiel som tu niečo na stole a myslel som, že je to nejaký syr alebo nejaké cukrovinky, tak som to zjedol. Ale to strašne štípe a robí sa mi z toho v papuli pena.“

„Ty si ale hlúpy,“ zlostila sa mačička, „veď to bolo mydlo! A mydlo je predsa na umývanie, a nie na jedenie.“ -

„Aha,“ povedal psík, „preto to tak štípalo. Au, au, to to štípe, to to štípe!“ - „Napi sa poriadne vody,“ poradila mu mačička, „potom to prestane štípať.“ Psík sa napil, a všetku vodu vypil. I štípať to prestalo, ale peny bolo veľa. Tak si šiel utrieť čumák o trávu a potom musel ísť znova po vodu, pretože všetku vypil a už žiadnu nemali. Mačička mala jednu korunu a šla kúpiť nové mydlo.

„Toto už nezjem,“ povedal psík, keď mačička priniesla to nové mydlo, „ale akože to urobíme, keď tu nemáme žiadnu kefu!“ - „Na to som už myslela,“ vraví mačička, „veď ty máš na sebe také hrubé a ježaté chlpy, ako sú na kefe, a tak môžeme tú podlahu vydrhnúť tebou.“

„Dobre,“ povedal psík a mačička vzala mydlo a hrniec s vodou, kľakla na zem, vzala psíka ako kefu a vydrhla psíkom celú podlahu. Podlaha bola celá mokrá a veľmi čistá tiež nebola. „Mali by sme ju ešte niečím suchým poutierať,“ vraví mačička. „Tak vieš čo,“ povedal psík, „ja už som celkom mokrý, ale ty si suchá a máš na sebe také pekné mäkké chlpky, to je ako ten najlepší uterák! Teraz zas vezmem ja teba a vysuším tebou podlahu.“ Vzal mačičku a poutieral celú podlahu mačičkou. Podlaha bola teraz umytá a suchá, ale zato psík a mačička boli mokrí a strašne špinaví od toho, ako jeden druhým tú podlahu umývali, ako keby psík bol kefa a mačička utierka.

„No, to vyzeráme,“ povedali si obaja, keď sa na seba pozreli; „podlahu teraz máme čistú, ale zato my sme teraz špinaví! Takto predsa nemôžeme byť, to by sa nám každý smial! Musíme sa vyprať!“

„Vyperieme sa, ako sa perie bielizeň,“ povedal psík. „Ty, mačička, vyperieš mňa, a keď budem vypraný, tak zas ja vyperiem teba.“ - „Dobre,“ povedala mačička. Nanosili si do neciek vody a vzali si na to valchu. Psík vliezol do vane a mačička ho vyprala. Drhla ho na tej valche tak silno, že ju psík prosil, aby toľko netlačila, že by sa mu mohli do seba zamotať nohy. Keď bol psík umytý, vliezla zas do neciek mačička a psík ju vypral a tlačil tak silno, že ho prosila, aby ju na tej valche toľko nedrel, že jej vydrie do kožucha dieru. Potom jeden druhého vyžímali. „A teraz sa vysušíme,“ povedala mačička. Pripravili si šnúry na bielizeň. „Najprv ma zavesíš na šnúru ty, a keď budem visieť, tak zliezem a zavesím zas teba,“ povedala mačička psíkovi. Psík vzal mačičku a zavesil ju na šnúru, ako sa veší bielizeň. Ani na to nepotrebovali štipce, pretože sa na tej šnúre mohli udržať pazúrikmi. Keď mačička už visela, zliezla zase zo šnúry dole a zavesila psíka.

Tak tam viseli obaja a slniečko na nich pekne svietilo. „Svieti na nás slniečko,“ vraví psík, „to čoskoro uschneme.“ Len čo to povedal, začalo pršať. „Prší!“ kričali psík a mačička, „zmokne nám bielizeň! Musíme ju zložiť!“ Hneď skočili obaja z tej šnúry dole a bežali domov schovať sa pod strechu. „Prší ešte?“ vravela mačička. „Už prestalo,“ povedal psík a naozaj, už zase svietilo slniečko. „Tak si zase zavesíme bielizeň,“ vravela mačička. Tak šli a zavesili sa zase na šnúru; najprv zavesil psík mačičku, a keď visela, tak zase zliezla a zavesila psíka. Tak tam obaja na tej šnúre viseli, ako visí bielizeň, a tešili sa, že zase svieti slniečko a že im pekne uschne bielizeň! A zase začalo pršať. „Prší, zmokne nám bielizeň!“ volali psík s mačičkou a bežali sa schovať. Potom zase svietilo slniečko, tak sa zas na tú šnúru zavesili, potom zase pršalo, tak utiekli, a potom zas bolo slniečko, tak sa zas zavesili a tak to šlo až do večera. A to už boli obaja celkom suchí. „Bielizeň máme suchú,“ povedali si, „tak ju dáme do koša.“ Tak si vliezli do koša, ale potom sa im už chcelo spať, tak tam zaspali a obaja sa v tom koši krásne vyspali až do rána.