Debnárova palička

O Mechovom jezírku na Rejvíze sa rozpráva, že je spojené s morom ďaleko na severe, z ktorého do jazierka prúdi podzemným kanálom voda. A na dôkaz tohto nevídaného prírodného javu sa pripomína povesť o debnárovej paličke.
Kedysi žil v meste Jeseník starý debnár, ktorý sa preslávil tým, ako majstrovsky ovláda svoje remeslo, výrobky z jeho dielne boli v celom okolí vyhľadávané ako najlepšie. Ten debnár mal syna, ktorého tiež vychoval v láske k debnárskemu povolaniu. Keď sa syn vyučil, chcel sa ako každý správny tovariš vydať do sveta na skúsenosti, aby sa zdokonalil vo svojom remesle. Otec mu nebránil. Bol to múdry človek a vedel, že až u cudzích majstrov sa ukáže, čo všetko sa tovariš doma naučil; veď na vlastnej koži v mladosti spoznal, ako to vo svete chodí, a bol si istý, že sa syn vráti s podobnou skúsenosťou a bude si domov o to viac vážiť. Vypravil ho teda na cestu, ako sa patrí a sluší, a pri lúčení mu dal prekrásne vyrezávanú debnársku paličku.
„Tá palička,“ povedal synovi, „je moje majstrovské dielo. Maj ju vždy pri sebe a nedopusť, aby si o ňu prišiel. To ti vravím a prikazujem: dobre ju opatruj! Nie je to obyčajná palička. Keď ti bude najhoršie, udri s ňou o zem a palička ti pomôže.“
To už však synovi nepovedal, že do dutiny v paličke tajne ukryl niekoľko zlaťákov.
Syn poďakoval, zabalil paličku do svojho vaku a vydal sa na vandrovku.
Tak mladý remeselník vandroval. Prešiel kus sveta, pracoval tu i onde v cudzích krajinách u debnárskych majstrov, a keďže bol šikovný a svoju prácu poznal, čoskoro všade pochytil, čo by mu mohlo byť na úžitok, a darilo sa mu dobre. Ale nikde dlho neostal, hoci ho majstri zdržiavali, a čoskoro zase putoval ďalej, stále viac na sever.
Napokon jedného dňa stanul na brehu Baltského mora. Prvýkrát v živote uzrel veľké lode, ako sa kolíšu na vlnách, a zatúžil plaviť sa po mori. Vyhľadal teda loď, ktorá sa práve chystala vyplávať, a nastúpil na palubu. Len čo však loď odrazila od brehu, zdvihol sa veľký vietor a za ním prišla prudká búrka. Zdvihli sa vysoké vlny a tie lomcovali loďou ako orechovou škrupinkou, až ju zrazu vrhli na pobrežné skaliská a na nich sa loď roztrieštila. A ako to už býva, keď loď stroskotá, každý dbá len o svoju záchranu a v takej chvíli mu na majetku veľmi nezáleží! Tak aj náš debnár bol rád, že si zachoval holý život. Vak s jeho vecami sa utopil v rozbúrenom mori.
Debnár zostal v cudzej krajine bez groša, bez šiat, celkom schudobnený. Najviac ho však mrzelo, že prišiel o paličku, ktorú mu otec zveril s toľkými napomenutiami, aby ju strážil ako oko v hlave. Ale čo robiť, keď palička leží na dne prehlbokého mora? Syn videl, že je márne paličku hľadať, a tak si sľúbil, že sa domov nevráti, kým si nezarobí väčší majetok, aby aspoň takto nahradil stratu otcovho majstrovského diela.
Ubiehal čas a starý debnár márne vyzeral svojho syna. Vek ho už ohol k zemi a on sa obával, že sa syn nevráti domov včas, aby mohol prevziať jeho dielňu. Raz si zašiel po práci do hostinca, a ako tak sedí za stolom, zrazu pribehli rozjarení chlapci hostinského a jeden cez druhého rozprávali hostinskému, že si vyšli až hore k rejvízskemu Mechovému jezírku chytať ryby.
„Pre Boha!“ zľakol sa hostinský. „Neviete, že Mechové jezírko je začarované?“
Chlapci sa zarazene pozreli jeden na druhého.
„Začarované?“ povedal jeden z nich. „Áno, je začarované ..... o rybu sme ani nezavadili, zato sme z vody vylovili vyrezávanú paličku.“
Hneď ako položili paličku na stôl, majstrovi debnárovi zasvietili oči. Vzal paličku do prstov, rozochvene si ju obzeral a potom povedal:
„To je moja palička. Ja som ju zhotovil a dal som ju pred rokmi synovi, keď sa chystal na vandrovku.“
„Tvoja palička?“ pokrútil hostinský neveriacky hlavou. „Kde by sa tu vzala? Sám vravíš, že tú tvoju odniesol syn do sveta! Takých paličiek je, jednu od druhej nerozoznáš!“
„Ale táto je moja, poznám svoje dielo,“ trval na svojom starý debnár.
Potom udrel paličkou o stôl, až hlavica paličky odpadla a na dosku sa vysypali zlaťáky.
„Ach, môj syn, čo sa stalo s mojím synom!“ zaúpel debnár, zachvátený zlým tušením. „Určite niekde zahynul a ja sa s ním už nestretnem ..... “
Hostinský ho chlácholil, susedia ho utešovali, že ešte nemusí byť tak zle, boh vie, ako sa mohlo stať, že sa palička ocitla v Mechovom jezírku, syn s tým nemusí mať nič spoločné a určite sa vráti živý a zdravý. Ale starý debnár sa nedal utešiť, len nariekal a nariekal, že prišiel o syna, a vyčítal si, že ho pustil na vandrovku.
Od toho dňa starý debnár chátral. Zdalo sa, že jeho koniec je nedaleko. A vtom sa odnikiaľ zjavil debnárov syn. Prišiel zdravý a aj akéhosi majetku sa vo svete dopracoval, lebo bol pracovitý a svojmu remeslu rozumel. Objal sa s otcom a hneď sa obzeral po hospodárstve a po dielni, aby sa ujal debnárskeho remesla.
Len k tomu sa nedal primäť, aby rozprával, čo vo svete zažil, a úzkostlivo sa vyhýbal takej reči. Keď však otec jedného večera položil na stôl stratenú a opäť nájdenú paličku a povedal, akým zvláštnym spôsobom k nej prišiel, musel syn s pravdou von. Rozprával, ako stroskotal na Baltskom mori a že o všetko prišiel, len holý život z chladných vĺn zachránil, a tiež že otcova palička sa v tom mori vtedy utopila ..... Potom si otec i syn paličku znova dôkladne obzerali, ale nebolo pochýb, že je to naozaj tá, ktorá zmizla v morských hlbinách. Čudovali sa tomu obaja, čudovali sa aj susedia, ktorým o záhadnej paličke povedali, a čudovaniu nebolo konca.
Keď pochoval otca, prevzal mladý debnár dielňu, a keďže bol zručný a do práce sa mal, jeho výrobky boli opäť ako za starého majstra vyhľadávané v celom okolí.
Nu a od tých čias sa rozpráva, že Mechové jezírko na Rejvíze je podivuhodnými podzemnými kanálmi spojené s morom na ďalekom severe.