Pecivál najmocnejší na svete

Kde bolo, tam bolo. Než ..... bolo to v sedemdesiatej siedmej krajine, za červeným morom, za sklenenou horou a za drevenou skalou, kde žil raz jeden kráľ, ktorý mal troch synov. Všetci traja už dospeli na riadnych mužov, ale tí dvaja starší boli svetaskúsenejší, poznali už svetské spôsoby a každý ich radšej videl ako toho najmladšieho, ktorému hovorili Pecivál, pretože celý boží deň nerobil nič iné, len sa popolil po dome a na peci sa váľal.
Keď teda synovia dorástli, zavolal ich otec raz k sebe a povedal im:
„Synovia moji, už ste chvalabohu dospeli na riadnych mužov, mohli by ste sa už aj do sveta vydať, aby ste skúsili, ako to vo svete chodí. Len choďte, choďte, nech ešte uvidím, či z vás niečo bude. Choď najprv ty, môj najstarší, a ukáž, čo vieš.“
Najstarší syn, súhlasiac s otcovou vôľou, začal hneď robiť prípravy na cestu. Vzal si veľa peňazí z otcovej pokladnice, dobrého koňa, peknú zbroj, a keď sa so všetkými rozlúčil, vybral sa na cestu. Celý rok putoval po horách, po dolinách, po holých pustatinách, až prišiel napokon k jednému lesu, ktorý bol celý medený. „No však som sa už natuláčil po tom božom svete,“ povedal si sám pre seba, keď dojachal k tomu medenému lesu, „ale aspoň ma to mrzieť nebude, veď takú zvláštnosť len tak niekde človek nevidí. Ale odtrhnem si jednu halúzku, inak by mi doma neverili, že som až tu bol. To bude otec rád, keď ju uvidí!“
Takto sa tešil princ, myslel si, že Pánboh vie čo vidí; keď sa dosť na medený les nadíval, odtrhol si jednu halúzku, obrátil koňa a uháňal domov. ..... Prichádzajúc domov, už z diaľky volal na otca a dvíhal ratolesť nahor:
„Otče, otče, ja som bol ďaleko, vidíte, táto vetvička je až z tamtoho medeného lesa!“
„Nepotešil si ma, synu môj,“ odpovedal zarmútený otec, „veď tam, kam si ty celý rok šiel, ja sa so svojou ženou pred raňajkami zájdem. Ty už môžeš len doma sedieť, pretože vidím, že vo svete z teba príliš veľa nebude. No vyber sa ty, synu môj prostredný, azda ty viac dokážeš!“
Prostredný syn sa nedal tiež dlho nútiť, ale súhlasil, že pôjde, a hneď sa aj na cestu pripravoval. Ako brat, tak aj on si vzal na cestu veľa peňazí, dobrého koňa a peknú zbroj, a keď sa so všetkými rozlúčil, vydal sa na cestu. ..... Dlho blúdil po lesoch a po horách a ešte nič zvláštne nevidel ani nezažil. Za rok prišiel k medenému lesu. „Chvalabohu, že som aspoň k tomuto lesu prišiel. Áno, ale odtiaľto sa vrátiť nesmiem, lebo by ma otec vyhrešil ako staršieho brata. Musím ešte ďalej ísť, aby som viac zažil.“
Po tomto rozhovore sám so sebou si odtrhol medenú halúzku a išiel ďalej.
Blúdil zase znova celý rok, až napokon prišiel k striebornému lesu. „Ó, tu môj brat nebol,“ zaradoval sa, „a kde by sa tu aj vzal, veď tu predo mnou azda ani živej duše nebolo. To bude otec rád, keď mu poviem, kde som bol a čo som videl. Ale musím si odlomiť z tohto strieborného lesa jednu halúzku, aby mi uverili.“
A tak si odlomil striebornú ratolesť, potom sa chvíľu rozmýšľal, či predsa nemá ísť ďalej, ale keď uvidel za lesom veľké skaly, pomyslel si: čo by som sa ja tam túlal, ešte by som mohol prísť o koňa ..... a radšej sa vrátil pekne krásne domov. ..... Keď dochádzal k domovu, už z diaľky ukazoval medenú a striebornú halúzku a volal na otca:
„Otče, otče, ako som ja bol ďaleko! Vidíte, táto vetvička je z medeného lesa a táto zo strieborného. Ach, koľko som toho videl a zažil,“ chválil sa.
„Nemáš sa čím chváliť,“ odpovedal otec smutne, „kam si ty dva roky šiel, tam ja s ženou chodievam dopoludnia. Aj ty už môžeš len doma zostať, pretože ani z teba vo svete veľa nebude. ..... Už vidím, že ste na nič!“ nariekal kráľ, tu sa však obzrel na Pecivála a spýtal sa ho:
„No a čo ty? Nechcel by si šťastie skúsiť?“
„Prečo by som nechcel, len mi to dovoľte a dajte mi niečo na cestu,“ odpovedal Pecivál. Jeho starší bratia sa však div nepoplakali od smiechu, že taký hocijaký Pecivál, ktorý nič nevie, len sa na peci váľať, že ten si dôveruje viac dokázať než oni. ..... Vysmievali sa mu zle, až mu všetka trpezlivosť prešla; odišiel von dverami. Zarmútený nad závisťou svojich bratov chodil po dvore, až sa nečakane ocitol pri smetisku, kde sa váľal vychudnutý, chrastavý kôň. Keď Pecivál došiel k smetisku, kôň sa mu ozval:
„My sme obaja v rovnakom opovrhnutí, ale preto, že tebou pohŕdajú a že sa ti bratia vysmievajú, sa netrap. Ty chceš ísť do sveta; dobre máš. Ja viem, že sa ťa otec bude pýtať, čo si žiadaš na cestu; a tak, ak chceš, aby sa ti dobre darilo, nič iné si nežiadaj, len mňa a ten hrdzavý palaš z povaly. Neboj sa nič, my ti dobre pomôžeme.“
Pecivál sa koníkovi pekne poďakoval za dobrú radu a sľúbil sa ňou riadiť. Za chvíľu išiel zase späť do izby.
„No čo, pôjdeš do toho sveta?“ pýtal sa ho otec a Pecivál odpovedal, že by naozaj rád šiel.
„No, keď si dôveruješ, ja tvojej vôli nebudem prekážať, choď a skús šťastie, možno aj svojich bratov zahanbíš. No a čo chceš na cestu?“
„Nie veľa, aby som vám veľkú škodu nerobil, len toho chrastavého koňa, čo sa na smetisku váľa, a ten hrdzavý palaš, čo na povale visí.“ Tu sa bratia pustili do veľkého smiechu, ale otec sa podivil synovej žiadosti, lebo on dobre vedel, aký je to kôň a aký je to palaš. ..... Pokrútil hlavou a začal Pecivála prehovárať, aby si vybral niečo lepšie, že so zlým koňom a hrdzavým palašom malé hrdinstvo vykoná a cti nedosiahne, ale Pecivál za celý svet od svojho upustiť nechcel. ..... Napokon mu otec prisľúbil dať, čo si žiadal.
Druhý deň sa Pecivál na cestu pripravil. Vzal si trochu potravy, niečo peňazí, hrdzavú šabľu pripásal k boku, vysadol na chrastavého koňa a v mene Pánovom sa vydal na cestu do sveta. Dlho sa bratia s mnohými divákmi za ním pozerali a slúžilo im to na veľký posmech, keď videli, ako sa koníkovi pod Peciválom nohy podlamujú a ako trikrát padol na papuľu, takže ho musel Pecivál dvíhať. S námahou sa vyvliekol s koníkom z mesta. Za mestom sa však koník náhle zastavil, a obrátiac sa k Peciválovi, povedal:
„Počuj, Pecivále, zosadni zo mňa, trochu ma očistíš a prinesieš mi korýtko ovsa a korýtko ohňa. To bude môj obrok; lebo ja nie som hocijaký kôň, ale tátoš tvojho otca. Ani ten palaš nie je palaš ako každý iný, ale je taký, že keď mu prikážeš,
aby rúbal, sám od seba bude tak dlho rúbať, kým všetko nepozrúbe. Najprv však ten ovos a ten oheň, pretože cesta je ďaleká.“
Tejto reči sa Pecivál veľmi zaradoval; očistil koníka hneď a doniesol mu korýtko ovsa a korýtko ohňa. Len čo mu to Pecivál doniesol, koník sa otriasol a premenil sa na štíhleho koňa tátoša. ..... Potom zhltol ovos a oheň a prikázal Peciválovi, aby naň vysadol. Sotva naň sadol, tátoš sa vzniesol hore až do oblakov a do takého letu sa pustil, že sa hory a lesy pod nimi len tak ako mraveniská mihali.
Zanedlho sa zastavil pri medenom lese. „Tu je,“ vraví, „medený les, ku ktorému tvoj najstarší brat za rok prišiel a ku ktorému tvojho otca pred raňajkami nosievam. Zosadni zo mňa a prines mi korýtko ovsa a korýtko ohňa, aby sme ďalej lepšie mohli.“
Pecivál mu doniesol ovos aj oheň, nakŕmil ho a potom naň vysadol a zase leteli jedným letom, že sa im hory, doliny pred očami len mihali.
Zanedlho sa tátoš opäť zastavil pri striebornom lese. .....
„Tu je,“ vraví,
„les strieborný, ku ktorému tvoj prostredný brat za dva roky prišiel a ku ktorému ja tvojho otca dopoludnia nosievam. Zosadni zo mňa a prines mi korýtko ovsa a korýtko ohňa, aby sme ďalej lepšie mohli.“
Pecivál zosadol, ovos aj oheň doniesol a tátoša nakŕmil. Po nakŕmení zase naň vysadol a ďalej zase leteli nad hory a lesy.
Keď tak peknú chvíľu tátoš letel, zastavil sa pri zlatom lese. „Tu je,“ povedal, „zlatý les a za týmto lesom býva dobrý priateľ tvojho otca, k tomu pôjdeme na noc. Ale aby sme to lepšie dokázali, prines mi korýtko ovsa a korýtko ohňa.“
Pecivál svojho tátoša nakŕmil, vysadol naň, niekoľkými skokmi preleteli zlatý les a pred večerom boli už pred zámkom otcovho priateľa.
Pecivál zoskočil z tátoša, vošiel do zámku a uctivo sa poklonil hospodárovi. Hospodár, keď ho zazrel, sa veľmi podivil, keď uvidel človeka, lebo tam nebolo po celý rok vidieť živého tvora. ..... Zvedavo sa teda pýtal, kto je, čo je, kam ide. .....
„Ja som,“ odpovedal Pecivál, „toho a toho kráľa najmladší syn; vybral som sa do sveta na skúsenosť, a tu som po ceste aj vás, ako dobrého priateľa svojho otca, navštívil.“
Hospodár bol tejto návšteve veľmi rád, lebo bol s jeho otcom veľmi zadobre.
„Ty si teda syn môjho priateľa? Ó, takých priateľov, ako sme my dvaja boli, keď sme ešte s tou ježibabou bojovávali, nikdy nebolo, a už ani nebude.“
„Čo je to za ježibabu?“ pýtal sa Pecivál.
„No ježibaba, proti ktorej a proti jej synom som s tvojím otcom bojoval.“
„Nuž a teraz už viac nebojujete?“
„Už som sa všetkého vzdal, keď som videl, že nič nepochodím, veď som už na to starý. Ale to ti je úplný zázrak s tou ježibabou! Čím viac sme jej vojska pobili, tým viac sa ho zo zeme alebo odkiaľ len rojilo. Čo potom počneš? ..... Prestal som teda, ako vravím, hoci mi to bolo ťažko.“
„Ej, keď ste vy s mojím otcom proti tej ježibabe a proti jej zázračnému vojsku nič nepochodili, pokúsim sa ja, možno sa mi poštastí. Mám tu otcovho tátoša a otcov palaš, veď ten ich pozrúbe, nech je ich koľko chce. ..... Len pozbierajte aj vy trochu vojska, aj to nám príde vhod.“
Dlho ten kráľ Pecivála prehováral, ale on si to už vyhovoriť nedal, až sa napokon s ním kráľ sám spojil. ..... Za krátky čas zhromaždili vojsko, všetky prípravy na vojnu boli hotové a Pecivál so starým kráľom vytiahli do boja proti ježibabe.
Zďaleka už videli ježibabino vojsko na priestrannej lúke rozložené, ako by sa bolo more rozliato, a uprostred na vyvýšenom mieste sedela ježibaba a dávala rozkazy.
Kráľovo vojsko sa takmer zľaklo, ale Pecivál vytiahol palaš a na svojom tátošovi prvý napred letel:
„Len s chuťou do nich!“ volal, a keď stál proti nepriateľom, prikázal svojmu palašu:
„Rúbaj, palášik, rúbaj nepriateľa!“ a palaš rúbal na všetky strany, že nepriateľom hlavy padali ako klasy, napriek tomu, že po každej hlave iná narástla. .....
„Však ja ten prameň, z ktorého to vojsko vyviera, hneď zapchám!“
zvolal Pecivál a prikázal palašu pozrúbať ježibabu. Palaš rúbal, rúbal, až sa k ježibabe dorúbal, lešenie, na ktorom sedela, zvalil a ju samu na kúsočky rozsekal. ..... V tom okamihu zmizlo aj jej zázračné vojsko.
S nevídanou radosťou sa vracali z bitky Pecivál aj kráľ; prvý sa tešil zo svojho víťazstva a starý kráľ, že je ježibabe koniec. Nemohol sa ani dosť napoďakovať Peciválovi, že ho tej nepriateľky zbavil. Chcel dať vystrojiť veľkú hostinu, ale Pecivál sa vôbec dlhšie zdržiavať nechcel, nakŕmil len tátoša a domov sa náhlil, aby dal otcovi správu, čo už vykonal. ..... Nechcel ho teda starý priateľ dlhšie zdržiavať. ..... Keď Pecivál svojho tátoša nakŕmil, vysadol naň a uháňali k domovu. Na ceste sa nezdržali ničím dlhšie, než čo Pecivál pri medenom, striebornom a zlatom lese tátošovi obrok doniesol, ovos aj oheň, a čo si v každom lese jednu halúzku odtrhol na pamiatku.
Keď domov prišli, pred mestom sa tátoš premenil opäť na chrastavého koňa a len tak podkľakujúc v kolenách sa vliekol cez mesto. ..... Došli do zámku. Bratia ho práve tak privítali, ako ho boli vyprevadili, s posmechom, ale otec sa ho vážne pýtal:
„No synu môj, kde si chodil?“
„Vidíte, otče,“ odpovedal Pecivál, „tam, odkiaľ je táto medená ratolesť, tam som bol do raňajok;
tam, odkiaľ je táto strieborná, bol som dopoludnia, tam, odkiaľ je táto zlatá, bol som pred večerom, a ešte som toho dňa u vášho priateľa za zlatým lesom nocoval.“
„No, ty sa mi páčiš,“ povedal potešený otec a poplácal Pecivála po pleciach, „ty sa mi páčiš, keď si za taký krátky čas toľko prešiel. No a ten môj priateľ, čo robí? Tak mi o ňom niečo porozprávaj. S tým som ja proti jednej ježibabe bojoval, ale nič sme s ňou nemohli pochodiť. Či ho ešte nezahubila?“
„Chcela, ale už mu nič viac neurobí.“ a Pecivál začal rozprávať všetko od najmenšieho po najväčšie, ako to v boji bolo, že otec len žiaril radosťou. Bratia od hnevu a závisti div že nezhoreli a všetci sa čudovali.
„Ty si predsa len chlapec, ako sa patrí!“ zvolal otec. „Dobre si si vo svete počínal a bratov si zahanbil. Len škoda, že som už taký starý, ešte by som s tebou, s takým hrdinom, sám išiel na nepriateľov svojho priateľa. Vieš, on má tri dcéry, jednu krajšiu ako druhú, ale traja synovia tej ježibaby, čo si ju zahubil, mu ich ukradli, a tí synovia sú draci, šarkany, jeden so štyrmi, druhý s ôsmimi a tretí s dvanástimi hlavami. Ja som sa so svojím priateľom aj proti nim vojnu viedol, ale tí boli ešte horší ako ich matka. ..... A čo ty, synu môj, nechcel by si s nimi silu porovnať?“
„Ale iste že by som chcel, hoci aj túto chvíľu, len keď to nebude proti vašej vôli,“ odpovedal Pecivál a bol by hneď na cestu pripravený býval, ale otec sa chcel s ním ešte trochu potešiť, a preto zostal niekoľko dní doma.
Po niekoľkých dňoch sa chystal zase na cestu; podvečer, než odišiel, išiel k svojmu koníkovi, ktorý sa zase na smetisku ubytoval, aby sa s ním poradil. Povedal mu koník:
„Pane, veľkú úlohu si na seba vzal. Tie šarkany ešte nikto nepremohol, mám strach ísť tam aj za teba, aj za seba.“
„Ej, len ty sa, môj tátoši, neboj. Ani ježibabu nikto nepremohol, a my sme ju predsa zahubili. Pánboh nám pomôže aj jej synov premôcť. Nech už bude, ako bude, zajtra sa predsa vydáme.“
„Keď inak nedáš, tak sa teda vydáme,“ odpovedal koník.
Ráno, len čo svitlo, pripásal si Pecivál hrdzavú šabľu k boku, rozlúčil sa s otcom a s domácimi, sadol si na svojho koňa a sprevádzaný smiechom svojich závistlivých bratov sa uberal opäť z mesta na nové skúšky. Za mestom svojho koníka očistil, nakŕmil ovsom a ohňom, a keď sa mu na tátoša premenil, vysadol naň a lesy, hory, doliny sa mu len mihali pred očami, ako s ním tátoš letel. Len okamih sa zdržali pri lese medenom, striebornom a zlatom, kým dal Pecivál tátošovi obrok.
Starý kráľ bol veľmi rád, že ho Pecivál prišiel zase navštíviť a že naňho nezabudol. „Ej,“ vravel mu Pecivál, „ako by som na vás zabudol ..... nikdy na vás nezabudnem. ..... Ale ja som vás neprišiel len navštíviť, ale prišiel som vás ako veľkého hrdinu pozvať do vojny proti tým trom šarkanom, ktorí vám dcéry ukradli.“
„Ach, synu môj, z toho nič nebude, lebo som už starý a na boj neschopný. Dosť som sa s nimi nabojoval, kým som bol mladší, ale všetko nadarmo, pretože tých nikto na svete nepremôže!“
„A iste nepremôže? Však ja uvidím, či ich premôžem alebo nie. Keď vy nejdete, pôjdem sám šarkany pobiť, vaše dcéry vyslobodiť musím.“
„Netrap sa s tým, synu môj, nielenže nič nedokážeš, ale aj sám zahyneš.“
„Zahyniem nezahyniem, Pánubohu poručené, ja predsa len pôjdem, a keď vy ísť nechcete, aspoň mi cestu ukážte.“
Na to kráľ privolil a hneď sa aj na cestu vybrali. Dlho išli po krajine, ktorá predtým ježibabe a teraz starému kráľovi patrila, až prišli na samý kraj. ..... Tu povedal kráľ Peciválovi:
„Nuž, choď tou cestou, zanedlho prídeš k jednej diere, v ktorej moja najstaršia dcéra aj so šarkanom so štyrmi hlavami prebýva; podarí sa ti ho premôcť, tak ti potom moja najstaršia dcéra cestu k prostrednej ukáže.“
Pecivál sa poďakoval za dobrú radu, a rozlúčiac sa s otcovým priateľom, kráčal ukázanou cestou, až prišiel k tej diere. ..... Chodil dookola, od kraja ku kraju a nikde ani videnia ani počutia o šarkanovi. Ale tu zrazu vidí krásny palác. „Ach, tam bude!“ myslel si Pecivál a rovno sa tam uberal, a priamo do izby. Sedela tam najstaršia kňažná.
„Ó, kde si sa ty, človeče boží, tu vzal!“ vykríkla udivená. „Veď ja som tu už toľko rokov zakliata, a ešte som ľudskú tvár nevidela. Ale škoda ťa je, mládenče, lebo odtiaľto živý nevyjdeš. Len čo príde môj muž, hneď ťa zožerie.“
„Eh, zožerie nezožerie,“ odpovedal Pecivál, „ako Pánboh dá, tak bude. ..... Ale rád by som s ním bojoval, lebo som ťa prišiel vyslobodiť.“
V tom zabúchal na dvere dvadsaťpäťcentový kyj, až sa všetko otriaslo. .....
„To je môj muž, to je môj muž!“ vykríkla kňažná vystrašená. „Vezmi si rýchlo tento prsteň, daj si ho na malíček, dobre sa ti bude hodiť, lebo ten prsteň má takú moc, že keď ním raz otočíš, ako päťsto mužov sily mať budeš. A teraz sa ukry, kde najlepšie vieš.“
Sotva dopovedala, už šarkan dvere otvoril, do všetkých kútov sa pozrel a zareval:
„Ženo, čuchám tu ľudinu, kde je kto? Daj ju sem, nech ju zožerem!“
„Ach, mužíčku môj drahý, kde by sa tu ľudina vzala? Veď vieš, že tu ani vrabčeka nevidieť ani nepočuť, nieto človeka.“ vyhovárala sa žena.
„Ženo, čuchám ľudinu, sem s ňou, alebo ťa túto chvíľu zjem!“ reval šarkan celý rozzúrený. Tu Pecivál, aby kňažnú vyslobodil, vyšiel zo skrýše.
„Čo tu chceš?“ vykríkol naň šarkan.
„Prišiel som vás navštíviť!“
odpovedal Pecivál neohrozene.
„A ty máš takú odvahu, že tak smelo odpovedáš?“
„Naozaj mám!“
„No, keď máš, zmeriame sily, kto z nás je silnejší!“
povedal šarkan a vyviedol Pecivála na humná. Tam si Pecivál palaš odpásal a položil nabok, prsteňom otočil a pustili sa do seba. Šarkan chytil Pecivála a po kolená ho do zeme vrazil, ale Pecivál rýchlo vyskočil, schmatol šarkana a po pás ho do zeme vrazil. Sotva vyliezol a chytiac Pecivála tiež ho po pás do zeme vrazil. Pecivál sa však vydrápal a všetkou silou chytiac šarkana až po samé hlavy do zeme ho zaklinil, že sa ani pohnúť nemohol. Plamene mu šľahali z papule, ale Pecivál prikázal palašu, a ten zrúbal naraz všetky štyri hlavy, ako by ich zmietol. Po šťastne vykonanej práci sa vrátil ku kňažnej, ktorá ho túžobne čakala.
Nemohla sa ani dosť poďakovať mu za vyslobodenie a vyrozprávať, aké mala trápenie. .....
„Ach a moje úbohé sestry, kedy sa nad nimi niekto zmiluje,“ vzdychla napokon kňažná.
„Ani tie nezostanú v zakliatí. Len mi cestu ukáž, však ja pôjdem aj k nim a nevrátim sa, kým vás všetky tri nevyslobodím.“
Kňažná sa zaradovala, keď počula, že chce vyslobodiť aj jej sestry, ale predsa ho odrádzala a hovorila mu, že muž prostrednej sestry má osem hláv a že sa mu sotva ubráni.
Prostredná sestra býva v ešte krajšom paláci. Keď ho videla, udivená zvolala:
„Ó, človeče boží, kde si sa tu vzal! Po mnoho rokov som tu zakliata, a ešte som tu ľudskú tvár nevidela. Ale škoda ťa je, pekný mládenče, lebo odtiaľto viac nevyjdeš. Len čo ťa môj muž uvidí, hneď ťa zožerie!“
„Zožerie nezožerie ..... ako Pánboh dá, tak bude. Ale rád by som s ním zápasil, lebo som ťa prišiel vyslobodiť.“
V tom v povetrí čosi zahučalo a na dvere s treskotom padol päťdesiatcentový kyj šarkanov.
„To je on, to je on,“ vykríkla kňažná vyľakane. „Vezmi si rýchlo tento prsteň, daj si ho na malíček; keď si ho otočíš okolo prsta, hneď ako tisíc mužov sily mať budeš. A teraz sa rýchlo ukry, ako najlepšie môžeš.“
Sotvaže to dopovedala, už šarkan otvoril dvere a oči mu gúľali ako ohnivé gule a do všetkých kútov nazerali. .....
„Ženo, čuchám ľudinu! Kto je tu, kde je? Daj ho sem, nech ho zjem!“
zareval.
„Ach, dobrý mužíčku,“ vyhovárala sa kňažná, „kdeže by sa u nás ľudina vzala, veď vieš, že tu ani vrabčeka nevidieť ani nepočuť, nieto človiečika!“
„Ženo, čuchám ľudinu, daj ju sem, alebo ťa túto chvíľu zjem,“ reval šarkan, až sa všetko triaslo. Tu vystúpil Pecivál zo svojej skrýše a smelo sa pred šarkana postavil.
„Čo tu chceš?“ osopil sa naň šarkan.
„Prišiel som vás navštíviť.“ odpovedal Pecivál.
„A ty máš takú odvahu, že tak smelo odpovedáš?“
„Naozaj mám!“
„No, keď máš, budeme bojovať, kto z nás je silnejší.“
S týmito slovami šarkan Pecivála na humná vyviedol. ..... Pecivál si palaš odložil a prsteň otočil. „No tak, alebo ťa mám ja schmatnúť prvý?“
zahundral šarkan.
„Ako chceš.“ odpovedal Pecivál a šarkan ho chytil a vrazil ho po pás do zeme. Ale Pecivál rýchlo zo zeme vyskočil, schmatol šarkana v polovici tela, dvihol, stisol, až mu kosti praštali, a potom ho tak do zeme zarazil, že mu len hlavy von trčali. Nemohol sa pohnúť a Pecivál bez meškania prikázal palašu, aby rúbal. V okamihu bolo po šarkanovi. Keď si Pecivál trochu vydýchol, pripevnil si palaš k boku a vrátil sa k vyslobodenej kňažnej. Kto bol radostnejší ako ona; ani nevedela, čo počať od samej radosti. Po chvíli sa jej Pecivál spýtal, kadiaľ vedie cesta k najmladšej.
„Ach,“ zvolala vyľaknutá, „azda by si tam nešiel? Veď by si mi zahynul. Ak bol môj šarkan strašný, tento je ešte strašnejší, pre tú ohavu som ju ani ja nemohla navštíviť. Nechoď a zostaň radšej so mnou.“
Takto prehovárala kňažná Pecivála, bolo jej ho ľúto, lebo sa jej páčil, ale ten si povedať nedal, a tak mu napokon cestu ukázala.
Bola to zlá cesta, starým lesom, cez vrchy, doliny. Napokon prišiel k palácu zo všetkých najkrajšiemu. Vošiel dnu. „Ach, preboha,“ vykríkla kňažná, „človeče boží, kde si sa tu vzal? Veď ja som tu toľko rokov zakliata a ešte som ľudskú tvár nevidela. Ale to si, dobrý mládenče, na zlé miesto prišiel, keď ťa môj muž uvidí, ten ťa zožerie.“
„Zožerie nezožerie,“ odpovedal Pecivál, „ako Pánboh dá, tak bude; ale rád by som s ním bojoval, lebo som ťa prišiel vyslobodiť!“
V tom sa zem zatriasla, v povetrí to zasvišťalo a v okamihu tresol na dvere sedemdesiatpäťcentový kyj.
„Ó, to je on!“ vykríkla kňažná vystrašená. „Vezmi si rýchlo tento prsteň, daj si ho na malíček, uvidíš, bude ti dobrý, lebo keď si ho otočíš, hneď ako poldruha tisíca mužov sily mať budeš. A teraz sa niekam skry, aby ťa nevidel.“
Sotva to dopovedala, šarkan rozovrel dvere a zareval hneď:
„Ženo, čuchám tu ľudinu, sem s ňou, nech ju zjem!“
„Ach, mužu drahý, kde by sa tu u nás vzala, veď vieš, že tu ani vrabčeka nevidieť ani nepočuť, nieto človiečika!“ vyhovárala sa kňažná.
„Ženo, čuchám ľudinu, daj ju sem, alebo ťa túto chvíľu zjem!“ reval šarkan, až sa to ozývalo. Tu vykročil Pecivál zo skrýše a pred dvanásťhlavého šarkana sa postavil.
„Čo tu chceš?“ vykríkol naň šarkan.
„Prišiel som vás navštíviť.“
„A ty máš takú odvahu, že tak smelo odpovedáš?“
„Naozaj mám!“
„No, keď máš odvahu, pôjdeme spolu na humná. Zmeriame svoje sily,“ povedal šarkan a s tým vyšli na humná. ..... Pecivál zatočil prsteňom a odložil palaš. .....
„Nuž, chyť ma,“ zahundral šarkan, „nech vidím, čo si zač, pretože keby som ťa ja chytil, viac by ťa hlava nebolela.“
„Nuž, keď je to tak, nech sa ti stane po vôli.“ pomyslel si Pecivál, šarkana chytil a po kolená ho do zeme vrazil. Šarkan zo zeme vyskočil, chytil Pecivála a po pás ho vrazil do zeme, že sa sotva von vydrápal, lebo ho šarkan poriadne stisol. Ale to nevadilo, vydýchol si a chytiac šarkana stisol ho a vrazil ho do zeme až po samé hlavy. ..... Nemohúc už zo zeme vyliezť, začal oheň zo všetkých hláv na Pecivála metať; keby nebol mal Pecivál palaš, bol by ešte zvedel o šarkanovej moci, ale palaš začal rúbať a za chvíľu bolo po šarkanovi.
Po ťažkom tom boji, keď si Pecivál trochu odpočinul, vrátil sa ku kňažnej, ktorá so strachom očakávala, ako boj dopadne. Ako bola rada, keď videla Pecivála víťazom! Bola by ho bozkávala od radosti, ale Pecivál nebol milovník maznania; nerozprával s ňou dlhé reči, pobádal ju, aby pozbierala, čo má najlepšie, že ju zavedie k sestrám a potom všetky tri k ich otcovi. Kňažnej sa veľmi páčil, ona by s ním bola aj v tom zámku rada zostala, ale nedávajúc to na sebe poznať, išla poslúchnuť jeho rozkaz.
Keď bola na cestu pripravená, vzal ju na tátoša a išli k prostrednej sestre. Od tej potom viedol sestry k najstaršej, a keď aj tá, pozbierajúc, čo mala drahé, na cestu sa pripravila, viedol ich naspäť k starému kráľovi, otcovmu priateľovi.
Nebohý staručký otec ..... nikdy nepomyslel, že by sa ešte so svojimi dcérami stretol. A tu hľa ..... prišli ..... všetky tri krásne, dobré, ako boli odišli! Celý od radosti omladol a nevedel, čo Peciválovi za to urobiť. Ponúkal mu jednu zo svojich dcér, ktorá by sa mu páčila, a celé kráľovstvo po smrti. Ale Pecivál sa za všetko pekne poďakoval a že on musí k otcovi a že musí ešte niečo skúsiť a nechcejúc sa ani dlho zdržiavať, so všetkými sa rozlúčil, sadol na svojho tátošika a už ho nebolo ..... cez hory a doly. ..... Ale tá najmladšia kňažná, tá za ním želela, bola si ho veľmi obľúbila.
Keď prišiel Pecivál s tátošom pred rodné mesto, premenil sa tátoš na chrastavého koníka a ako rozlámaný sa do zámku vliekol. ..... Otec sa pozeral oknom a keď videl syna svojho prichádzať, radostne zvolal:
„Môj najmilší syn ide, môj najmilší syn ide!“ a do dvora mu v ústrety šiel.
Radosti a otázkam nebolo konca-kraja a milý Pecivál mal čo robiť, aby všetkým vyhovel. ..... Keď už všetko povedal, kde bol, čo vykonal a ako sa mu darilo, zvolal otec rozradostený:
„To ešte nikto nedokázal, čo ty, synu môj!“ a k ostatným synom sa obrátiac, dodal:
„Vidíte, čo váš opovrhovaný Pecivál dokázal; takto by ste sa aj vy mali držať! ..... To je chlapec!“
„Nechajte ich na pokoji, drahý otče,“ vskočil mu do reči Pecivál .....
„a radšej mi povedzte, či je naozaj ešte niekto na svete mocnejší ako ja.“
Otec robil, akoby nepočul, a začal reč o inom, ale Pecivál sa nedal mýliť a len zase na otca doliehal, aby mu povedal, či je niekto na svete nad neho. ..... Nemohúc sa ho zbaviť, povedal otec smutne:
„Je, ako by nie, je to Železný mních, ale toho nikto nepremôže, lebo ten všetko vie, aj to, čo si kto myslí. Na teba sa ten Železný mních veľmi hnevá, lebo ti závidí tvoju slávu. Čo ten už navyvádzal! Aj krásnu dcéru môjho priateľa ukradol, a nikto sa proti nemu postaviť neodváži.“
Peciválovi nebolo viac treba povedať, celý sa znepokojil a hneď otca prosil, aby mu dovolil odísť, že on priateľovu dcéru musí vyslobodiť. „Keď som šarkany, ktoré nikto poraziť nemohol, pobil, azda mi Pánboh dá premôcť aj Železného mnícha.“ povedal otcovi a na tom úmysle stál tak pevne, že ho nikto z neho zvrátiť nemohol. Kráľ videl, že sa Pecivál nedá ani nebezpečenstvom,
ani ničím iným odstrašiť, nechtiac chtiac mu dovolenie dal, aby šiel s Železným mníchom šťastie skúsiť.
Rozradostený šiel Pecivál k smetisku, kde sa tátoš, ako bol jeho zvyk, váľal. Dobre vedel tátoš, čo sa deje, len čo k nemu Pecivál pristúpil, hneď ho oslovil:
„Viem, pane, čo si si predsavzal, ale ja s tebou, ak budeš na svojom trvať, nepôjdem, lebo by nás Železný mních, len čo by nás zazrel, na čo by len chcel, premenil, a my by sme všetku svoju moc stratili.“
„Ach, len sa neboj, môj čulý tátoši, neboj! Veď nám Pánboh bude pomáhať. Ak však so mnou až na zámok Železného mnícha ísť nechceš, aspoň ma, prosím ťa, pod zámok dones, a potom sa pre mňa za mňa skry, kde len budeš chcieť. Ale ja k nemu ísť musím.“
Na to privolil aj tátoš.
Druhý deň sa Pecivál s otcom bolestne rozlúčil, sadol na tátoša a leteli k zámku Železného mnícha. Otec však po odchode svojho syna dal celé mesto čiernym súknom potiahnuť, lebo nedúfal, že ho viac uvidí. ..... Peciválovi bratia sa tiež vydali na cestu k otcovmu priateľovi, aby si za ženy vyprosili dve staršie dcéry, od Pecivála vyslobodené, a on sám išiel opäť v ústrety veľkému nebezpečenstvu, aby získal česť a dobrý skutok urobil.
Mali veľký kus cesty Pecivál s tátošom, hoci tátoš vždy letel ako na krídlach, než prišli k zámku; a tu zrazu videli pred sebou vysoký zámok a tátoš povedal Peciválovi:
„Vidíš tamten zámok, čo sa na kuracej nohe točí? V tom býva Železný mních. Keď si už tak umienil, teda choď, ale urobil by si lepšie, keby si nešiel, lebo tam zahyneš. Ja sa medzitým tu skryjem.“
„Rob si, ako chceš,“ odpovedal Pecivál, „ale ja predsa pôjdem, nech je ako je.“
S týmito slovami sa rozlúčil s tátošom a rovno šiel na zámok.
Železný mních vedel už vopred, že Pecivál k nemu ide, a preto ho aj očakával na dvore aj s krásnou kňažnou, ktorú bol starému kráľovi, priateľovi otca Peciválovho, ukradol. ..... Pecivál prišiel; pozrel sa na nich a oni zase naňho ..... zvlášť krásna kňažná, ani z neho oči spustiť nechcela. .....
„Predsa si sa raz dostal do mojej moci,“ zahundral Železný mních, „ale živý z nej už neodídeš! V tom okamihu sa premeň na proso!“
Nebožiak Pecivál! Len čo Železný mních to slovo vyslovil, Pecivál sa stal zrnkom prosa. Neďaleko bolo smetisko, a v ňom hrabal kohút. „Kohúte,“ zavolal Železný mních, „zozobaj to proso!“ Kohút proso zozobal a bolo po Peciválovej moci.
Bolo by naozaj aj po ňom bývalo na veky vekov, keby nebolo krásnej kňažnej a jej dobrého srdca, ktoré ľutovalo jeho krásu a mladý život. ..... A tak začala rozmýšľať, ako ho vyslobodiť. ..... Dlho rozmýšľala, čo a ako robiť, až jej napokon napadlo opýtať sa najprv Železného mnícha, ako sa zakliata vec odčariť môže. A tak sa k nemu pritúlila, akoby ho bohvieako rada mala, a začala k nemu pekne, akoby zlato krájal:
„No, teraz sa mi páčiš, keď také divy robíš, lebo teraz vidím, že ti niet na svete rovného. ..... Ale počuj, či by si to, čo raz tak premeníš, zas do predošlej podoby premeniť mohol?“
„Čo by som nemohol?“ zabrblal Železný mních. „Tak to skús,“ prosila krásna kňažná a ako mačička sa okolo neho ovíjala. „Ale choď mi s tým,“ brblal Železný mních a obrátil sa, aby odišiel, ale kňažná mu pokoj nedala a tak sa k nemu lichotila, že jej to odoprieť nemohol.
„Tamto v tej chyži,“ povedal upokojený, ukázav do jedného kúta zámku, „visia dva palaše na stene, ktoré neprestajne jeden proti druhému sekajú; keď sa medzi tie dva palaše ktorákoľvek zakliata vec položí a palaše ju rozotnú, hneď sa na to zmení, čím predtým bola!“
Viac kňažná nepotrebovala; pekne sa od Železného mnícha, ktorého nenávidela, vykradla a začala po dvore kohúta zvolávať:
„Pi, pi, kohútik, pi, pi, pi, pipinka, píp, píp, píp!“ a tak ho vábila a podhadzovala mu pšenicu, kým ho nechytila. Len čo ho chytila, pekne s ním do kuchyne, aby ju Železný nevidel, kohúta zabila, proso z neho vypárala, očistila, do komory, kde sekajúce palaše proti sebe viseli, bežala a proso medzi ne položila. Len čo proso palaše rozsekli, vyskočil z neho Pecivál, taký krásny, aký bol predtým. Chcel jej za vyslobodenie ďakovať, ale ona mu nedala hovoriť, len ho srdečne objala a potom ho do hlbokej pivnice zaviedla, prísne mu prikazujúc, aby sa tam ticho choval, kým ho von nevyvedie.
Zanechajúc ho tam, vrátila sa k Železnému mníchovi. Akoby sa nič nebolo stalo, tak sa pekne zase k nemu mala a sladké reči s ním rozprávala. ..... On jej, pravdaže, nechcel veriť, lebo ešte pred krátkym nechcela naňho ani pozrieť, a tu sa stala taká milá; ale jej reči mu lichotili a rád ju počúval. Ona nechcela vedieť nič iné, len kde on má svoju moc. Nešlo to ľahko, on to nechcel za nič vyzradiť, a nebola by sa to dozvedela a zle by sa jej bolo viedlo, keby si bol pomyslel, načo to potrebuje. To by bol hneď zvedel, čo si ona myslí, ale nenapadlo mu práve nič. Keď neprestajne škemrala a žobrala, aby jej to povedal, a keď videl, ako ho má rada, povedal:
„No, keď si teda toľko želáš to vedieť, tak ti poviem, čo okrem mňa nikto ešte na svete nevie. Tamto na to more, neďaleko môjho zámku, každých sedem rokov jedna zlatá kačica chodieva. Kto tú kačicu uloví, zlaté vajce z nej vypára a zje, dostane tú moc, čo ja teraz mám, a bude všetko vedieť, na čo si len pomyslí.“
„Nuž, takto sa mi páčiš, a teraz ťa zas radšej mám, lebo vidím, že ma aj ty rád máš,“ lisla sa k nemu kňažná, keď jej to povedal, po chvíli sa však zase pýtala:
„A kedy ta kačica zas príde?“
„Dnes, duša moja; lebo včera to bolo sedem rokov, keď tu naposledy bola,“ odpovedal Železný mních.
Kňažná vedela dosť, tiež sa viac nepýtala. ..... Večer, keď sa Železný mních uložil a zaspal, vykradla sa kňažná k Peciválovi.
„Vieš plávať?“ bola jej prvá otázka, len čo do pivnice vstúpila.
„Viem.“ odpovedal Pecivál, z jej príchodu potešený.
„A vedel by si k sebe kačicu prilákať a uloviť?“
„Ako by som nevedel ..... ba vedel, to mi ver. No ale prečo sa ma na takéto veci pýtaš?“
„Preto, že tak aj mňa, aj seba vyslobodíš, aj nášho nepriateľa zahubíš. Prejdi týmito dverami potichučky von a choď na morský breh. Tam na mori uvidíš jednu peknú zlatú kačicu; tú prilákaj k sebe, keby však nechcela ísť, skoč do vody, vyžeň ju na breh a chyť. Potom z nej zlaté vajce vypáraj a zjedz; hneď budeš vedieť všetko, čo teraz vie Železný mních, aj tú moc budeš mať, čo on teraz má. Ale len daj pozor, aby ťa Železný mních do tej chvíle, kým vajce nezješ, nedostihol, inak potom beda nám obom.“
„Všetko tak urobím, duša drahá, ako si mi povedala.“ uisťoval Pecivál a hneď sa pozbieral a potichučky dverami, kadiaľ mu kňažná cestu ukázala, zo zámku odišiel; keď bol vonku, náhlil sa k tátošovi, ktorý mal radosť z jeho vyslobodenia. V malej chvíli ho k morskému brehu doniesol. Pri brehu zoskočil z tátoša a začal volať na kačicu:
„Káč, kačička, káč,“ ale kačica si pekne po mori plávala, ani sa naňho neobzrela. Keď už nevedel, ako ju prilákať, a videl, že na jeho hlas nedbá, skočil do mora a začal ju vyháňať na breh. ..... Dlho ju naháňal a za ňou plával, ale napokon ju predsa vyhnal na breh a tam ju honil, až splašenú, umdletú chytil. Hneď aj zlaté vajce z nej vybral, ale vtom ho už Železný mních dostihol a za hrdlo chytil. Ale Pecivál bol chlapec chytrý ..... rýchlo vstrčil celé vajce do úst, a ešte doň ani nehryzol, už na Železného mnícha volal:
„Premeň sa na divokú svinu!“
V tom okamihu sa stal Železný mních divokou sviňou a utekal k lesu.
Pecivál sa stal najmocnejším na svete, lebo nielenže ho nikto nepremohol, ale on aj všetko vedel, na čo si pomyslel!
Potešený zo svojho vyslobodenia a zo svojej slávy, sadol na tátoša a uháňal k zámku, kde ho krásna kňažná s túžbou čakala a s nevýslovnou radosťou vítala. ..... Aj jemu sa veľmi zapáčila a k tomu jej ďakoval za život, lebo by ho bez jej pomoci už nebolo bývalo. Jeden v druhom nachádzali veľkú záľubu, a tak nemohlo byť inak, ako bolo, že si hneď lásku a vernosť sľúbili a svoje zasnúbenie v zámku ešte oslavovali. Potom pozbierala kňažná všetky drahé klenoty, Pecivál ju vzal k sebe na tátoša a išli najprv k jej otcovi, kde slávili svadobné hody. Po hodoch s celým sprievodom sa odobrali do vlasti. Otec Peciválov, len čo počul, s akou slávou sa jeho syn domov vracia, dal čierne súkno strhnúť a celé mesto potiahnuť súknom červeným. Prikázal vystrojiť kráľovskú hostinu, sám potom so všetkým dvorianstvom mu v ústrety vyšiel, a keď sa stretli, nebolo radosti konca. Čo svet svetom stojí, nebolo v tom meste toľko slávy a radovánok; celý týždeň bez prestania sa hodovalo.
Od toho času už Pecivála nič do sveta neťahalo, tešil sa s krásnou ženou a staručkým otcom a múdro spravoval kráľovstvo, ktoré mu otec odovzdal.