Voršulák a čert

Kedysi bol v Hostyzi v krčme jeden krčmár, volal sa Voršulák, a o tom sa po širokom okolí vedelo, že nie je radno začínať si s ním vo zlom. A bola to pravda!
Raz na jeseň, práve v sobotu pred hodmi, sedelo u neho vo výčape niekoľko susedov dlho do noci a nemohli sa odtrhnúť od kariet. Hrali ferbľa a tresli kartami o stôl, až svetlo poskakovalo a hádzalo po stenách všelijaké čudné tiene, a mračná dymu sa gúľali z kúta do kúta, že chvíľami nebolo cez stôl ani vidieť. A vonku sa zatiaľ ženili všetci čerti! Vietor trhal lístie z orechov, hádzal ho na strechy a honil ho po celej dedine. Dažďová mrholenica každú chvíľu šplechla do okna a psy brechali ako divé. Zhrdzavené hodiny práve bili dvanásť, keď sa otvorili dvere. Surový vietor sa zatočil po výčape a teplo okolo dverí sa zrazilo vo veľký oblak pary. Bolo takmer šero. Keď sa zasa rozjasnilo, stál uprostred výčapu cudzí chlap. Na sebe mal široký starodávny burnus, na hlave baranicu a široké nohavice až po zem. Fúzy a vlasy mal čierne, nos ako hák a oči mu ohnivo svietili ako uhlíky.
Objednal si holbu piva. Keď ju Voršulák načapoval a postavil na vedľajší stôl, postavil sa cudzí hosť za neho a pozeral, ako padajú karty. A susedia hrali stále ďalej! Keď vypil pivo a dal si druhé, vyletelo z neho:
„Ak nemáte nič proti tomu, tak by som si tiež prisadol!“ Voršulák žmurkol na ostatných ..... že akože taký cudzí chlap môže mať dosť peňazí. Tak susedia hneď posúvali stoličkami, robili mu miesto a tešili sa, ako chlapa oškubú. Ten teda prisadol, vyhodil pár rýnskych na stôl, vzal do rúk karty a hral. A ako hral! Susedom zostával rozum stáť. Dedo Kubů stále len bŕbľal:
„Čože je toto za čary?“
Ale šestky a štvorky sa sťahovali stále pred toho cudzieho. Netrvalo viac ako pol hodiny a stôl bol ako vymetený. Ale pred tým cudzím bolo na pol klobúka peňazí. Všetkých to dosť mrzelo, ale tešili sa, že sa to musí obrátiť. Tak vyťahovali z vrecka drobné a nedali na sebe nič poznať. Medzi hrou odrazu Voršulákovi nechtiac spadla karta pod stôl. Ako sa po ňu zohol, zazrel pod stolom konské kopyto. A už bol doma! Schmatol kriedu a načmáral pred seba na stôl kríž a žmurkol na ostatných, aby akože tiež. No, keď to urobil Voršulák, tak aj oni nebadane jeden po druhom namaľovali kríž tiež. Cudziemu chlapovi sa to nepáčilo. Zamračil sa, vzal si za zámienku spadnutú kartu a vraví:
„Pod stolom sa nehrá! A keď nechcete hrať poctivo, tak toho radšej nechajme. A ja tie vaše ušmudlané šestky nepotrebujem, nechajte si ich!“
A strčil celú tú hromadu drobných doprostred stola. To sa vie, kto by nebral, keď sa rozdáva! Susedia ani nepočítali, len brali. A Voršulák, ohava, nabral dve hrste. Iste trikrát toľko, čo prehral. To viete, chytrý, zákerný Voršulák! Cudzí chlap sedel široko na stoličke a uškŕňal sa nad tým, ako sa susedia delia. Voršuláka napadlo, že ten cudzí bude robiť urazeného. Ale ten, akoby sa nič nestalo. Dal si nové pivo, prisadol si zasa bližšie a začal rozprávať.
Rozprával hory-doly, čo bolo, aj čo nebolo. O počasí, o poliach, o žatvách. Všetkému dobre rozumel, takže si susedia mysleli, že je to nejaký väčší sedliak od Litovle. Medzi rečou vraví Voršulákovi:
„No, ani vaše hospodárstvo nie je v najlepšom poriadku. Keby to bolo moje, ja by som to spravoval inak.“ Voršulák robil hlúpeho a vraví:
„No, to viete. Krčma, hospodárstvo s kopou polí, je toho na nás trocha veľa.“
„No, ako som si všimol, nemáte ani poriadny múrik okolo stavenia. To by bolo prvé, čo by som urobil. Poriadny múr okolo stavenia, dvora a záhrady, aby vás zlodeji nerozniesli na všetky strany.“ Voršulák sa uškrnul pod fúzy. Vraví si: Prišiel si o polnoci potme, ako si teda mohol všimnúť, že nemáme okolo múrik? Keby si bol s dobrým, tak by si to nemohol vedieť. Ale nahlas vraví:
„Ech, zlodejov tu nie je veľa. A potom ..... nejaký hocijaký malý múrik nechcem, a nejaký pevný poriadny múr? To sa vie, krčme by to pridalo na vzhľade, ale kdeže vziať a nekradnúť!“
„Keby ste chceli, tak by vás to nestálo ani toľko, čo by sa za necht zmestilo.“ Voršulák vedel, že ak podá čertovi prst, chytí ťa za celú ruku. Ale vravel si: Ty si poriadne hlúpy čert, ako si sa ukázal. Zaslúžiš si, aby som ťa napálil.
O Voršulákovi sa totiž rozprávalo, že je chytrejší ako čert, a ak niekoho nespáli, tak ho aspoň pripáli. A o svojej prefíkanosti Voršulák dobre vedel. Preto vravel:
„Tak teda platí! Ale pekný vysoký múr s bránou, a musí byť okolo krčmy, dvora, záhrady a poľa za krčmou. A to skôr, než kohút zakikiríka, inak to nechcem!“
„Platí!“ ozvalo sa od stola a v komíne hvizdlo, ako ním čert vyletel von. Keď susedia videli, že naozaj ide o nejaké pletky s čiernym, celí zľaknutí sa zbalili, povedali na pol úst dobrú noc a vytratili sa. Voršulák zostal sám. Rozmýšľal, či urobil dobre. Ech, čo by! Teraz je skoro jedna k ránu a ty, čert, budeš čoraz slabší. Tú prácu nezvládneš, vravel si v duchu.
Ale vtom prask! V krčme až okná zarinčali. A potom sa začal okolo boží dopust! Lomoz lámaného kameňa, praskanie dreva, syčanie vápna, škrípanie, akoby okolo krčmy robili rámus všetci čerti, a nie len jeden z nich staval múr.
A keď k ránu svitalo, pozeral polekaný Voršulák, že chýba už len brána a kúsok múru k stodole, a čert bude hotový. Ale predsa ešte nestratil hlavu. Veď ja ťa naučím! vravel si a len čakal, kým čert zase odletí po kamenie. Len čo rohatý odletel, už sa Voršulák belhal ku kurníku a mrmlal si do fúzov:
„Počkaj, pôjdeš ako na hrabliach, že ani do pekelnej brány nebudeš vedieť trafiť!“ A pošťuchoval dierou odzadu kohútov, aby už začali kikiríkať.
Najprv vyliezol z bidla von biely. Zaplieskal krídlami, natiahol krk a zakikiríkal:
„Ky ..... ky ..... ry ..... ký!“
Čert zabručal až kdesi od Žďáru:
„Keď biely kikiríka, nie je moja chvíľa taká!“
A frr, bum, prask! Pustil balvan ako stôl, až sa krčma otriasla v základoch. Vliezol zase na múr a staval ďalej.
No toto je mi pekné, triasli sa Voršulákovi od strachu kolená. Veď naša babka vždy vravievala, že na rohatého platí každý kohút! Začal pošťuchovať druhého, červeného. Ten skočil z bidielka, vyliezol von, zaplieskal krídlami, natiahol krk a zakikiríkal:
„Ky ..... ky ..... ry ..... ký!“
Čert vystrčil spoza múru rohy a uškŕňal sa:
„Keď červený vyletí, na mňa to neplatí.“ A tresol korýtkom maltu do múru.
Teraz sa už Voršulák od strachu potil. Viac ako tých dvoch kohútov v kurníku nemal a čert stále do práce ako besný! Frr zas po nový balvan. Voršulák stál celý od strachu bez seba za kurníkom. V bidle sa zobudil aj ten ostatný sliepčí národ. Kdákali, kvokali, plašili sa, ako keby sa na nich dobýjal tchor. Bol medzi nimi jeden malý čierny kohútik a ten stále skúšal, či sa mu podarí zakikiríkať. Natiahol krk a slabým, ešte kuracím hláskom zo seba vypravil:
„Kchy ..... kchy ..... ry ..... ký!“
Čert práve niesol cez stodolu balvan ako pol chalupy. Myklo ním, až mu krídla zachytili o hrebeň strechy, nastavil uši a vraví:
„Malý ..... čierny,
čertovi verný.
Koniec práce ..... dosť!“
A bum, krach! Pustil balvan doprostred dvora, že blato vystreklo až na komín. Zatočil sa vo vzduchu a bol preč.
Voršulák najprv pozeral ako vyjavený. Potom si utrel z čela pot a vraví:
„Ten ma dostrašil! Nikdy v živote už nechcem mať s rohatými nič spoločné!“ A šiel si pozrieť ten balvan. Teraz prvýkrát videl, čo váži. Bol najmenej sto centov ťažký a ešte v ňom boli diery po čertových pazúroch. Potom si šiel ľahnúť a snažil sa dospať, čo zameškal. O pár týždňov potom sčítaval Voršulák susedské hriechy na zárubniach a škaredo pri tom bŕbľal. Zdalo sa mu ich veľa. Odrazu kdosi rozrazil dvere, až ho div nepovalil. Zostal od ľaknutia stáť s otvorenými ústami. To bol starý známy ..... čert! Stál medzi dverami, uškŕňal sa a šľahal chvostom o zem. „Voršulák, ty si ma oklamal!“ Ten na neho vyvalil oči:
„Ja, oklamal? Ty si oklamal mňa! Veď si mi ešte dlžný za tie tri pivá, čo si tu vtedy pred hodmi vypil!“ A pomaly naberal odvahu.
„To nechaj teraz tak a nezahováraj! Ja som ti postavil okolo krčmy múr a ty si mi za neho nič nedal,“ dupol čert kopytom. „Veď si nebol do zakikiríkania hotový! Tak som ti nemusel nič dávať,“ vraví Voršulák.
„No, ja viem, ja viem, ale predsa! Pozri sa, ja som sa nadrel a nič som z toho nemal,“ dobrácky sa ozval čert. „Ak chceš mať so mnou pokoj, tak sa so mnou podeľ po tri roky o úrodu z toho poľa za krčmou. Inak ti do smrti nedám pokoj.“
Voršulák vedel, že je lepšie po dobrom ako po zlom. Poškrabal sa za uchom a vraví:
„No jo, to môže byť! Ale ako teda chceš?“
Ale už zase rozmýšľal, ako by ho dostal. Čert chvíľu rozmýšľal, drbal sa medzi rohmi a potom vraví:
„No vieš, aby neboli medzi nami nejaké hádky, tak budeme ťahať karty.“
Natiahol pazúr a vzal ich z police.
„Kto vytiahne vyššiu kartu, bude mať úrodu nad zemou, a kto nižšiu, ten dostane to, čo rastie v zemi.“
„No tak dobre!“ prikývol Voršulák. Vzal rohatému karty z pazúrov, zamiešal a dal zdvihnúť. „Tak teda ťahaj!“
Čert natiahol pazúr a vytiahol kartu.
„Zelený kráľ!“ vyskočil od radosti, až trkol rohmi do trámu.
Potom ťahal Voršulák a vytiahol žaluďovú deviatku.
„To som to chytil!“ povzdychol si lstivo.
Rohatý sa zaškľabil:
„Tak nezabudni! O rok si prídem po úrodu!“
„No, môžeš prísť, ale o dva mesiace skôr. A nezabudni si na ňu doniesť popruhy!“ volal za ním Voršulák.
„No, nech!“
Čert dupol kopytom o zem a fíí komínom von! Len trochu smradu po ňom zostalo. A Voršulák sa len uškŕňal.
Prešla zima, jar, leto a prišla zase jeseň s hmlami, s prehánkami a vlhkom. V polovici septembra sa otvorili dvere u Voršulákovcov a čierny tu s popruhmi pod pazuchou.
„Tak, Voršulák, ja som si prišiel po svoj diel.“
Voršulák na seba hodil plášť, na hlavu si narazil čiapku a šli za krčmu. Tam sa zastavili pri kuse zemiakov.
„Tak len rob, nech si to pozbieraš, aby som aj ja mohol do zeme po svoj diel,“ vravel Voršulák čertovi potmehúdsky.
A ten ťahal vňať, skladal do plachty ..... vždy frr cez stodolu a odnášal svoju úrodu do pekla. Voršulák sa len usmieval do fúzov. Ale na druhý deň ráno sa odrazu rozleteli dvere a čert zase tu! „Ty, Voršulák, počúvaj, ty si ma včera okradol!“ A švác chvostom o zem.
„No, čo si vyhral, to si predsa dostal,“ vraví na to Voršulák pomaly. „Veď to bolo čosi úrody!“
„Čo s takou úrodou? Ani pod kotlami to nechcelo horieť. Jaj, jaj, ešte teraz ma bolia chrbty, ako som to zas musel vyhadzovať a vynášať z pekla von! A to posmieškovanie u nás! Človeče, veď ja som kvôli tebe v pekle celkom pokazený! Aj malé čertíky sa mi posmievajú!“
A mlátil od zlosti chvostom, až to búchalo.
Voršulák staval stoličky okolo stolov a čakal, kým sa čert vybrechá.
„Ale na budúci rok sa nebudú ťahať žiadne karty. Vezmem si úrodu pod zemou, a bude to! Už sa od teba takto okradnúť nenechám.“
„No dobre, ako chceš. A už mi tu takto nerob rámus. Nie si v pekle, si v krčme, a u mňa sa takýto randál nerobí. A zaplať najprv tie tri pivá, čo si tu vlani pred hodmi zostal dlžný.“
Čert skrotol. Vo svojom chlpatom kožuchu nemal vrecko a zaplatiť nemohol.
„Tak nezabudni! Na budúci rok si prídem po úrodu, ale žiadne takéto švindle,“ vravel už skoro potichu.
„No príď, ale o mesiac neskôr. A nezabudni si vziať kôš!“
„No však!“ sľúbil čert. Búchal dverami, div z pántov nevyleteli.
Zase prešla zima, jar, leto, aj skoro celá jeseň. Už aj zemiaky mali ľudia pomaly vykopané, kopali už len tí lenivci. Voršulák práve obkladal dvere od chlieva slamou, keď sa prihnal čert s košom na chrbte.
„Tak, Voršulák, ja som si prišiel po úrodu.“ Ale od strachu strihal ušami, či ho Voršulák zas neoklame.
„Tak len poď, poď!“ zval ho Voršulák a viedol milého rohatého za krčmu. Tam bolo kapustné pole.
„No vidíš, tohto roku som aspoň na teba nemusel čakať, už som si svoju úrodu pozbieral. A ty to hleď pozbierať dnes, aby som zajtra mohol orať,“ vravel Voršulák potmehúdsky.
A čert ťahal kapustné košťale zo zeme, skladal do koša a vždy, keď mal plný kôš, frrr cez hrebeň stodoly do pekla.
Na druhý deň ráno, práve keď krčmár vymýval poháre v škopíku, zišiel čert komínom do výčapu. Gúľal očami, dupal kopytami a vraví:
„Voršulák, ty si ma včera zatracene okradol!“ A švác chvostom o zem, až sa poháre na polici zakymácali. „Akože okradol? Čo si chcel, to si predsa dostal. Veď si mal tej úrody hŕbu košov.“
„Čo, takúto úrodu? Pozri sa na mňa, veď som samá modrá škvrna. Všade, kam v pekle prídem, tĺčú ma košťalmi, a to som ich polovicu vyniesol von, do predpeklia.“
A čert rozhrnul chlpy a ukazoval modré škvrny po košťaloch a trkal rohmi do steny, až sa triasla. Voršulák sa na neho osopil:
„Ty, nerob mi tu taký krik! Alebo si choď robiť rámus niekde do hôr. A zaplať mi, čo si dlžný, alebo ťa dám advokátovi!“ Keď čert počul o advokátovi, tak sa zľakol a chodil potichu po výčape. Zastavil sa pred Voršulákom a vraví:
„Ale na budúci rok si vezmem celú úrodu. To za tento rok aj za minulý. Ako nad zemou, tak pod zemou. Tak ma nebudeš môcť oklamať.“
„No dobre!“ vraví na to Voršulák a akosi mu šklbali fúzy. „Tak nezabudni, že si na budúci rok prídem.“
„Ale príď o tri mesiace skôr a vezmi si na to so sebou fúrik.“
„No však!“ dupol čert kopytom.
Zase utiekla zima a jar, aj leto už bolo skoro preč. Všade už mali po žatve, keď sa k Voršulákovcom pritrmácal čert s fúrikom. Práve skladali otavu na povalu.
„Ty, Voršulák, ja som si prišiel po úrodu.“
Ale rohy sa mu potili od strachu, či ho Voršulák predsa len zase nejako nenapáli.
„No tak počkaj, kým složím. Hneď to bude.“
Potom zliezol z rebriňaka a šiel s milým čertom za krčmu. Tento rok nechal Voršulák pole ležať úhorom. Od múru k múru sa to hemžilo žihľavami, bodliačím a všelijakým iným neporiadkom.
„Tohto roku som ti sem nasial korenie, len chytaj, ako pečie!“ vravel lstivý Voršulák.
Čert siahol do žihľavy.
„Áááá, ten páli!“ vykríkol a drhol si labu o chlpy. „To bude korenia pre celé peklo!“ A skákal od radosti.
„Ty si predsa dobrý, Voršulák, že si mi poradil, aby som si na tú úrodu vzal fúrik. Veď by mi to korenie popálilo chrbát.“
„No tak vidíš! A ty vždy hovoríš, že ťa šudím,“ vravel Voršulák a šiel za svojou prácou.
Čert ťahal žihľavy a bodliačie, nakladal na fúrik a odvážal cez hrebeň stodoly do pekla. Vyl pri tom od bolesti, ale nepoľavil, kým celá úroda nebola v pekle. A Voršulák sa len uškŕňal.
Ale na druhý deň ráno! Voršulák práve zametal výčap, keď do neho vletel čert, celý poškriabaný a škvrnitý. Gúľal očami a začal:
„Voršulák, ty si ma okradol, ako ma ešte nikto na svete neokradol!“ A tĺkol chvostom, až Voršulákovi od strachu vypadla metla z ruky. „No, no, no ..... veď si dostal celú úrodu. Ja som ti z nej nič neukradol.“
„Nebudem ti ani rozprávať, ako som dopadol s tým korením v pekle. Ale teraz letím na Krkanovské hory. O tri dni poletím späť. Tak sa nachystaj, poletíš so mnou do pekla. Budem ťa sto tisíc rokov páliť tým korením. Ja ti dám korenie!“
A vyfučal z výčapu.
Teraz Voršulák videl, že je zle! Sedel pri stole, hlavu v rukách, a rozmýšľal, čo si má počať. Voršulačka poznala, že mu čosi chýba. Tak na neho, a neprestala, kým jej všetko nepovedal. „Už zajtra ráno si po mňa príde čert,“ vypravil zo seba. „No, to som tu ešte ja!“ dupla si Voršulačka. „A ty si s tým nelám hlavu. Však ja to napravím.“
Ráno poslala muža zo stavenia preč. Pritiahla z komory starý dubový stôl. Bola v ňom po jednej bitke vyrytá hlboká ryha. Potom začala robiť taký rámus, div sa komín nerozsypal. Keď bola v najlepšom, otvoril dvere nejaký cudzí pán. Zostal v nich stáť a pýtal sa, čo je taká rozzúrená.
„Ale len si pomyslite! To sa ani nedá povedať. Len sa pozrite tu na ten stôl. Taký pekný stôl ..... nie je ho škoda? Holým nechtom do neho Voršulák urobil tu túto ryhu. Taký je to mamľas! Chvála pánubohu, že to bolo len malíčkom. Keby palcom, tak ho celkom prerezal. Ten by mal obrov porážať. Taký pekný stôl!“
Čert ..... to bol on ..... si stal k stolu, pozerá na tú ryhu a potom vraví:
„Ja mám poriadne pazúry a všeličo som už videl, ale toto by som nedokázal. Tak on je taký silný? A kdeže je pán krčmár? Mám s ním nejaké vybavovanie od posledného kupu.“
„Ale šiel oproti ku kováčovi.“
„A čože tam šiel robiť?“ vypytoval sa čert.
„Ale čo by tam robil? Chodí si tam brúsiť pazúry. No, však to vidíte, a to ich mal tupé! Taký pekný stôl!“ A začala od hnevu tĺcť hrncami. Čert v zhone zo seba vysypal:
„Viete, pani mama, čo? Ja mám ešte vybavovanie,“ a vyzeral oknom, či Voršulák už nejde domov, „tak prídem tak asi o hodinu, až bude doma.“
A už sa točil medzi dverami.
Dodnes má prísť! A Voršulákovci o tom čo to navyprávali, ako oklamali čerta.