Lesná chalúpka

Kde bolo, tam bolo, žil jeden chudobný drevorubač a ten mal ženu, ktorej pánboh nadelil tri dcéry, už to boli dievčatá na vydaj. Bývali v malej chalúpke hneď pri lese, odkiaľ sa každé ráno vydával za prácou a jedna z dcér mu nosila obed. Prišla zase rada na tú najstaršiu, a tak otec povedal: „Aby si našla cestu, ty dievka pobláznená, vezmem si tu vrecúško prosa a budem ho po ceste rozsýpať.“ No, nápad to bol dobrý, keby v lese nelietalo toľko hladných vrabcov, škovránkov, pinkôt, drozdov i čížikov. Keď sa najstaršia dcéra vydala s obedom na cestu, bolo proso pozobané do posledného zrnka, a tak dievča zablúdilo. Kráčalo bez cieľa stále za nosom, kým slnko nezapadlo a nenastala noc. Stromy sa v tme tvárili ako strašidlá, k tomu húkali sovy, na človeka z toho išiel strach. Vtom zbadala v diaľke medzi stromami svetielko. „Tam budú určite ľudia,“ pomyslela si, „iste ma nechajú prenocovať,“ a išla za ním.

Svetielko ju priviedlo k lesnej chalúpke. Zaklopala a ktosi ju zachrípnutým hlasom pozval ďalej, tak vošla do tmavej predsiene a zabúchala na dvere izby. „Len ďalej!“ zavolal ten hlas. Keď otvorila, sedel tam pri stole prastarý sivý muž, hlavu mal podopretú dlaňami a dlhé biele fúzy mu splývali zo stola až na zem. Na peci ležali tri zvieratá, sliepôčka, kohútik a strakatá krava. Dievča starčekovi porozprávalo svoj príbeh a poprosilo ho o nocľah. Muž povedal: „Pekná sliepôčka, kohútik spanilý, múdra kravička, čo radíte, milí?“ A zvieratká odvetili: „Bať! Bať!“, čo muselo určite znamenať: „Áno. Áno.“, pretože starec pokračoval: „Tu je všetkého dosť, choď do kuchyne a uvar nám večeru.“ Dievča sa odobralo do kuchyne a uvarilo výborné jedlo, ale na zvieratká ani nespomenulo. Prinieslo plnú misu na stôl, sadlo si k sivovlasému a jedlo a jedlo. Keď bolo hodovanie na konci, spýtalo sa: „Som unavená, kde je nejaká posteľ, do ktorej si môžem ľahnúť a spať?“ Vtedy zvieratká odvetili: „S ním si jedla, s ním si pila, na nás si však nemyslela! Sama hľadaj, ako v noci budeš spať!“ A starček povedal: „Choď hore po schodoch, nájdeš tam komoru s dvoma posteľami, natras periny a povleč čistou bielou plachtou, ja si pôjdem tiež ľahnúť.“ Dievča vybehlo hore, a keď natriaslo periny a čisto povieklo, do jednej postele si ľahlo a zaspalo. Po nejakej chvíli prišiel sivovlasý, posvietil si na ňu a potriasol hlavou. Videl, že tvrdo spí, tak otvoril padacie dvierka a nechal tú dievku spadnúť do pivnice. Medzitým prišiel neskoro večer z lesa domov hladný drevorubač a vyčítal svojej žene, že ho nechala celý deň bez jedla. „Nie je to moja vina,“ bránila sa žena, „našu najstaršiu som s obedom poslala, ale asi zablúdila, no snáď príde ráno späť.“

Ráno drevorubač vstal, aby sa vydal do lesa, a prikázal žene, aby mu tentoraz obed priniesla prostredná dcéra. „Vezmem so sebou vrecúško so šošovicou,“ povedal, „jej zrnká sú väčšie ako proso, lepšie ich uvidí a nestratí sa.“ Ale šošovica sa tým lesným speváčikom tiež zapáčila, takže keď sa okolo poludnia vydala s jedlom do lesa prostredná dcéra, viedlo sa jej ako sestre. Zablúdila a chodila lesom až do večera a nakoniec prišla k lesnej chalúpke, bola pozvaná dovnútra a poprosila o jedlo a nocľah. Bielofúzy starček sa opäť spýtal zvieratiek: „Pekná sliepôčka, kohútik spanilý, múdra kravička, čo radíte, milí?“ A zvieratká opäť odvetili „Bať Bať!“ a všetko sa odohralo ako predchádzajúceho večera. Dievča navarilo dobrého jedla a jedlo a pilo so starčekom a o zvieratká sa nestaralo. A keď sa potom zháňala po lôžku, zvieratká jej odvetili: „S ním si jedla, s ním si pila, na nás si však nemyslela! Sama hľadaj, ako v noci budeš spať!“ Keď zaspala, prišiel sivovlasý, potriasol hlavou a nechal ju spadnúť do pivnice.

Tretieho rána povedal drevorubač svojej žene: „Dnes pošli s jedlom tú najmladšiu, tá je dobrá a poslušná, tá zo správnej cesty nezíde ako jej všetečné sestry, ktoré by sa len rojili ako divé čmeliaky.“ Ale matka nechcela a povedala: „Mám stratiť aj svoje najmilšie dieťa?“ „Neboj sa,“ odvetil muž, „to dievča sa nestratí, je múdre a rozumné, vezmem si so sebou hrach a budem ho sypať na cestu.“ Ale keď sa tá najmladšia vydala s košíkom cez ruku z domu, mali lesné holúbky hrášok už dávno vo volkoch a cesta sa tak kľukatila, až aj ona nakoniec zablúdila a k večeru prišla k lesnej chalúpke. Tam priateľsky poprosila, či by mohla prenocovať, a muž s bielou bradou sa opäť spýtal zvieratiek: „Pekná sliepôčka, kohútik spanilý, múdra kravička, čo radíte, milí?“ „Bať! Bať!“ povedali opäť zvieratká. Dievča išlo najprv k peci, kde zvieratká ležali, pohladilo kohútika i sliepôčku po hladkom perí a strakatú kravičku pošteklilo medzi rohmi. A keď na želanie starčeka uvarilo výbornú polievku a misa stála na stole, povedalo: „A čo zvieratká? Tie nedostanú nič? Vonku je všetkého hojnosť, najprv sa postarám o ne!“ A išlo, donieslo jačmeň a nasypalo kohútikovi a sliepôčke a kravičke predložilo celé náručie voňavého sena. „Nech vám chutí, moji milí,“ povedalo, „iste budete mať aj smäd, prinesiem vám čerstvú vodu.“ Potom donieslo vedro plné vody, kohútik a sliepôčka vyskočili na okraj, ponorili zobáčiky a potom zaklonili hlavičky, ako už tak vtáčiky pijú. Aj strakatá kravička urobila jeden mocný dúšok. Keď boli zvieratká obslúžené, sadlo si dievčatko k starčekovi k stolu a dojedlo, čo mu nechal. Za chvíľu sa dali kohútik i sliepôčka skrývať hlavu pod krídlo a kravička tiež ospalo gúľala očami, vtedy dievčatko povedalo: „Nepôjdeme už spať?“ A starček sa spýtal zvieratiek: „Pekná sliepôčka, kohútik spanilý, múdra kravička, čo na to vravíte, milí?“ Zvieratká odvetili: „Bať! Bať, s nami si jedla, s nami pila si, na nás si myslela, krásnu noc ti prajeme, mäkko spi!“ Potom dievča vyšlo po schodoch, natriaslo periny, povieklo čistú plachtu, a keď bolo hotové, prišiel starček, ľahol si do jednej postele a rozprestrel si na perinu svoje dlhé biele fúzy. Ono si ľahlo do druhej postele, pomodlilo sa a zaspalo.

Spalo pokojne až do polnoci, vtedy ho zobudil akýsi ruch v dome. Všade naokolo to čudne šuchotalo, šelestilo, praskalo a búchalo. Drevené trámy stenali, akoby ich niekto vytrhával zo základov, potom to rachotilo, akoby sa rútilo schodisko, a nakoniec to zahrmelo, akoby sa zrútila celá strecha. Potom zrazu všetko utíchlo a dievča, ktorému sa nič nestalo, zostalo pokojne ležať a opäť zaspalo. Ráno ho pošteklili na lícach slnečné lúče, a keď otvorilo oči, div sa mu nezastavilo srdce. Ležalo totiž v nádhernej a obrovskej sále, ktorej steny boli pokryté zlatými kvetmi, posteľ bola zo slonoviny a perina z červeného zamatu, na stoličke ležali krásne šaty a vedľa stál pár perlami vyšívaných črievičkov. Dievča si myslelo, že je to len sen, ale prišli traja sluhovia v krásnych livrejách a pýtali sa, čo im prikazuje. „Ale choďte,“ odvetilo, „ja hneď vstanem a uvarím starčekovi polievku a dám najesť kohútikovi, sliepôčke a kravičke.“

Vtedy mu prišlo na um, kde starček vlastne je, a tak sa pozrelo na vedľajšiu posteľ, ale tam ležal nejaký cudzí muž. A keď si ho lepšie obzrelo, videlo, že je mladý a krásny. Vtedy sa zobudil, posadil sa a povedal: „Ja som kráľovský princ a do starého sivého mužíka ma začarovala čarodejnica. Musel som žiť v lese so svojimi tromi vernými sluhami v podobe kohútika, sliepôčky a strakatej kravy. A vyslobodiť ma mohlo len dievča, ktoré by sa milo a priateľsky správalo nielen k ľuďom, ale aj k zvieratám. A to si bola ty! Dnes o polnoci si nás vyslobodila a tá stará lesná chalúpka je opäť môj kráľovský palác.“ A keď vstali, povedal princ tým trom sluhom, aby vyrazili a priviezli jej matku i otca na svadbu. „A kde sú moje dve sestry?“ spýtalo sa dievča. „Tie som zavrel do pivnice a zajtra ich nechám zaviesť do lesa k jednému uhliarovi, tam budú slúžiť za slúžky, kým sa nepolepšia a viac nenechajú hladovať úbohé zvieratá.“