Oslík

Za dávnych dávna sa vybral do lesa mladý poľovník. Slnko svietilo, les voňal a poľovník si cestou veselo pohvizdoval.
Kde sa vzala, tu sa vzala pred ním stará škaredá babička a vraví:
„Dobrý deň, poľovníčok, ako pekne a spokojne si vykračuješ! Ja som však nielen stará a chorá, ale mám aj hlad a smäd.“
„Keď je taký pekný deň,“ vraví poľovník, „mal by byť veselý každý, koho stretnem.“ Pohrabal sa v brašni, vytiahol chlieb a syr aj fľašu a dal všetko babičke. Nejako bolo, nejako bude, myslel si.
Už chcel odísť, ale babička ho zadržala:
„Počúvaj, poľovníčok, niečo ti poviem. Bol si ku mne dobrý a ja budem dobrá k tebe. Ak pôjdeš stále rovnakou cestou, prídeš o chvíľku k stromu, na ktorom sedí deväť vtákov. Sedia na konári, držia v pazúrikoch plášť a škriepia sa oň. Vystrel na nich zo svojej pušky. Keď vystrelíš, pustia plášť na zem a aj jeden z vtákov padne neživý na zem. Plášť si vezmi so sebou. Je to zázračný plášť. Keď si ho prehodíš cez plecia a vyslovíš želanie, zanesie ťa, kam budeš chcieť. Z neživého vtáka si vezmi srdce a prehltni ho. Potom nájdeš každé ráno pod vankúšom zlaťák.“
Poľovník poďakoval, usmial sa a išiel svojou cestou. Kto vie, čo sa ti, babička, snívalo. Len čo ušiel sto krokov, uvidel strom a na konároch sa ozýval vtáčí krik, akoby sa škriepil kŕdeľ škorcov. Zdvihne hlavu. Na konári sedí deväť vtákov. V pazúrikoch držia nejaký plášť. Vtáky sa nahnevane prekrikujú a každý z nich chce mať plášť len pre seba.
Poľovník strhne z pleca pušku, vystrelí a plášť sa zvezie na zem. Na zem padne aj jeden z vtákov. Ostatné hneď odletia.
To je div, povie si poľovník, ide to ako po masle, ako babička predpovedala. Prečo by som ju nemal poslúchnuť? Vezme plášť, vyberie z neživého vtáka srdce a prehltne ho. Uvidíme, myslí si.
Druhého dňa, len čo sa zobudí, napadne mu tá včerajšia príhoda. Zdvihne vankúš a na plachte sa zablyští zlaťák. Kto to kedy videl?
Dni plynuli a každý deň zaspieval zlatú pesničku. Netrvalo dlho a poľovník mal viac zlata, než kedy v živote videl. Zlato by som mal, uvažoval, ale čo so zlatom v lese? Pôjdem do sveta a vyskúšam, na čo je zlato dobré.
Nasypal zlaťáky do brašne, hodil si pušku cez plece, vzal plášť a ..... zbohom rodičia, zbohom horáreň a známy les. Vydal sa do sveta.
Poľovník chodí po svete, šetriť nemusí, minie zlaťák a ráno nájde pod vankúšom nový. Prejde kopce, prejde lesy a jedného dňa príde na veľkú lúku. Na lúke stojí pekný zámok. Zastavím sa tu a odpočiniem si, vraví si poľovník. Nevie, že v zámku býva stará čarodejnica so svojou krásnou dcérou.
„Pozri sa z okna,“ povie čarodejnica dcére, „ten, kto sa k nám blíži, má niečo, čo by sme mohli mať aj my. Prehltol vtáčie srdce a každé ráno nájde pod vankúšom zlaťák. Buď na neho milá a všetko ostatné zariadim sama.“
Keď poľovník uvidel v okne dcéru čarodejnice, mal o dôvod viac zabúchať na bránu. Ešte nikdy nevidel takú krásnu pannu. Možno som vyšiel do sveta, hovoril si, len aby som sa s ňou stretol.
Krásna panna mu otvorila a pozvala ho na hostinu. Stará čarodejnica zatiaľ tĺkla v mažiari byliny a koreniny, miešala, varila. Pripravovala čarovný nápoj.
Po hostine naliala nápoj do pohára a povedala dcére:
„Podaj vzácnemu hosťovi vzácny nápoj. Nech sa mu snívajú krásne sny.“
Dcéra podala poľovníkovi nápoj a poľovník ho ochotne prijal od krásnej panny. Vyprázdnil ho na jej zdravie až do dna. Ako vypil poslednú kvapku, zaspal tvrdým spánkom a vtáčie srdce mu vyskočilo z úst. Krásna panna ho chytila a odniesla.
„To srdce prehltneš ty!“ prikázala stará čarodejnica dcére.
Dcéra srdce prehltla a od toho dňa nachádzala pod vankúšom každé ráno zlaťák. Poľovník pod svojím vankúšom už nenašiel nič. Ale nebol preto smutný. Tešil sa, že sa môže každý deň pozerať na takú krásnu pannu a že s ňou býva pod jednou strechou.
Stará čarodejnica povedala dcére:
„S vtáčím srdcom sa nám to podarilo. Teraz mu musíme vziať aj čarovný plášť.“
„Plášť by sme mu azda mohli nechať,“ povedala dcéra, ktorej bolo mladého poľovníka ľúto, „veď už stratil dosť.“
„Mlč,“ okríkla ju čarodejnica, „čo ty vieš o čarovnom plášti! Na celom svete je len jeden. Chcem ho a musím ho mať! A ty urobíš, čo ti prikážem.“
Dcéra sa zľakla a sľúbila, že matku vo všetkom poslúchne. A poslúchla. Postavila sa k oknu, tvárila sa smutne a upierala pohľad do diaľky.
„Čo ťa trápi, krásna panno, že si taká smutná?“ opýtal sa jej poľovník.
„Ach, milý poľovníčok,“ odpovedala panna, „tam na obzore sa dvíha granátová hora a na nej rastú nádherné drahokamy. Túžim po nich tak, že som z toho smutná. Ale ako sa k nim dostať? Len vtáky môžu na granátovú horu zaletieť, človek sa tam nikdy nedostane.“
„Ak si neželáš nič iné,“ povedal poľovník, „na tento smútok mám liek.“
Siahol po svojom plášti, prehodil ho cez seba aj cez krásnu pannu a zaželal si byť na granátovej hore. Plášť mu v okamihu splnil želanie. Stáli na granátovej hore a okolo nich iskrili, svietili a blyšťali sa najvzácnejšie drahokamy. Prechádzali sa chvíľu medzi zelenými, červenými a modrými iskrami, panna zbierala tie najkrajšie drahokamy, ale poľovník cítil čoraz väčšiu a väčšiu únavu. Oči sa mu zatvárali. To spôsobila svojimi čarami stará čarodejnica.
„Poď, posadíme sa a trochu si odpočinieme,“ vraví poľovník krásnej panne, „viečka mi ťažknú a od únavy sa nemôžem udržať na nohách.“
Posadili sa a poľovník zaspal v okamihu. Panna mu zložila z pliec plášť, prehodila si ho, vzala nazbierané drahokamy a zaželala si byť na zámku. Plášť jej hneď splnil želanie, vrátila sa späť domov, ale poľovník spal na granátovej hore.
Keď sa zobudil, uvedomil si, že ho krásna panna oklamala. Bol sám a sám na granátovej hore, kam zalietavali len vtáky, a nemal svoj čarovný plášť. Zahyniem tu medzi drahokamami od hladu, pomyslel si, a nevedel, čo si počať.
Tu sa začala hora otriasať a hučať, akoby sa hnala búrka. To po nej kráčali traja obri, ktorým celý ten poklad patril.
Hneď ako ich poľovník uvidel, ľahol si, zavrel oči a myslel si: To je moja posledná hodinka.
Prvý obor sa ho dotkol špičkou nohy a povedal:
„Ľudský červ a nehýbe sa.“
Druhý povedal:
„Zašliapni ho.“
Tretí ohrnul nad poľovníkom nos:
„Načo sa namáhať. Tu neprežije. A keď vystúpi na vrchol hory, schmatnú ho mraky a odnesú ho.“
Obri odišli, ale poľovník si pamätal, čo hovorili. Vstal a začal liezť po blyštivých útesoch hore k vrcholu hory. Hore nečakal dlho. Priplával mrak, schmatol poľovníka a niesol ho vysoko nad kopcami a lesmi. Až k večeru sa mrak zniesol do zeleninovej záhrady, ktorá bola zo všetkých strán chránená múrom. Mrak sa zniesol k zemi a poľovník s ním.
„Keby som tak mal niečo na jedenie,“ vravel si, „ale tu nerastie ani jablko, ani hruška.“ Obzeral sa okolo seba a nakoniec siahol po hlávke šalátu. Zahryzol sa do nej, aby utíšil hlad. Jedol, a ako je, má odrazu zvláštny pocit, akoby sa premieňal. Naozaj, narástli mu štyri nohy, hlava sa mu začala zväčšovať a preťahovať a na nej mu vyrástli dlhé sivé uši. S úľakom zistil, že sa premenil na osla. Ale hlad ho neprešiel. A čo viac, od okamihu, keď sa premenil na osla, začal mu hlávkový šalát čoraz viac chutiť. Pustil sa do šalátu aj na vedľajšej hriadke. Odrazu sa ho zmocnil opäť taký divný pocit, že sa s ním niečo deje. Naozaj. Poľovník sa začal z osla zase premieňať na človeka.
Zmožený príhodami, ktoré zažil, zaspal poľovník medzi hriadkami zeleniny a spal až do rána.
Druhého dňa si povedal: tento čudný šalát mi pomôže. Potrestá zradu a vráti mi, čo mi patrilo. Odrezal si z oboch šalátov, uložil ich do brašne, preliezol múr a vydal sa hľadať zámok, kde žila stará čarodejnica so svojou krásnou dcérou.
Šiel deň, šiel dva, a tretieho dňa zastal na kraji lesa pred zámkom. Natrel si líca hlinkou, že by ho vlastná matka nepoznala, uložil šaláty do šatky a vydal sa k bráne.
„Kto si,“ opýtala sa ho čarodejnica, „a čo tu hľadáš?“
„Som kráľov posol,“ povedal poľovník, „vraciam sa z ďalekej cesty. Kráľ mi dal za úlohu nájsť najlepší šalát na svete a doniesť mu ho. Keby som nezablúdil v lese, už by si kráľ na šaláte pochutnával. Nechajte ma, prosím, u vás prenocovať. Zavčasu ráno sa zase vydám na cestu.“
Čarodejnica pozvala prezlečeného poľovníka ďalej, ukázala mu lôžko, ale zvedavosť jej nedala. Obchádzala poľovníkov ruksak a žobronila:
„Aspoň ukázať by si mi ten kráľovský šalát mohol.“
„Prečo nie?“ povedal poľovník a rozviazal šatku. Šalát sa zelenal, akoby ho práve odrezal v záhrade. Čarodejnica dostala na šalát chuť.
„Aspoň kúsok ochutnať by si mi mohol dať.“
„Prečo nie?“ povedal poľovník. „Mám dve hlávky šalátu, raz ti rád poslúžim.“
Dal čarodejnici šalát, ktorý premieňa ľudí, a čakal, čo sa stane.
Čarodejnica bežala do kuchyne a hneď začala šalát pripravovať. Len čo mala šalát na miske, neudržala sa a ešte v kuchyni zjedla niekoľko listov. Len čo ich zjedla, premenila sa na oslicu a s hýkaním utiekla na dvor. Slúžka prišla do kuchyne, uzrela misu so šalátom a chcela ju odniesť do jedálne na stôl. Ale slúžka bola maškrtná a zvykla si ochutnávať z každého jedla, ktoré niesla na stôl. Prečo by neochutnala aj šalát?
„To by som rada vedela, čo s tým šalátom v kuchyni robia,“ povedala krásna panna prezlečenému poľovníkovi.
„Hneď vám to poviem,“ odpovedal poľovník a išiel sa do kuchyne pozrieť.
Misa so šalátom stála na stole a oknom vidí na dvore pobehovať dve oslice.
„Tie dve,“ vravel si poľovník, „už dostali svoj diel.“
Vzal misu so šalátom a sám ju odniesol krásnej panne.
„Nesiem vám sám ten skvost všetkých šalátov,“ vraví, „inak by ste sa ho nedočkala.“
Krásna dcéra starej čarodejnice sa pustila s chuťou do šalátu a v okamihu stratila svoju ľudskú krásu. Vybehla na dvor premenená na oslicu a pridala sa tam k tým dvom. Poľovník si umyl tvár a ukázal sa oslicam. Teraz ho spoznali. Uviazal ich všetky na povraz a povedal im:
„Dodnes ste páchali neprávosti, a teraz dostanete za svoju prácu odmenu, a spravodlivú.“
Odviedol všetky tri do mlyna a dal si zavolať mlynára.
„Mlynár,“ vraví, „mám tu tri zlé zvieratá, ktoré už nechcem. Ak ich vezmete k sebe a budete s nimi zaobchádzať, ako vám poviem, zaplatím vám, koľko si budete priať.“
Mlynár povedal:
„Rád sa o vaše oslice postarám, len mi povedzte, ako sa mám o ne starať.“
Poľovník ukázal na starú oslicu, to bola čarodejnica, a povedal:
„Tejto dávajte trikrát denne bitku a raz denne najesť. Tejto,“ ukázal na druhú oslicu, to bola slúžka, „raz denne bitku a trikrát najesť, a tejto,“ ukázal na tretiu oslicu, to bola krásna panna, „žiadnu bitku a najesť trikrát denne.“ Predsa sa zmiloval nad krásnou pannou, do ktorej sa zamiloval. Potom sa vrátil na zámok. Deň sa premenil na noc, noc sa premenila na deň. A skôr než sa týždeň zišiel s týždňom, prišiel mlynár na zámok a vraví:
„Stará oslica už nežije a tie dve, čo ostali, sú také smutné, že tu asi tiež dlho nebudú.“
Tu sa poľovník zľutoval a poslal mlynára po zvieratá, aby mu ich priviedol. Mlynár ich priviedol a poľovník im dal okúsiť šalát, ktorý mení zvieratá na ľudí.
Krásna dcéra starej čarodejnice padla pred poľovníkom na kolená a s plačom prosila, aby jej odpustil. Ľutovala, že poľovníka oklamala. Nikdy netúžila ani po zlaťákoch, ani po čarovnom plášti. To všetko chcela mať jej matka, ktorá dcére prikazovala.
„Vrátim ti vtáčie srdce,“ sľubovala krásna panna, „aj čarovný plášť.“
Ale poľovník povedal:
„Nič mi nevracaj. To, čo bolo moje, bude teraz naše. Staneš sa mojou ženou a ja tvojím mužom.“ A bola svadba ako z rozprávky,
kto chce, nech verí, v tom nie sú prekážky.
Kto vtedy nosil jedlo na stôl,
neokúsil vraj ani soľ,
a predsa každý zjedol dosť,
ako sa nám chválil jeden hosť,
ktorý tam tiež jedol a pil,
a čo tam počul, prezradil.