Ako zomrela spravodlivosť

V jednom kráľovstve žil bohatý, prebohatý knieža. Patrilo mu toľko zeme, že ju objazdil tri dni kočom a ešte nevidel koniec. A predsa chcel viac a viac. Kupoval nové a nové majetky, lesy a polia a myslel si, že za peniaze dostane všetko na svete.
Raz prišiel k veľkému krásnemu roľníckemu domu. Prikázal zastaviť, vystúpil a prezeral si majer. Sedliak stál pred bránou a pozeral zasa na kniežaťa.
„Počúvaj, sedliak, predaj mi svoj majer, dobre ti zaplatím,“ povedal knieža.
„Nehnevajte sa, pán knieža, ale ja majer nepredám. Môj ocko sa tu narodil a zomrel, aj ja som sa tu narodil a chcem tu zomrieť,“ odpovedal sedliak.
„Dám ti deň na rozmyslenie,“ povedal knieža, sadol si do koča a odišiel.
Na druhý deň zahrmel koč pred domom znova.
„Hej, sedliak, ako si sa rozmyslel?“
„Nehnevajte sa, pán knieža, majer nepredám.“
„Rozmýšľaj dobre. Dám ti ešte jeden deň.“
Tretieho dňa knieža ani z koča nevystúpil a len zavolal:
„Naposledy sa ťa, sedliak, pýtam: predáš mi majer?“
„Vaša Milosť, nepredám,“ odpovedal sedliak.
„Predáš alebo nepredáš, aj tak majer dostanem,“ nahneval sa knieža a odišiel do mesta k sudcovi.
„Pán sudca, za mestom žije sedliak, má veľký majer a nechce mi ho predať. Tu máte vrecúško peňazí, predvolajte sedliaka, budem sa s ním súdiť.“
Sudca mal radšej peniaze než spravodlivosť. Uklonil sa kniežaťu a povedal:
„Pán knieža, nemajte starosti. Veď ja už na sedliaka nájdem fígeľ. Budeme ho súdiť a odsúdime ho.“
Knieža dal sudcovi ešte jedno vrecúško peňazí a sudca sa klaňal a klaňal.
Neušlo veľa času a sedliak dostal list od súdu. Čmáranice sem, čmáranice tam, čert vie, čo páni chcú. Sedlo na koňa, sedliak do sedla a ide do mesta.
„Pozdrav Boh, pán sudca, prečo ma voláte?“
„Zaplať, sedliak, pánovi kniežaťu tisíc toliarov. Preto sme ťa volali.“
„Nie som pánovi kniežaťu nič dlžný.“
„Zaplať, sedliak, alebo prídeš o majer.“
„Tisíc toliarov nemám a nemôžem ich dať.“
Sudca na to ani tak, ani tak a napísal rozsudok. Sedliakov majer dostal knieža a sedliakovi ostali len tri toliare, ktoré mal so sebou.
„Na svete už nie je spravodlivosť!“ pohrozil sedliak sudcovi.
Sudca sa usmieval, kniežacie zlato ho hrialo vo vrecku.
„Ba, ba, spravodlivosť dávno zomrela, tá ti nepomôže.“
Keď zomrela, tak je nebohá, povedal sedliak a išiel ku kostolníkovi, s ktorým sa dobre poznal.
„Tonko,“ vraví kostolníkovi, „tu máš tri toliare. Je to práve toľko, koľko sa platí za zvonenie veľkým zvonom. Choď a zvoň za nebohú.“
„Kto pak zomrel?“ pýtal sa kostolník.
„No, jedna dobrá známa.“
„A na čo zomrela?“
„Udusila sa zlatom, Tonko.“
Kostolník išiel zvoniť veľkým zvonom a zvonil tak pilne a silno, až sa ľudia na uliciach zastavovali a hádali, akému boháčovi asi zvonia. Aj kráľ počul zvoniť a bolo mu čudné, komu tak pilne a silno zvonia. Prikázal sluhovi:
„Bež, pozri sa, komu zvonia umieračik.“
Sluha bežal do kostola, kostolník práve vychádzal.
„Kostolník, komu si zvonil?“
„Jednej dobrej známej.“
„Na čo zomrela?“
„Udusila sa zlatom.“
„Ako sa volala?“
„Neviem. Sedliak zaplatil zvonenie, azda pozná nebohú menom. Poď so mnou, opýtame sa ho.“
Sedliak sedel na lavici pred kostolom. Sluha hneď spustil:
„Sedliak, komu si dal zvoniť?“
„Jednej dobrej známej.“
„Ako sa volala?“
„Spravodlivosť,“ povedal sedliak.
Sluha sa rýchlo vrátil so správou na zámok.
„Spravodlivosť zomrela?“ čudoval sa kráľ, „spravodlivosť nesmie nikdy zomrieť. Hneď mi sem sedliaka priveďte.“
Za chvíľu stál sedliak pred kráľom.
„Sedliak, ako vieš, že zomrela spravodlivosť?“
„Bol som pri tom, pán kráľ.“
„A načo zomrela?“
„Udusila sa zlatom.“
„A kto pak ju tak hostil?“
„Pán knieža si ju pozval na hostinu. Pohostil aj pána sudcu, ale ten zlato prehltol. Len spravodlivosť sa udusila.“
Kráľ rozkázal poslať po kniežaťa aj po sudcu. Oboch prísne vypočul a potom ich dal zavrieť do žalára. Každému, čo mu patrí.
Spravodlivosť sa vrátila medzi ľud. Tam je jej miesto a tak je to aj v poriadku.