Bubeník

Jedného večera sa vybral jeden mladý bubeník do polí a prišiel k jazeru, kde uvidel na brehu ležať tri biele, ľanové košieľky.
„Čože je to za jemnučké plátno?“ povedal si a jednu tú košieľku zastrčil do ruksaka. Doma na košieľku úplne zabudol a išiel spať. Ale práve zaspával, keď sa mu prisnilo, že ho niekto volá. Započúval sa a začul tichý hlas, ktorý naňho volal:
„Bubeníku, bubeníku, vstávaj!“ Nikoho nevidel, veď bola tmavá noc. Ale zdalo sa mu, akoby sa mu pri posteli vznášala postava.
„Čo si želáš?“ spýtal sa a hlas odvetil:
„Vráť mi moju košieľku, ktorú si mi vzal pri jazere.“
„Rád ti ju dám,“ odpovedal bubeník „ale musíš mi povedať, kto si.“
„Ach,“ prehovoril hlas „som dcéra jedného mocného kráľa a som v moci zlej čarodejnice, ktorá ma väzní na Sklenenej hore. Každý deň sa kúpeme ja a moje sestry v jazere, ale bez košieľky sa nemôžem vrátiť. Moje sestry sú už preč, ale ja som tu musela zostať. Prosím ťa, vráť mi moju košieľku.“
„Neboj sa, úbohá princezná,“ povedal bubeník „ja ti ju rád vrátim.“
Vytiahol košieľku z ruksaka a podal ju do tmy, kde ju dievča pevne schmatlo a chcelo odletieť.
„Počkaj ešte chvíľku,“ povedal bubeník „možno by som ti mohol nejako pomôcť.“
„Pomôcť mi môžeš len tak, že vystúpiš na Sklenenú horu a oslobodíš ma z moci tej čarodejnice. Ale beda, ku Sklenenej hore nikdy nedôjdeš a aj keby si ju našiel, nikdy sa ti nepodarí vyliezť hore.“
„Čo chcem, to dokážem!“ povedal mladík „Je mi ťa ľúto a nebojím sa ničoho. Ale cestu, ktorá vedie ku Sklenenej hore, nepoznám.“
„Cesta vedie prehlbokým čiernym lesom, v ktorom bývajú ľudožrúti,“ odvetila panna „viac ti povedať nesmiem.“ A potom počul, ako odletela preč.
Pri úsvite bubeník vstal, okolo krku si zavesil svoj bubon a smelo sa vybral rovno cestou do lesa. Keď pochodoval peknú chvíľu a žiadnych obrov nestretol, pomyslel si:
„Musím tých dlhospáčov zobudiť!“ Otočil si bubon na brucho a spustil bubenícku pesničku tak naostro, že sa vyplašené vtáky s krikom dvíhali zo stromov, v húštinách dupotali jelene a srnce a veveričky a zajace ustrašene hľadali svoje diery. Prebudilo to aj obra, ktorý tam ležal v tráve a spal. Ten vyskočil a bol vám vysoký ako jedľa.
„Ty drobec!“ hrmel na bubeníka: „Čo tu bubnuješ a budíš ma z toho najlepšieho spánku?!“
„Ja bubnujem,“ odvetil „lebo ukazujem cestu tým tisíckam, čo pochodujú za mnou. Posielajú ich na vás, vy obrisko, aby vás odtiaľto vyhnali a od takých strašných netvorov vyčistili les!“
„Oho!!“ smial sa obor „Zašliapem vás ako mravcov!“
„No, keď myslíš, že proti nim niečo zmôžeš?“ povedal bubeník. „Zohneš sa, aby si nejakého schmatol, on ti uskočí a schová sa. A keď si ľahneš, aby si sa vyspal, vyskáču zo svojich úkrytov a vrhnú sa na teba. Každý z nich má za pásom zastrčené oceľové kladivo, ktorým ti vraj rozbijú lebku.“
Z toho bol obor mrzutý a pomyslel si:
„Ak sa s tým lstivým národom zapletiem, mohlo by to pre mňa skončiť zle. Vlka alebo medveďa schmatnem za hrdlo a je s ním amen, ale pred týmito zemskými červíkmi si nemôžem byť nikdy a nikde istý.“
„Počúvaj, chlapček,“ povedal milo „len si pochoduj ďalej, sľubujem, že teba aj tvojich druhov necháme my obri žiť v mieri a pokoji; a ak máš nejaké želanie, tak povedz, rád ti nejako pomôžem.“
„No, máš dlhé nohy,“ povedal bubeník „a vieš bežať rýchlejšie ako ja. Zanes ma ku Sklenenej hore. Potom dám svojim ľuďom znamenie na návrat a oni vás tentoraz nechajú na pokoji.“
„Poď sem, červík,“ povedal obor „sadni si mi na chrbát, ja ťa odnesiem, kam si želáš.“ Obor ho zodvihol do výšky a bubeník začal radostne bubnovať. A obor si pomyslel: „To je určite to znamenie, aby sa jeho ľudia obrátili späť.“
Po nejakom čase putovania stretli iného obra, ktorý vzal bubeníka tomu prvému a strčil si ho do gombíkovej dierky a niesol ho ďalej. Bubeník sa držal gombíka, ktorý bol veľký ako misa, a veselo sa obzeral okolo seba. Potom prišli k tretiemu obrovi, ten ho vzal z gombíkovej dierky a posadil si ho na okraj svojho klobúka, kde sa bubeník hojdal hore a dole a vyzeral cez stromy. Keď v modravej diaľke uvidel nejakú horu, pomyslel si, že to musí byť určite Sklenená hora; a bola. Obor urobil ešte pár krokov a boli na úpätí Sklenenej hory. Bubeník si želal, aby ho obor vyniesol aj na vrchol, ale obor pokrútil hlavou, niečo si zamrmlal popod fúzy a kráčal späť do lesa.
Tak stál zosmutnený bubeník pod horou, ktorá bola taká vysoká, akoby na seba posadili tri iné hory, a k tomu ešte hladká ako zrkadlo; a nevedel si rady, ako sa dostať hore. Pokúsil sa síce vyšplhať hore, ale bola to márna snaha, bolo to zbytočné driekanie, vždy spadol znova dolu. „Keby som tak bol vtákom.“ povzdychol si, ale načo je také želanie, keď mu po ňom ako človeku krídla nenarastú. Zatiaľ čo tam tak stál a nevedel si pomôcť, doliehol k nemu krik hádky; neďaleko sa zúrivo bili dvaja chlapi. Mladík šiel k nim a videl, že sa pobili kvôli nejakému sedlu, ktoré pred nimi ležalo na zemi; každý z nich ho chcel pre seba.
„Čo ste to za hlupákov,“ povedal im „že sa hádate o sedlo a nemáte koňa?“
„Čo ty vieš, to sedlo je také vzácne, že sa oň oplatí biť!“ odvetil jeden z mužov „Kto si naň sadne a želá si byť kdekoľvek, aj na samom konci sveta, v okamihu tam bude, sotva to želanie vysloví. To sedlo patrí nám obom a teraz som na rade ja, ale on mi ho nechce požičať.“
„Ja vašu pŕu rozsúdim!“ povedal bubeník, odišiel kus cesty a do zeme zarazil palicu, potom sa vrátil späť a povedal „Utekajte o preteky k tej palici, kto tam bude prvý, ten dostane sedlo.“ Obaja muži sa dali do behu, ale sotva zabehli pár krokov, hodil sa bubeník na sedlo a zaželal si byť na Sklenenej hore; a skôr než by si človek pretrel ruky, bol tam.
Na vrchole Sklenenej hory bol krásny zámok. Tiež sa tam rozprestieral veľký rybník plný rýb a za ním sa černel hustý les. Ľudí ani zvieratá nevidel, všetko bolo tiché, len vietor šumel vo vetvách a kúsok nad jeho hlavou ťahali oblaky. Šiel k bráne a zaklopal. Keď zaklopal po tretí raz, otvorila bránu starena, ktorá mala tvár hnedú ako zem a oči červené ako šarlát, na dlhom nose mala okuliare, prísne naňho hľadela a pýtala sa, čo si praje.
„Chcem dnu, najesť sa a prenocovať.“ odvetil.
„To všetko môžeš mať,“ odvetila starena „ak mi za to vykonáš tri práce.“
„Prečo nie?“ povedal bubeník „Ja sa nebojím akejkoľvek práce, nech je akokoľvek ťažká.“ Starena ho nechala vojsť, dala mu jedlo a večer aj dobrú posteľ.
Keď sa ráno prebudil, stiahla si starena zo svojho suchého prsta náprstok a podala ho bubeníkovi so slovami:
„Teraz sa daj do práce! Týmto náprstkom vyber vodu z rybníka, ale musíš byť hotový skôr, než bude večer. A všetky ryby, ktoré sú vo vode, uloviš, roztriediš podľa druhu a veľkosti a poukladáš na breh.“
„No, to je mi čudesná práca.“ povedal si bubeník, ale šiel k rybníku a začal náprstkom nabierať vodu. Nabieral celé predpoludnie, ale s tak malým náprstkom by mohol nabierať tisíc rokov a nebol by hotový. Keď bolo poludnie, pomyslel si, že je to všetko zbytočné a že je úplne jedno, či pracuje alebo nie, a tak toho márneho lopotenia nechal a sadol si smutne do trávy. Tu zo zámku vyšlo dievča, postavilo k nemu kôš s jedlom a spýtalo sa:
„Sedíš tu taký smutný, bubeníček, čože ti chýba?“ Mladík sa na ňu pozrel a videl, že je prekrásna.
„Ach,“ povedal „nedokážem splniť ani tú prvú úlohu, ako by som si mohol poradiť s tými ostatnými? Vybral som sa do sveta, aby som hľadal princeznú, ktorá by tu mala byť niekde. Ale tu som ju nenašiel, asi pôjdem o dom ďalej.“
„Len tu zostaň, bubeník,“ povedalo mu dievča „ja ti pomôžem. Určite si unavený, polož si hlavu do môjho lona a vyspi sa. Keď sa prebudíš, bude tá práca hotová.“ Bubeník sa nedal dvakrát prosiť; len čo mu padli oči, otočilo dievča čarovným prsteňom a povedalo:
„Voda hore a ryby von!“ A voda sa hneď vzniesla nahor ako belostná hmla a spolu s oblakmi odplávala preč. A ryby zaplieskali, vyskákali z vody na breh a poukladali sa jedna vedľa druhej, podľa druhu a veľkosti. To vám bola radosť pozerať! Keď sa bubeník prebudil, videl, že je všetko hotové. Dievča mu povedalo:
„Jedna ryba leží bokom od ostatných. Keď starena dnes večer príde a uvidí, že sa všetko stalo tak, ako si želala, spýta sa ťa: Prečo leží tá ryba tu vedľa? potom jej tú rybu hoď do tváre a povedz: Táto je pre teba, ty stará čarodejnica!“
Večer starena prišla, a keď položila svoju otázku, hodil jej bubeník rybu do tváre a povedal:
„Táto je pre teba, ty stará čarodejnica!“ Ale ona sa robila, akoby si to vôbec nevšimla, a mlčala, len ho zlovestne pozorovala.
Druhého rána čarodejnica povedala:
„Včera si to mal ľahké, dnes ti dám niečo ťažšie, panáčik. Vyrúbeš mi tu ten les naokolo, drevo nasekáš na polená a tie vyrovnáš do siah; a budeš s tým hotový do večera!“ A podala mu sekeru, páčidlo a dva kliny, ale tá sekera bola olovená a páčidlo aj kliny plechové, takže keď začal rúbať, sekera sa ohla a páčidlo aj kliny tiež. No čo s takým náradím! Na poludnie prišlo zase dievča s jedlom a bubeníka utešovalo:
„Polož si hlavu do môjho lona a spi, keď sa prebudíš, bude práca hotová.“
Potom otočilo čarovným prsteňom a v okamihu celý les padol a rachotilo to a praštalo, potom sa drevo samo naštiepalo a naukladalo do siah, akoby tú prácu robili neviditeľní obri. Keď sa prebudil, dievča mu povedalo:
„Pozri, drevo je naštiepané a uložené, len jediná vetva tu zostala, ale keď sa dnes večer starena opýta, čo tá vetva, tak ju tou vetvou udri a povedz: Táto je pre teba, ty čarodejnica!“
Starena prišla a povedala.
„Vidíš, aká ľahká bola tá práca, ale čo tu tá zvyšná vetva?“
„Táto je pre teba, ty čarodejnica!“ odvetil bubeník a udrel ju.
Ale ona sa robila zas, akoby nič necítila, zlomyseľne sa usmiala a povedala:
„Zavčasu ráno mi z toho dreva urobíš peknú vysokú hranicu, aby na nej všetko to drevo do posledného polienka zhorelo.“
Druhého dňa vstal mladík za úsvitu a začal znášať drevo na hromadu, ale ako by mohol jeden jediný človek postaviť hranicu z celého lesa? Práce neubúdalo. Ale to dievča ho v núdzi ani tentoraz neopustilo, doniesla mu na poludnie jedlo, a keď ho zjedol, položil si hlavu do jej lona a zaspal.
Keď sa prebudil, hranica horela a ohnivé jazyky dosahovali až k nebu.
„Teraz počúvaj,“ povedalo dievča „keď čarodejnica príde a bude ti dávať rozličné úlohy, urob bez strachu všetko, čo si bude priať, tak ti nebude môcť ublížiť. Keby si sa ale bál, ten oheň ťa schmatne a stráví. Nakoniec, keď všetko splníš, oboma rukami ju schmatni a hoď do tej výhne.“
Dievča odišlo a prikradla sa starena.
„Je mi zima,“ povedala „ale je tu krásny ohníček, pri tom si zohrejem svoje staré kosti. Ale pozri, tam leží polienko, ktoré nehorí. Vytiahni mi ho! Ak to dokážeš, budeš voľný a môžeš ísť, kam budeš chcieť. Tak smelo do toho!“
Bubeník sa dlho nerozmýšľal, skočil doprostred plameňov, ale nič sa mu nestalo, ani vlások mu neopálili. Vyniesol polienko von a položil ho pred starenu. Sotva sa ale drevo dotklo zeme, tu sa premenilo a stálo pred ním to krásne dievča, ktoré mu pomáhalo, a podľa jeho nádherných, hodvábnych šiat, ktoré malo na sebe, poznal, že je to princezná. Ale čarodejnica sa jedovato zasmiala a povedala:
„Myslíš si, že ju už máš, ale nemáš ju!“
Práve sa chcela na dievča vrhnúť a odtiahnuť ho preč, ale bubeník starenu schmatol, zodvihol ju do výšky a hodil doprostred plameňov, ktoré sa za ňou hneď zatvorili, akoby sa tešili, kedy ju budú môcť spáliť.
Princezná sa naňho pozrela; bol to naozaj švarný mládenec a nasadil kvôli nej život, len aby ju vyslobodil; tak mu podala ruku a povedala:
„Urobil si pre mňa mnoho, ale ja pre teba tiež urobím čokoľvek. Sľúb mi svoju vernosť a staneš sa mojím manželom. A k mojej ruke získaš ešte všetky poklady, ktoré čarodejnica nahromadila.“ Zaviedla ho do domu, stáli tam zlatom a striebrom pretekajúce komody a truhlice, ale to nechali ležať a vzali si len drahokamy. Princeznej sa už ďalšie pobývanie na Sklenenej hore veľmi zunovalo, tak bubeník povedal:
„Sadni si na moje staré sedlo, poletíme domov ako vtáky!“
„To staré sedlo sa mi nepáči,“ povedala princezná „stačí mi otočiť prsteňom a sme doma.“
„Dobre,“ odvetil bubeník „tak nás prenes k mestskej bráne.“ V okamihu boli tam a bubeník povedal:
„Najprv zájdem k rodičom a podám im správu, počkaj tu na mňa, o chvíľu som späť!“
„Ach,“ povedala princezná „prosím ťa, maj sa na pozore a nebozkávaj svojich rodičov pri návrate na pravé líce, lebo inak všetko zabudneš a ja tu na tom poli zostanem sama a opustená.“
„Ako by som na teba mohol zabudnúť?“ podivil sa a princeznej podaním ruky sľúbil, že sa čoskoro vráti v poriadku späť.
Keď bubeník vošiel do otcovského domu, nikto nevedel, kto je, tak sa zmenil, lebo tie tri dni, ktoré pobudol na Sklenenej hore, boli tu tri dlhé roky. Tu sa dal bubeník spoznať a jeho rodičia mu s radosťou padli okolo krku a on bol taký dojatý, že ich pobozkal na obe líca a v tom okamihu mu princezná vypadla z mysle. Vyprázdnil ruksak a položil na stôl plné hrste drahokamov. Rodičia nevedeli, čo si majú s takým bohatstvom počať. Tak si nakoniec postavili nádherný zámok obklopený záhradami, lesmi a lúkami a žili si v ňom ako kniežatá. A keď to mali tak všetko pekne zariadené, matka mu povedala:
„Našla som pre teba nevestu, do troch dní môže byť svadba.“ A syn bol so všetkým, čo si rodičia priali, uzrozumený.
Úbohá princezná stála dlhý čas pred mestskou bránou a čakala na mladíkov návrat. Keď bol večer, povedala si:
„Určite pobozkal svojich rodičov na pravé líce a na mňa zabudol.“ Srdce sa jej od smútku chvelo ako prechladnutá pinka, a tak otočila svojím čarovným prsteňom a priala si byť ďaleko od ľudí v lesnej chalúpke. Na zámok svojho otca sa vrátiť sama nechcela. Každý večer kráčala do mesta k bubeníkovmu zámku; mnohokrát ju videl, ale nespoznal. Jedného dňa začula, ako si ľudia rozprávajú:
„Zajtra bude mať bubeník svadbu.“ Tu si povedala:
„Musím jeho srdce nejako získať späť.“ Keď slávili prvý svadobný deň, otočila čarovným prsteňom a povedala:
„Prajem si šaty žiariace ako slnko.“ A tu pred ňou ležali šaty a tak sa trblietali, akoby boli utkané zo slnečných lúčov. Keď sa hostia zhromaždili, vstúpila princezná do siene. Každý sa nad tými krásnymi šatami čudoval a najviac nevesta, ktorej sa šaty tak páčili, že šla k cudzinke a pýtala sa, či by ich mohla kúpiť.
„Za peniaze ich nepredám,“ odvetila princezná: „ale ak mi dovolíš tejto noci bdieť pred dverami ženíchovej spálne, dám ti ich.“ Nevesta tej kráse nemohla odolať, a tak súhlasila, ale pripravila ženíchovi uspávací nápoj, po ktorom upadol do hlbokého spánku. Keď večer všetko utíchlo, schúlila sa princezná pri dverách ženíchovej spálne, trošku ich pootvorila a zavolala:
„Bubeníku, bubeníku, počuješ?
Či si na mňa celkom zabudol?
Či si so mnou na Sklenenej hore nejedol?
Či som ti pred čarodejnicou život nezachránila?
Či si mi vernosť v ruky nesľúbil? Bubeníku, bubeníku, počuješ?“
Ale všetko bolo márne, bubeník sa neprebudil, a keď sa rozodnilo, musela princezná odísť naprázdno.
Druhého večera opäť otočila čarovným prsteňom a povedala:
„Prajem si šaty strieborné ako mesiac.“ Keď sa v šatách, ktoré boli pôvabné ako mesačný svit, objavila na slávnosti, prebudila opäť nevestinu žiadostivosť a získala od nej súhlas, že aj druhú noc môže pobývať pred dverami ženíchovej spálne. Tu opäť volala do nočného ticha:
„Bubeníku, bubeníku, počuješ?
Či si na mňa celkom zabudol?
Či si so mnou na Sklenenej hore nejedol?
Či som ti pred čarodejnicou život nezachránila?
Či si mi vernosť v ruky nesľúbil? Bubeníku, bubeníku, počuješ?“
Ale bubeník, omámený uspávacím nápojom, nebol k prebudeniu. Smutne šla ráno princezná do svojej lesnej chalúpky. Ale ľudia v dome počuli dievčenský nárek a rozprávali o tom ženíchovi, povedali mu tiež, že je možné, že nič nepočul, lebo mu do vína nasypali uspávací prášok.
Tretieho večera otočila princezná čarovným prsteňom a povedala:
„Prajem si šaty žiariace ako hviezdy.“ Keď sa potom na slávnosti objavila, bola nevesta nádherou tých šiat celkom bez seba a povedala:
„Tie musím mať!“ Dievča jej ich dalo ako tie predošlé za súhlas stráviť noc pred dverami ženíchovej spálne. Bubeník však tentoraz víno, ktoré mu podali pred spaním, nevypil, ale vylial ho za posteľ. A keď v dome všetko utíchlo, začul pôvabný hlas, ako naňho volá:
„Bubeníku, bubeníku, počuješ?
Či si na mňa celkom zabudol?
Či si so mnou na Sklenenej hore nejedol?
Či som ti pred čarodejnicou život nezachránila?
Či si mi vernosť v ruky nesľúbil? Bubeníku, bubeníku, počuješ?“
V tom okamihu sa mu pamäť vrátila.
„Ach,“ zvolal: „ako som mohol byť taký neverný! To ten bozk, ktorý som svojim rodičom dal z radosti srdca tiež na pravé líce, ten je na vine, ten ma omámil.“
Vyskočil, vzal princeznú za ruku a zaviedol ju k posteli svojich rodičov.
„To je moja pravá nevesta,“ povedal: „ak sa ožením s inou, dopustím sa veľkej nespravodlivosti.“ Rodičia, keď počuli, ako sa všetko prihodilo, súhlasili. Tak boli v sále opäť zažaté svetlá, zaznela hudba, zvolali priateľov a príbuzných a so všetkou nádherou slávili tú pravú svadbu. Tá prvá nevesta dostala ako ospravedlnenie ďalšie krásne šaty a odišla spokojná.