Čo nie je pravda

Bol jeden chudobný obuvník a mal štyri deti, dievča a troch chlapcov. Ale chalúpka ich nedokázala uživiť a núdza s biedou si tam podávali ruky. Mal tam v dedine brata richtárom, ten robil len veľkého pána, a túto žobrotu že nechce ani poznať. Tak čo, odnikiaľ žiadna pomoc, chlapci boli už dosť veľkí, nech si idú hľadať nejakú službu. Poslal ich teda do sveta.
Zobrali sa, a ako boli, Jožko, Tonko a Janko, všetci idú. Prišli do jednej breziny a dediny nevideli ešte široko-ďaleko žiadnej. Neostávalo im nič iné, len tam zostať do rána. „Ale čo budeme jesť! Už sme hladní.“ Zemiaky tam na poli boli, že si mohli upiecť, ale oheň, oheň nemali. Janko sa obzrel dookola a tamto vraj horí oheň. „Choď tam, Jožko, po trochu uhlia.“ Jožko sa rozbehol, pri ohni vidí tam dedka. Tak ho prosil o pár uhlíkov. „Dám ti, keď mi povieš, čo nie je pravda.“ „Ale akože vám môžem, dedko, klamať! Taký usmrkanec starému človeku.“ Ten schmatol lopatu a trikrát ho plesol a „choď,“ vraví, „nedám ti nič!“ Prišiel s prázdnymi rukami. „Choď ty, Tonko, nech si zakúrime.“ Tonko skočil a ženie sa tam. „Dajte mi, dedko, trochu uhlia, nech si môžeme zakúriť.“ „Keď mi povieš, čo nie je pravda.“ „Ale akože by som vám mohol klamať, takému starému!“ Ten zase schmatol lopatu, trikrát ho plesol a „choď, nedostaneš nič!“ Tonko pribehol s plačom a uhlie nenesie.

Tak sa Janko rozkričal: „Prekliaty dedo, ak ho chytím, poriadne ním zatrasiem.“ A skočil tam sám. „Dedko, daj mi uhlie!“ „Keď mi povieš, čo nie je pravda.“ „Tak vieš, ešte som nebol na svete a mame sa zachcelo jahôd. Vonku bol mráz, bolo o Troch kráľoch. Chytil som putňu, idem s ňou do lesa a jahôd tam bolo hneď plno. Mama ich v okamihu zjedla. Je to pravda?“ „Nie je.“ „No tak vidíš. A zase chcela piecť placky a nemala haluzinu. To som tiež ešte bol na hríboch, ale chytím fúrik, haluzinu som nalámal a všetci sme sa poriadne najedli aj so mnou. Je to pravda?“ „Nie je.“ „A tak vidíš. Ale teraz som išiel do lesa, bol tam vysoký suchár, chcem ho odlámať, ale vyššie bola ešte haluzina. Tak som po ňom liezol a liezol, až som sa dostal do neba. Všetci svätí tam mlátili jačmeň. Ja sa prechádzam po nebi, keď čert priniesol môjho otca a on mi ten suchár dole odrezal. Teraz som nemohol dole. Všetci svätí práve veli jačmeň, ja som si z tých pliev upletol povraz a po milom povraze sa spúšťam dole. Ale prídem ku koncu a ešte som nebol v polovici, povraz nestačil. Tak som ho hore odrezal, dole priviazal a zase idem. Ale ešte stále dobre nedosahoval na zem. Tak som už zvyšok skočil a ako som skočil, tu zapadnem po pás do zeme. Čert tam chytil zajaca, myslel, že som peň, tak si ku mne ľahol. A ja som si ten zajačí chvost deväťkrát otočil okolo ruky. Je to pravda?“ „Nie je.“ „No tak mi daj uhlie.“ Janko nastavil polu kabáta a on mu tam tri lopatky dal. Pribehne k chlapcom: „Vidíte, hejhuli, pri všetkom musím byť ja sám, bezo mňa nič nespravíte.“

Teraz nakladli medzi korene haluzinu, sadli si všetci dookola, ale nechcelo to chytiť. Tak pri tom nakoniec zaspali. A ráno prezerajú, a ono samé zlaté plieška, bolo ich práve tri lopaty. Zobrali sa a bežali s tým domov. Otec poslal hneď dcérku k richtárovi, aby bol taký dobrý a požičal mu dubovú mericu, že si niečo odmeria. „Čo to budete merať?“ „Ale nejaké peniaze.“ „Kdeže ste ich zohnali?“ pýta sa richtár. „Veď asi bol otec niekde na trhu.“

Keď s mericou odišla, richtár sa hneď prezliekol a ženie sa do chalupy. A Janko dno naschvál namazal kolomažou a asi tri dukáty tam nechal prilepené. „Kde si to nabral?“ vraví richtár. „Ale kdeže by som to nabral! Musím vám povedať, strýko, vy ste takí nehospodári. Nabral som konského hnoja, idem s tým do mesta a dobre som to speňažil.“ Richtár s tým pribehol k susedom, všetci nazbierali konský hnoj, naložili na voz a išli s tým do mesta. Komisár tadiaľ chodí, vidí, čo vezú, a vyhnal ich z mesta. Tak susedia videli, že ich Janko napálil, nahnevali sa a tajne sa dohovorili, že ho zašijú do vreca a utopia v rybníku. Hneď vzali vrece, obecný sluha ho tam postavil, že keď bude večer, vyplaví ho v rybníku.

Teraz Janko v tom vreci sedí a bol pevne zaviazaný. Hnúť sa nemohol. A nejako sa z toho vydrapiť, márna práca. Až tu niekto klepoce okolo. Ako to počul, Janko spustil strašný krik: „Ľudkovia zlatí, čo to len so mnou chcú! Aby som bol richtárom, veď neviem ani písať!“ A kričal to ako do lesov a vtom sluha sa ženie okolo a vraví: „No, poď, ja ťa zastanem a pas mi stádo.“ Hneď ho rozviazal, Janko sluhu strčil do vreca, nechal na hrádzi a milé stádo ženie veselo domov, priamo cez náves. Všetci sa pozerajú ako hlúpi. „Kdeže si to zobral?“ „Veď v rybníku ich je a akých veľkých volov! Kamže by som ich dal! Mám len ten chlievik, ešte musím kus izby prebúrať.“ Richtár zvolal tých ostatných susedov a vraví: „Počúvajte, chlapi, tých volov tam nenecháme. Ja som najstarší, ja pôjdem prvý.“ Vyliezol na stavidlo a skočil rovno dolu na čap. A teraz spustil, ako by ho na nože brali: „Kôl, kôl, kôl!“ Tí všetci mysleli, že „vôl“, tak všetci za ním a utopili sa tam. A ostatní susedia hneď všetci na Janka: „Ty musíš byť richtárom.“ A tak sa Janko chtiac-nechtiac stal u nich v dedine richtárom.