Bratček a Sestrička

Bratček vzal Sestričku za ruku a povedal:
„Odkedy nám zomrela mama, nastali nám zlé časy. Macocha nás celé dni bije a vyháňa nás preč. Tvrdé kôrky chleba, ktoré zostanú, sú naša strava; aj psík pod stolom sa má lepšie, lebo mu často hodí chutné sústo. Boh sa zmiluj, keby to naša matka vedela. Poď, pôjdeme spolu do sveta.“
Tak išli celý deň a keďže pršalo, povedala Sestrička:
„To Boh a naše srdcia spolu plačú.“
Večer prišli do hlbokého čierneho lesa a boli celí unavení od žiaľu, hladu a z tej dlhej cesty, tak si ľahli do jedného dutého stromu a tam zaspali.
Nasledujúceho rána, keď sa zobudili, stálo slnko už vysoko na oblohe a hladilo ich horúcimi lúčmi.
Vtedy povedal Bratček:
„Sestrička, mám smäd, keby som vedel, kde je studnička, hneď by som išiel a napil sa. Počujem niečo šumieť.“
Bratček teda vstal, vzal Sestričku za ruku a išli hľadať praménok.
Macocha však bola zlá čarodejnica a dobre vedela, že deti utekajú, a tak ich tajne sledovala, ako to čarodejnice vedia, a všetky studničky, potôčiky aj praménky v lese začarovala.
Keď teraz našli iskrivý potôčik, ako si cez kamene vesele poskakuje, chcel sa z neho Bratček napiť, ale Sestrička začula, ako praménok spieva čudnú pesničku:
„Kto sa zo mňa napije, v tigra sa hneď premení!“
Zvolala:
„Prosím ťa, Bratček, nepi, inak sa zmeníš na divú šelmu a mňa roztrháš!“
Bratček sa teda nenapil, hoci mal taký veľký smäd, a povedal:
„Dobre, počkám do ďalšieho prameňa.“
Keď prišli k inému potôčiku, začula Sestrička, ako si aj on spieva čudnú pesničku:
„Kto sa zo mňa napije, vo vlka sa hneď premení!“
Zvolala:
„Prosím ťa, Bratček, nepi, inak sa zmeníš na vlka a mňa zožerieš!“
Bratček sa teda nenapil a povedal:
„Dobre, počkám do ďalšieho prameňa, ale tam sa napiť musím, môžeš hovoriť, čo chceš, smäd ma celého spaľuje.“
Keď prišli k tretiemu potôčiku, začula Sestrička, ako si aj on spieva čudnú pesničku:
„Kto sa zo mňa napije, v srnca sa hneď premení!“
Zvolala:
„Prosím ťa, Bratček, nepi, inak sa zmeníš na srnca a utečieš mi!“
Ale Bratček už kľačal dolu pri potôčiku a tej vody sa napil, no len čo sa prvá kvapka dotkla jeho pier, zmenil sa na srnčeka.
Sestrička sa rozplakala nad svojím úbohým zakliatym Bratčekom, srnčiatko tiež plakalo, sedeli smutne vedľa seba, až dievčatko povedalo:
„Upokoj sa, milé srnčiatko, ja ťa nikdy neopustím.“
Potom Sestrička zložila svoj zlatý podväzok a uviazala ho srnčiatku okolo krku. Natrhala ostricu a upletla z nej jemný povraz, uviazala naň srnčeka a viedla ho ďalej a ďalej do lesa. A keď dlho, predlho išli, prišli k lesnej chalúpke. Sestrička sa pozrela dovnútra, a keďže chalúpka bola opustená, pomyslela si:
„Tu by sme mohli zostať a bývať.“
Potom nazbierala srnčekovi jemné chvojiny a machu, aby mu z toho upravila mäkké lôžko, a každé ráno potom odchádzala do lesa, aby tam zbierala korienky, lesné plody a oriešky a pre srnčeka trhala mäkkú trávu. Večer, keď bola Sestrička unavená a pomodlila sa, položila svoju hlavu na srnčekov chrbátik, to bol jej vankúšik, a spokojne spolu zaspali. A keby mal Bratček svoju ľudskú podobu, bol by to naozaj skvelý život, aký viedli.
Dlhý, predlhý čas spolu v tej divočine sami žili.
Ale raz sa stalo, že kráľ tej krajiny usporiadal v tom lese veľký hon. Medzi stromami bolo počuť zvuk lesných rohov, brechot psov a pokrik lovcov; a srnček zatúžil nesmierne byť pri tom.
„Ach,“ povedal, „Sestrička, pusti ma von na lov, už to tu dlhšie nevydržím.“
A tak dlho prosil, až nakoniec dievča súhlasilo.
„Ale,“ povedala mu, „večer sa vráť, ja pred tými divokými lovcami chalúpku zamknem, aby som ťa spoznala, že si to ty, zaklopeš a povieš: .....
Sestrička predrahá, pusti ma dovnútra ...... keď to nepovieš, neotvorím.“
Srnček vybehol von a bolo mu krásne a bol celý veselý z tej nadobudnutej slobody. Kráľ a jeho lovci uvideli to krásne zviera a pustili sa ho prenasledovať, ale nemohli ho dobehnúť, a keď si mysleli, že ho už majú, vtedy srnček skočil do krovia a zmizol.
Keď sa zotmelo, bežal Bratček k chalúpke, zaklopal na dvere a povedal:
„Sestrička predrahá, pusti ma dovnútra!“
Vtedy sa otvorili malé dvierka, srnec vskočil dovnútra a celú noc odpočíval na svojom mäkučkom lôžku.
Nasledujúceho rána prišli lovci znova, a keď srnec opäť začul zvuk lesných rohov a krik lovcov, zase nevydržal na mieste a prosil:
„Sestrička, otvor mi, musím von.“
Sestrička mu otvorila a povedala:
„Ale večer musíš byť späť a svoje porekadlo povedať.“
Keď kráľ a jeho lovci opäť zbadali srnca so zlatým obojkom, pustili sa všetci za ním, ale on bol na nich príliš rýchly a obratný. Tak to išlo celý deň, ale nakoniec ho lovci obkľúčili a jeden z nich ho zranil na nohe, takže začal krívať a utekal pomalšie.
Jeden z lovcov sa za ním tajne vybral a sledoval ho až k chalúpke a počul, ako volá:
„Sestrička predrahá, pusti ma dovnútra!“
Potom videl, ako sa otvorili dvere a za srnčekom zase zatvorili. Lovec išiel ku kráľovi a všetko mu porozprával, čo počul a videl.
Vtedy rozhodol kráľ:
„Lov bude ešte zajtra pokračovať.“
Sestrička sa však strašne zľakla, keď videla, že jej srnček je zranený. Umyla mu krv, priložila na ranu bylinky a povedala:
„Choď si ľahnúť, milý srnček, aby si sa uzdravil.“
Ale tá rana bola taká nepatrná, že keď srnec ráno vstal, už ju necítil, a keď zvonku začul hluk lovu, povedal:
„Ja sa ovládnuť nemôžem, musím byť pri tom!“
Sestrička plakala a prosila:
„Oni ťa zabijú a ja tu na tomto Božom svete zostanem sama, nikam ťa nepustím.“
„Potom zomriem od zármutku,“ odvetil srnček, „keď počujem zvuk lesného rohu, samy od seba mi nohy bežia von.“
Tak Sestrička nevidela inú pomoc, než dvere s ťažkým srdcom odomknúť a srnčeka nechať celého šťastného odbehnúť do lesa.
Keď ho kráľ uvidel, povedal lovcom:
„Teraz ho budeme prenasledovať celý deň až do večera, ale nesmiete ho nikto zraniť.“
Keď slnko zapadlo, povedal kráľ tomu lovcovi:
„Teraz poď a ukáž mi tú chalúpku!“
A keď stál kráľ pred dverami, zaklopal a zvolal:
„Sestrička predrahá, pusti ma dovnútra!“
Dvere sa otvorili, kráľ vošiel dovnútra a tam bolo dievča tak krásne, že krajšie ešte nevidel. Sestrička sa zľakla, keď videla, že vstúpil nejaký muž, ktorý mal na hlave zlatú korunu. Ale kráľ vyzeral priateľsky, vzal ju za ruky a opýtal sa:
„Chceš ísť so mnou na zámok a stať sa mojou ženou?“
„Áno,“ odvetila Sestrička, „ale srnček musí ísť so mnou, toho ja nikdy neopustím.“
Kráľ odvetil:
„Môže zostať pri tebe po celý tvoj život a nikto mu neublíži.“
Medzitým pricupkal aj srnec, Sestrička ho uviazala na povraz z ostrice a vyviedla ho von. Kráľ ju posadil pred seba na koňa a spoločne išli na zámok. Potom slávili veľkú a nádhernú svadbu, zo Sestričky bola hneď pani kráľovná a žili dlhý čas spokojne a v láske. Aj o Bratčeka bolo dobre postarané a veselo behal po zámockých záhradách.
Zlá macocha, kvôli ktorej deti vtedy ušli do lesa, si myslela, že Sestričku určite roztrhala divá zver a úbohého Bratčeka v srnčej podobe dávno lovci zabili. Keď však teraz počula, ako skvele sa im darí, zloba a závisť mocne hýbali jej čiernym srdcom a nemala pokoja a celé dni a noci premýšľala, ako by tým dvom ublížila.
Jej dcéra, ktorá bola škaredá ako noc a mala len jedno oko, jej robila výčitky:
„Stať sa kráľovnou, to šťastie malo patriť mne!“
„Upokoj sa, dievčatko!“ povedala jej starena a spokojne pokračovala:
„Keď príde ten správny čas, budem pri tom!“
A čas sa naozaj priblížil a kráľovná porodila krásneho chlapčeka a kráľ bol práve na love. Vtedy na seba stará čarodejnica vzala podobu komornej, vošla do komnaty, kde kráľovná ležala, a povedala jej:
„Poď, kúpeľ je pripravený, to ti urobí dobre a vráti stratené sily, ponáhľaj sa, nech nevychladne.“
Jej dcéra jej bola nablízku, a tak obe zoslabnutú Sestričku schmatli a odniesli ju do kúpeľa, tam ju položili do vane a vyšli von. Dvere starostlivo zvonku zamkli a ušli preč. Keďže ten kúpeľ bol pekelne rozpálený, úbohá kráľovná sa v ňom za malú chvíľu udusila.
Keď to bolo vykonané, vzala čarodejnica svoju dcéru, na hlavu jej posadila čepiec a položila ju do postele na kráľovnino miesto. Dala jej aj podobu úbohej Sestričky, len to chýbajúce oko vyčarovať nevedela. Aby to však kráľ nezbadal, mala byť k nemu vždy obrátená len tou stranou, kde oko mala.
Večer, keď sa kráľ vrátil domov a počul, že sa mu narodil synček, zaradoval sa od srdca a chcel ísť k svojej žene, aby videl, ako sa jej darí.
Vtedy starena rýchlo povedala:
„Počkaj, kráľu, tie závesy neroztváraj, kráľovná sa ešte nesmie pozerať do svetla, musí mať pokoj.“
Kráľ to teda neurobil a nevedel, že v posteli leží falošná kráľovná.
Keď však o polnoci všetko spalo, vtedy uvidela pestúnka, ktorá sedela v detskej izbe pri kolíske a strážila, ako sa otvorili dvere a dovnútra vošla Sestrička. Vzala dieťa z kolísky, položila si ho do náručia a dala mu piť. Potom mu natriasla vankúšik a položila ho späť. A nezabudla ani na srnčeka, šla do rohu, kde ležal, pohladila ho po chrbte a potom vyšla dverami zase von.
Pestúnka sa ráno pýtala stráže, ktorá celú noc na zámku tiež bdela, či videli niekoho vchádzať. Ale strážcovia odvetili:
„Nie, nikoho sme nevideli.“
Tak to išlo mnoho nocí a to zjavenie nikdy neprehovorilo ani slovo a pestúnka, ktorá to vždy pozorovala, sa ho neodvážila osloviť.
Keď uplynul nejaký čas, začala kráľovná jednej noci hovoriť:
„Čo si počne moje dieťa? Čo si počne Bratček? Už len dvakrát môžem prísť a nikdy viac!“
Pestúnka jej na to nepovedala nič, ale len čo Sestrička zmizla, bežala ku kráľovi a všetko mu porozprávala.
A povedal kráľ:
„Bože, čo to môže byť? Budem ďalšiu noc pri dieťati strážiť!“
Večer išiel kráľ do detskej izby. O polnoci sa zjavila Sestrička a povedala:
„Čo si počne moje dieťa? Čo si počne Bratček? Už len raz môžem prísť a nikdy viac!“
Postarala sa o dieťa ako obyčajne a zmizla.
Kráľ sa jej neodvážil osloviť, ale strážil pri dieťati aj nasledujúcu noc. A Sestrička povedala znova:
„Čo si počne moje dieťa? Čo si počne Bratček? Teraz som prišla naposledy a nikdy viac!“
To sa už kráľ nemohol viac udržať, vrhol sa k Sestričke a povedal jej:
„Ty nemôžeš byť nikto iný ako moja milovaná žena!“
Ona odvetila:
„Áno, ja som tvoja žena!“
V tom okamihu sa jej z Božej milosti vrátil život, bola zdravá a krásna ako predtým. Rozprávala kráľovi o tom zločine, ktorého sa na nej zlá čarodejnica a jej dcéra dopustili.
Kráľ ich dal predviesť pred súd a bol nad nimi vyslovený nemilosrdný rozsudok. Dcéra bola odvedená do hlbokého lesa, kde ju divá zver roztrhala, a jej matka čarodejnica bola upálená na hranici.
V tej hodine, keď sa jej telo zmenilo na popol, premenil sa Bratček opäť na človeka a žili v láske spoločne až do konca svojich dní.