Vrabčiak a jeho štyria synovia

Bol raz jeden vrabčiak a ten mal štyroch synčekov a žili spolu v lastovičom hniezde. Keď boli synovia dosť veľkí, aby prvýkrát vyleteli, prišli nejakí zlí chlapci, lastovičie hniezdo zrazili dolu a vrabčiaci vyleteli von. Starému bolo ľúto, že jeho synovia do sveta vyleteli tak náhle, že ich nestihol riadne poučiť o tom, aké všelijaké nebezpečenstvá na nich vo svete striehnu a čomu je dobré sa vyvarovať.
Na jeseň sa vrabce zlietavajú na poradu na jedno pšeničné pole a práve na tomto sneme sa vrabčiak znovu stretol so svojimi synkami, a tak si ich potom radostne viedol domov, aby mu porozprávali, čo vo svete zažili a ako sa mali.
„Moji milovaní synkovia, keby ste vedeli, koľko som si kvôli Vám narobil cez leto starostí! Čo si počnete bez môjho výcviku v lietaní a zháňaní potravy, bez môjho varovania a poúčania. Veď na malé vtáčatá striehnu vo svete veľké nebezpečenstvá!“ Potom sa opýtal toho najstaršieho, kde sa v lete zdržiaval a ako sa uživil.
Ja som sa držal, ocko, v záhradách, vyberal som červíky a húsenice zo zrelých čerešní.“
„Ach, synak,“ povedal otec, „lastovičia pastva nie je naozaj zlá, ale hrozí pri nej veľké nebezpečenstvo, človek musí byť neustále ostražitý; obzvlášť keď sa po záhrade prechádza človek a má v ruke dlhú zelenú tyč, ktorá je vnútri dutá a hore má malý otvor.“
„Áno, ocko, ale je nebezpečná aj tá, ktorá má otvor zalepený voskom?“ opýtal sa mladý vrabčiak.
„Kdeže si to videl, synak?“
„V záhrade jedného kupca, ocko.“
„Ó, môj synu,“ povedal otec, „kupci, to sú dvojnásobne zákerní ľudia, od tých by sa jeden priučil. Nabudúce sa dobre pozeraj a never všetkému, čo vidíš!“
Potom sa opýtal toho druhého:
„A kde si našiel Ty svoje živobytie, synak?“
„Na dvore, ocko,“ povedal syn. „Ajajaj! Vrabce a iné hlúpe drobné vtáčatá na to miesto predsa vôbec nepatria!“ povedal starý. „Je tam priveľa iných hrubianov a rabiátov, od strnádok a drozdov či sojok až po nebezpečné krahulce, jastraby či kuvikov! Jeden by sa mal radšej držať v konskej maštali, kde nájde dosť ovsa, alebo na humne, kde tiež môže ľahko prísť k svojmu dennému chlebu.“
„Áno, otče,“ povedal syn, „ale v maštaliach kladú pacholci na malé vtáčatá nástrahy a siete, nejeden v nich potom uviazne!“
„A to si kde videl?“ opýtal sa starý. „Na dvore, pohoniči to tak robili.“
„Óóó, môj synu, pohoniči, to je naozaj zlá háveď! Ak si bol u takýchto pánov na dvore a nijaké pero tam nestratil, tak si sa naozaj niečomu priučil a vieš toho už dosť, aby si mohol do sveta! Ale predsa sa maj na pozore, vlci zožerú občas aj múdre psy.“
Potom si vzal otec na spoveď toho tretieho:
„A kde Ty si skúšal svoje šťastie, synak?“
„Na furmanských cestách a krajinských cestách som sa okolo povozov obšmietal a občas našiel zrnko alebo krupicu.“
„To je ono,“ povedal otec, „dobrá obživa, ale človek musí byť neustále ostražitý, lebo keď sa človek zohýba, aby zdvihol kameň, tu je lepšie zmiznúť!“
„To je pravda,“ povedal syn, „keď si ale jeden nesie oblázok alebo placku už vo vrecku?“
„Kdeže si to videl, synak?“
„Horali to tak robia, milý otče, keď vyrazia, obyčajne si vozia kamene.“
„Horali, to sú múdri ľudia, ak si ten čas prečkal u horalov, tak si niečo videl a niečo si sa naučil! Vráť sa tam, ale maj sa na pozore, horali už nejedného vrabčiaka či škriatka zabili.“
Nakoniec pristúpil otec k tomu najmladšiemu synovi:
„Ty môj milý štebotavec, bol si celý ten čas najhlúpejší a najslabší, radšej ostaň pri mne, svet je veľmi hrubý a zlý vták, ktorý má krivý zobák a dlhé pazúry a čaká na úbohé vtáčatá, aby ich zhltol. Drž sa od neho ďalej a zbieraj pavúčiky a húsenice na stromoch alebo po chalupách, tak budeš dlho spokojný.“
„Môj milý otče, ale kto sa živí, bez toho, aby iným škodil, ten je dlho živý a žiadny krahulec, jastrab či orol mu neublíži. Keď sa každý večer a ráno poručí vôli nášho milého Pána, ktorý všetky lesné i poľné vtáčatá stvoril a zachováva, ktorý počuje aj krik a modlitby mladých havranov a bez vôle ktorého žiadny vrabec alebo oriešok nepadne k zemi.“
„A to si sa naučil kde, synak?“ Syn odvetil:
„Keď ma silný poryv vetra od Vás odtrhol, zaniesol ma do kostola, kde som zbieral muchy a pavúky na oknách a počul toto kázanie. Tak ma po celý ten čas živil Otec všetkých vrabčiakov a strážil ma pred všetkým nešťastím a zlými vtákmi.“
„Tomu ver, môj milý synu, lietaj po kostoloch, pomáhaj ich čistiť od pavúkov a bzučiacich múch, čvirikaj Bohu ako tí mladí havrani a poruč sa nášmu Stvoriteľovi, to budeš zachovaný, aj keby bol svet plný zlých divokých vtákov.“
Lebo len ten, kto svoje veci poručí Pánovi, mlčí a trpezlivo znáša všetky útrapy a príkoria, modlí sa a ochraňuje svoju vieru a zachováva čisté svedomie, tomu je Boh ochrancom a pomocníkom.