O zábudlivej princeznej

„Tramtarará, tramtará, tramtaráá“, vyhrávali kráľovskí trubadúri. Po dlhom očakávaní celé kráľovstvo vyzeralo blížiacu sa siluetu bociana. Ten mal v batôžku priniesť toľko očakávaného nástupcu trónu – malého princa. Už, už sa blížil ku kráľovskej veži, raz, dvakrát vežu okázalo obletel… vtom sa však ozvalo: „Veď to je vrana!“ V tom rozruchu sa vrana zľakla, zmätene narazila do kráľovskej veže a batôžok s malým dievčatkom pustila…

…len sa pokojne usaďte, deti, veď sme v rozprávke a rozprávky majú zvyčajne dobrý koniec. Batôžok s malou princeznou sa zachytil o mreže vyhliadkovej veže. Po tej veľkej záchrannej akcii už malá princezná spinkala v modrej postieľke. Kráľovná bola z princeznôčky unesená: „Zajtra tú postieľku necháme natrieť na ružovo,“ usúdila. Kráľ však na to, že keby priletel bocian, ako sa pôvodne predpokladalo, žiadna postieľka by sa natierať nemusela. A že jeho kráľovstvo vraj potrebuje poriadneho vládcu a nie ženskú! No, ale keďže sa u bocianov a vrán žiadne reklamácie nevybavujú, o chvíľu ho to prešlo.

Princezná rástla ako z vody. Krásna bola, ušľachtilá tiež a dostala meno Hermína. Jedinú jedinú chybičku mala, bola totiž veľmi zábudlivá. Jedného dňa sa naučila úklon, na druhý deň však už zabudla, ako sa to robí. Tak ani veľa kamarátok nemala, pretože na ich mená väčšinou zabúdala. Kráľ nad ňou len lomil rukami: „Dievča, dievča,“ hovorieval, „kto po mne prevezme kráľovstvo?“
Raz však do kráľovstva priletel hrozivý a hladný drak. A akoby toho nebolo málo. Celé kráľovské vojsko postihla záhadná choroba! Ba aj všetkých udatných rytierov. Zrazu všetci polihali a boli takí chorí, že z postele vyliezť nemohli, nieto ešte postaviť sa hroznému drakovi! Keď kráľ dočítal poslednú rytiersku ospravedlnenku a spočítal si, že mu na pomoc príde akurát tak zatúlaný pes a jeden starý, bojachtivý veterán, bol od zlosti bez seba. „Prepustiť celé vojsko!“ rozkázal radcom. Potom si sadol na kráľovský trón a hlboko premýšľal.
V tú chvíľu išla princezná Hermína na prechádzku. To viete, že bola pred drakom varovaná. Ona na to však zabudla! Vyšla von priamo pod nos smradľavému drakovi. „Dobrý deň, princeznááá!“ zaburácal drak, až sa zem otriasala. „Prišla si mi niečo odkázať?“ pokračoval. Princezná – nohy, ruky od strachu roztrasené, ešte roztrasenejším hláskom vraví, že ak mala drakovi niečo vybaviť, tak na to pre hrozný drakov vzhľad zabudla. Ale ak sa vraj ráči počkať, zabehne do hradu a spýta sa, čo to mala vybaviť. Na to drak, že teda dobre a že si má pospešiť. Tak princezná utekala do hradu, ako jej len nožičky stačili. Pri deväťdesiatom druhom schode však zabudla, kam beží, a keďže z okna videla krásne počasie, rozhodla sa ísť na prechádzku.
Keď vyšla von, drak už na ňu netrpezlivo čakal: „Vidím, že si si pospešila, tak čo mi máš odkázať?“ pýtal sa netrpezlivo. Princezná sa zarazila, z dračieho smradu ju pálili oči. „Čo mám odkázať?“ spýtala sa draka. Drak prevrátil oči v stĺp. A vysvetlil jej, že tu priletel a má hlad, a že ho kráľ teda musí kŕmiť, inak si žrádlo obstará sám. Princezná – nohy, ruky roztrasené, ešte roztrasenejším hláskom vraví, že ak mala niečo vybaviť, že na to pre hrozivý drakov zápach určite zabudla, ale že ak drak milostivo počká, pobeží a spýta sa. A tak drak znovu nechal princeznú zabehnúť do hradu a ešte netrpezlivejšie na ňu čakal.
A tak sa to opakovalo stále dokola, drak už od netrpezlivosti soptil oheň a gúľal oči. Raz za ním princezná prišla až za celý dlhý deň. Drak na ňu vyhrkol: „Prosím ťa, kde si bola tak dlho, tak čo mi máš teda vybaviť?“ pýtal sa dychtivo. Ale princezná s nechápavým výrazom sa draka spýtala: „Čo akože mám vybaviť?“ Ale to už drak priam reval, že ako je to možné, že je princezná taká nemehlo, že večne niečo zabúda. A že si asi vybral zlé kráľovstvo, keďže tu je už štvrtý deň a jediné sústo nezjedol! Potom sa však upokojil a princeznú poslal do hradu ešte raz s tým, že si má po ceste opakovať, na čo sa má kráľa opýtať. A tak princezná utekala do hradu a cestou si hovorila: „Čo mám drakovi odkázať, čo mám drakovi odkázať, čo mám drakovi odkázať…“ Lenže na stopäťdesiatom treťom schode uvidela na odpočívadle svoju zabudnutú výšivku. A tak si sadla a rozhodla sa, že prácu dokončí.
Keď mala hotovo, spomenula si na draka. Ale prečo k nemu mala ísť? Potom sa pozrela na svoju výšivku a usúdila, že to iste šila pre neho. Zbehla zo schodov a drakovi výšivku ukázala. Keby ste to videli! Div, že celé kráľovstvo revom nerozmetal! Soptil, chvíľu zúril, chvíľu zase plakal, pochodoval sem a tam a niečo si popod nos mrmlal, potom chrlil oheň a zase plakal. Potom povedal dosť! „Ja odchádzam, s touto zábudlivou princeznou by som skôr či neskôr od hladu zahynul,“ usúdil. „No a ak je také aj celé toto kráľovstvo, tak to drak chráň!“ supel. Naposledy sa obzrel, potom zdvihol svoje obrovské telo a odletel do diaľky.
„Tramtarará, tramtaráááá, tramtarááá,“ znelo kráľovským dvorom. Princezná bola totiž korunovaná za kráľovnú a prevzala tak vládu po kráľovi. Ten usúdil, že ak Hermína dokáže zbaviť kráľovstvo draka, tak všetko ostatné už bude maličkosť. A tak princezná premenila svoj hendikep na cenenú vlastnosť. A aj keď sem-tam zabudla vybrať dane, žili všetci šťastne až do smrti.