Duch vo fľaši

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden chudobný drevorubač a ten pracoval od rána do noci, od tmy do tmy. Keď si konečne našetril trochu peňazí, hovoril svojmu synkovi:
„Si jedináčik, viac detí nemám, a tak tie peniaze, čo som v pote tváre zarobil, vynaložím na teba, aby si mohol do škôl. Uč sa, keď z teba bude niečo poriadne, môžeš ma raz v starobe živiť, keď mi údy ochromia a budem musieť vysedávať za pecou.“
Synček teda odišiel na jednu vysokú školu, usilovne sa učil a išlo mu to ako po masle, učitelia ho nevedeli prechváliť. Tak postupoval stále vyššie a vyššie, a z tej hromádky otcových peňazí ostávalo stále menej a menej. Keď už mal pred sebou azda len rok učenia, zrazu boli peniaze preč a študent sa musel vrátiť domov.
„Ach,“ smutne povedal otec, „ja ti už nič viac nemôžem dať. Pri dnešnej drahote nedokážem zarobiť ani o halier viac než na živobytie.“
„S tým si nelámte hlavu, tatko,“ odpovedal synček, „však ja sa do toho dostanem, na štúdium si zarobím, a ak mi to je súdené, všetko sa pre mňa ešte na dobré obráti.“
Keď sa otec chystal, že pôjde do lesa prisekávať a rovnať polená, povedal mu syn:
„Pôjdem s vami, tatko, a budem vám pomáhať.“
„Kdeže, synček,“ odpovedal otec, „to by nebolo pre teba, nie si zvyknutý na ťažkú prácu, nevydržíš to. Mám tiež len jednu sekeru, a aby som mohol dokúpiť druhú, na to mi už nezostáva.“
„Len zájdite k susedovi,“ pobádal ho syn, „požičia vám sekeru dovtedy, kým si na svoju nezarobím.“
Otec si požičal sekeru od suseda a na druhý deň sa spolu vybrali hneď za svitania do lesa. Syn otcovi pomáhal a práca mu v rukách len horela. Keď im slnko už stálo nad hlavou, hovorí otec:
„Nechajme toho, najeme sa a oddýchneme si, potom nám všetko pôjde dvojnásobne od ruky.“
Syn si vzal svoj krajec a hovorí:
„Len si oddýchnite, tatko, ja nie som taký unavený, pôjdem sa poprechádzať po lese a hľadať vtáčie hniezda.“
„Ty nemáš rozum,“ hovorí otec, „načo behať po lese, unavíš sa a potom už ani sekeru nezdvihneš. Radšej ostaň tu a sadni si ku mne.“
Ale syn predsa len šiel do lesa, ujedal chlieb, bolo mu veselo a poškuľoval hore do zelených konárov, či tam nezazrie nejaké hniezdo. Tak chodil sem-tam, až napokon prišiel k obrovskému dubu. Bol to strašne veľký strom, iste už koľko sto rokov starý: päť ľudí by ho neobjalo. Študent sa zastavil, obzeral si ten dub a hovoril si:
„Taká koruna, tam iste hniezdi plno vtákov.“ Zrazu sa mu zdalo, akoby počul akýsi hlas. Započúval sa a naozaj začul, ako niekto volá zadúšaným hlasom:
„Pusť ma von, pusť ma von.“
Obzeral sa dookola, ale nič nevidel, len sa mu zdalo, akoby ten hlas vychádzal zdola zo zeme. Opýtal sa:
„Kde si?“ a hlas odpovedal:
„Tu dole pri koreňoch duba. Pusť ma von, pusť ma von.“
Študent začal odhrabávať lístie pod dubom a hľadať pri koreňoch, až napokon v jednej malej dutine našiel sklenenú fľašu. Zdvihol ju, podržal proti svetlu a uvidel v nej niečo ako žabu, ako tam stále poskakuje. Teraz to znova zavolalo:
„Pusť ma von, pusť ma von,“ a študent, ktorý nemyslel na nič zlé, ochotne vytiahol zátku. Sotva bola fľaša otvorená, vystúpil z nej duch a začal rásť a rástol tak rýchlo, že v okamihu stál pred študentom strašný červený chlap s rohmi, veľký ako polovica duba.
„Vieš, aká bude tvoja odmena za to, že si ma pustil von?“ zahrmel strašným hlasom.
„Neviem,“ odpovedal študent nebojácne, „akože to mám vedieť?“
„Tak ja ti to poviem,“ zvolal duch. „Musím ti za to zlomiť väz.“
„To si mi mal povedať skôr,“ povedal študent, „bol by som ťa nechal tam, kde si bol. Ale o život ma len tak nepripravíš, na to sa opýtame ešte iných ľudí.“
„Ľudia sem, ľudia tam,“ volal duch, „svoju zaslúženú odmenu dostaneš. Myslíš, že som bol tak dlho zatvorený azda z milosti? Kdeže, to som mal za trest. Ja som veľmocný Merkuriáš, kto ma pustí na slobodu, tomu musím zlomiť väz.“
„Počkaj,“ hovorí študent, „tak rýchlo to nepôjde. Najprv musím tiež vedieť, že si v tej malej fľaši sedel naozaj ty a že si ten pravý duch. Ak sa do nej dokážeš znova votrieť, uverím ti to a môžeš si so mnou robiť, čo chceš.“
Duch povedal povýšene:
„To dokážem ako nič,“ začal sa zužovať a zmenšovať, až bol taký tenučký a maličký ako na začiatku, takže sa zase pretiahol otvorom fľaše a vliezol hrdlom dovnútra. Ale sotva bol vo fľaši, študent ju rýchlo zazátkoval a hodil ju na pôvodné miesto pod korene duba. Tak ducha preľstil.
Potom sa chcel vrátiť k otcovi, ale duch začal žalostne volať:
„Achich jaj, pusť ma von, tak ma predsa pusť!“
„Nepustím,“ odpovedal študent, „druhýkrát už nie. Kto mi raz siahal na život, toho nepustím na slobodu, keď ho mám zasa v hrsti.“
„Keď ma oslobodíš,“ volal duch, „dám ti toľko, že ti to vystačí na celý život.“
„Nie,“ odpovedal študent, „podviedol by si ma ako prvýkrát.“
„Šliapeš si po šťastí,“ povedal duch, „ja ti nič neurobím, naopak, kráľovsky ťa odmením.“
Študent si pomyslel: Skúsim to, azda dodrží slovo. Však on mi neublíži, nemá prečo. Zohol sa po fľašu, vybral zátku a duch vystúpil ako predtým, roztiahol sa do výšky aj do šírky, až z neho bol obor.
„Teraz dostaneš svoju odmenu,“ povedal a podal študentovi malý kúsok, ktorý vyzeral ako náplasť. „Keď jedným koncom potrieš ranu, zahojí sa. A keď sa druhým koncom dotkneš ocele alebo železa, premení sa na striebro.“
„To si najprv vyskúšam,“ povedal študent, šiel k jednému stromu, nasekol kôru a potrel ju jedným koncom náplasti. Kôra sa hneď zovrela a bola zaceľená. „Naozaj je to tak, ako vravíš,“ hovoril duchovi, „teraz sa môžeme rozísť.“
Duch mu poďakoval za vyslobodenie, študent poďakoval duchovi za ten dar a vrátil sa k otcovi.
„Kdeže si sa potuloval?“ privítal ho otec, „prečo si zabudol na prácu? Však ja som ti hneď vravel, že nič nedokážeš.“
„Nestarajte sa, tatko, ja to dohoním.“
„Ty toho dohoníš,“ hneval sa otec, „radšej nehovor.“
„Dávajte pozor, tatko, tento strom zrúbem, len to tresne.“ Vzal svoj kúsok, potrel ním sekeru, rozmachol sa a celou silou zasekol do stromu. Ale železo bolo premenené na striebro, preto sa ostrie ohlo. „Len sa pozrite, tatko, akú ste mi dali zlú sekeru, celá sa mi pokrivila.“
Otec sa zľakol a hovorí:
„Čo si to urobil! Teraz musím sekeru zaplatiť, a kde na to zoberiem? Takýto mám osoh z tvojej práce.“
„Nehnevajte sa, tatko,“ odpovedal syn, „však ja tú sekeru zaplatím.“
„Ale ty holobrádok,“ zvolal otec, „z čoho ju zaplatíš? Nemáš nič, len čo ti dám ja. Študentské nápady, tie sa ti v hlave len rojia, ale o rúbaní stromov nemáš ani poňatia.“
Po chvíli študent povedal:
„Tatko, ja už predsa len nemôžem, nechajme na dnes tú prácu.“
„To by tak bolo,“ odpovedal otec, „myslíš, že mám zložiť ruky do lona ako ty? Musím ešte robiť, ale teba tu nedržím, choď domov.“
„Som tu v lese prvýkrát, sám domov netrafím, poďte radšej so mnou.“
Otca hnev už prešiel, a tak sa nakoniec nechal prehovoriť a šiel so synom domov. Tam mu povedal:
„Pozbieraj sa a choď tú pokazenú sekeru predať. Uvidíme, čo za ňu dostaneš. Zvyšok musím zarobiť, aby som ju mohol susedovi zaplatiť.“
Syn vzal sekeru, zaniesol ju do mesta k zlatníkovi, ten ju preskúšal, dal ju na váhu a hovorí:
„Má cenu štyristo toliarov, toľko v hotovosti nemám.“
„Dajte mi, koľko máte,“ povedal študent, „zvyšok vám uverím.“
Zlatník mu dal tristo toliarov a sto ostal dlžný. Potom šiel študent domov a hovorí:
„Tak už mám peniaze, tatko, choďte sa suseda opýtať, koľko za svoju sekeru chce.“
„To už viem,“ odpovedal otec, „toliar a šesť grošov.“
„Dajte mu dva toliare a dvanásť grošov, to je dvojnásobok a je to dosť. Pozrite sa, mám peňazí ako smetí.“ Dal otcovi sto toliarov a povedal:
„Nikdy už nebudete mať nedostatok, žite si pekne pohodlne.“
„Môj ty bože,“ zalomil rukami otec, „akože si prišiel k takému bohatstvu?“
Syn mu rozprával, ako to všetko bolo a aký sa mu podaril dobrý úlovok, pretože sa spoliehal, že bude mať šťastie. So zvyšnými peniazmi sa vrátil znova na vysokú školu a učil sa ďalej. A keďže tou náplasťou vedel zahojiť každú ranu, stal sa z neho najslávnejší doktor na svete.