Žabí kráľ

Je tomu dávno, čo vládol v jednom kráľovstve starý kráľ. Mal prekrásnu dcérku, o ktorej si rozprávali ľudia v celom kráľovstve. Princezná od rána do večera spievala a vyvádzala s kamarátkami v záhrade. Za horúcich letných dní chodila najradšej sama k lesu. Na kraji lesa pod starou lipou sa trblietala priezračná studňa. Princezná sa posadila na chladný kamenný okraj a pozerala sa do studne. Hoci voda bola čistá a jasná, princezná nikdy nezazrela dno. Keď sa do studne dosť napozerala a napila sa chladivej vody, začala si podhadzovať zlatú guľu. Vyhadzovala ju do výšky, chytala a zase vyhadzovala a guľa iskrila na slnku, akoby horela. Bola to jej najmilšia hračka.
Ako si tak raz podhadzovala, vyšmykla sa jej guľa z ruky a skotúľala sa rovno do studne. Princezná pribehla ku studni a ešte zazrela vo vode zlatý lesk, ale čoskoro sa stratil. Guľa klesala hlbšie a hlbšie. Azda je studňa bezodná, pomyslela si princezná a dala sa do nárekov.
„Čo sa Ti stalo, princeznička? Nariekaš, že by sa aj kameň zľutoval,“ začula za sebou hlas, a pretože pre slzy nevidela, kto ju volá, pretrela si oči a obzrela sa. Z vody vystrkoval hlavu veľký žaboch, vyvaľoval na princeznú oči a utešoval ju:
„Neplač, princeznička, neplač.“
„To si Ty, starý kvákač?“ čudovala sa princezná. „Veď by som neplakala, keby som nestratila zlatú guľu. Hrala som sa s ňou a spadla mi do studne.“
„Do studne?“ povedal žaboch, „a čo mi dáš, keď Ti Tvoju zlatú guľu prinesiem?“
„Čo budeš chcieť, milý kvákačik,“ usmiala sa princezná, „šaty, perly, drahokamy, alebo by si chcel radšej moju zlatú korunku?“
Žaboch odpovedal:
„Nestojím o Tvoje šaty, perly a drahé kamenie ani o zlatú korunku. Ale ak ma budeš mať rada, ak sa chceš so mnou spriateliť a dožičiť mi, aby som s Tebou sedel pri stole, jedol z Tvojho tanierika, pil z Tvojho pohárika a spal v Tvojej postieľke, potom sa ponorím do studne a zlatú guľu Ti donesiem.“
„Prines, prines,“ úpenlivo prosila princezná, „sľubujem Ti všetko, čo by si chcel, len už mi prines moju milovanú guľu.“
Pritom si myslela: Čo len ten hlúpy žaboch táraje? Žaba patrí do vody. Kto to kedy počul, aby žaba jedla z tanierika!
Žabochovi stačilo, že princezná sľúbila. Zmizol pod hladinou a o chvíľku vyplával so zlatou guľou v papuli a potom ju hodil do trávy.
Princezná poskočila od radosti, keď guľu uvidela. Zdvihla ju, maznala sa s ňou, smiala sa a bežala k zámku.
„Počkaj, počkaj,“ volal za ňou žaboch, „vezmi ma so sebou, nedokážem tak rýchlo utekať ako Ty.“
Čo mu bolo platné, že kvákal, ako najhlasnejšie vedel. Princezná nepočúvala. Ponáhľala sa domov a na žabocha zabudla. Žaboch sa smutne vrátil do studne.
Na druhý deň sedela princezná s kráľom a dvoranmi pri stole a maškrtila zo svojho tanierika kráľovské dobroty. Zrazu sa za dverami na mramorovom schodisku ozvalo: pať, pať, pať. Čo to je? Ľudia pri stole načúvali. Akoby za dverami niečo poskakovalo. Potom začuli volanie:

„Princezničko rozmilá,
splň mi, čo si sľúbila!“

Princezná odbehla od stola, aby sa pozrela, kto ju volá. Len čo otvorila dvere, zazrela žabocha. Vykríkla, rýchlo dvere zavrela a zamkla. Bála sa, aby žaboch neskočil dovnútra. Celá bledá sa posadila k stolu.
„Dcérka,“ pokrútil kráľ hlavou, „čo sa deje, čoho sa bojíš? Priletel azda za dvere nejaký drak a chce si Ťa vziať so sebou?“
„Ale nie,“ odpovedala princezná, „je to len žaba, škaredá žaba.“
„A čo chce?“
„Môj milý otecko, včera som sa hrala na kraji lesa a zlatá guľa mi spadla do studničky. Veľmi som za ňou plakala. Počul ma žaboch a vravel, že mi guľu prinesie, ak sa s ním spriatelím. Sľúbila som mu to a on mi guľu doniesol. Teraz stojí žaboch za dverami a iste bude chcieť posadiť sa s nami k stolu.“
Znova sa ozvalo klopanie na dvere a volanie:

„Princezničko rozmilá,
otoč kľúčom v zámku,
splň mi, čo si sľúbila,
spomeň si na studničku!“

Kráľ sa zamračil a povedal:
„Čo sa sľúbi, to sa musí aj splniť. Choď a otvor dvere.“
Princezná otvorila dvere, žaboch skočil do siene a už sa od princeznej nepohol. Poskakoval za ňou až k jej stoličke a pri stoličke zavolal:
„Zdvihni ma k sebe!“
Zdráhala sa, ale kráľ rozkázal a musela poslúchnuť. Žaboch skočil zo stoličky na stôl a požiadal:
„Podaj mi svoj zlatý tanierik, aby sme mohli spolu jesť.“
Princezná poslúchla, ale najradšej by od stola utiekla. Žabochovi chutilo, princezná sa každým kúskom jedla takmer dusila. Žaboch sa najedol a vraví:
„Najedol som sa do sýtosti a chce sa mi spať. Odnes ma do svojej izbičky a postlaj svoju hodvábnu postieľku. Ľahnem si do nej.“
Princezná sa rozplakala. Nechcela vziať studeného žabocha do ruky. A keď si predstavila, že bude ležať v jej čistej bielej postieľke, plakala ešte viac. Kráľ sa rozhneval a povedal:
„Žaboch Ti pomohol, keď si potrebovala, teraz pomôž Ty jemu!“
Princezná odniesla žabocha v končekoch prstov a posadila ho vo svojej izbičke do kúta a do postieľky si ľahla sama. Tu prelezol žaboch k posteli a žiadal:
„Som ospalý a chcem spať pekne ako Ty. Len ma zdvihni k sebe, alebo to poviem Tvojmu otcovi.“
Princezná žabocha nazlostene zdvihla a zo všetkých síl ním hodila o protiľahlú stenu.
„Teraz už konečne dáš pokoj, ty škaredý žaboch!“ vykríkla.
Starý škaredý žaboch dopadol na podlahu a div nad divy ..... namiesto žabocha stál pred princeznou mladý princ a pekne sa na ňu pozeral. Rozprával jej, ako ho zakliala zlá čarodejnica. Vyslobodiť zo studničky ho mohla iba princezná, ktorá by splnila jeho želanie. Rozprával, princezná počúvala, ani si nevšimli, že minula noc a že sa rozodnieva. Až keď vonku zarachotil kočiar, pozreli sa z okna. Na nádvorie zámku vchádzal kočiar ťahaný ôsmimi bieloškami s bielymi chocholmi na hlavách. Vzadu stál na kočiari princov sluha, verný Henrich.
„To je môj kočiar,“ povedal princ princeznej, „odvezie nás do mojej ríše. A ten, kto stojí za kočiarom, je môj najvernejší sluha.“ Zbehli spolu po schodoch dolu a verný Henrich ich zdvihol do kočiara ako pierka. Od radosti nemohol ani hovoriť.
Jazdili do princovho kráľovstva a mali už pekný kus cesty za sebou, keď princ začul, ako za ním niečo prasklo, akoby sa koleso zlomilo. Otočil sa dozadu k vernému Henrichovi a zvolal:
„Henrich, koleso sa láme!“
A sluha povedal:

„To nie je koleso, môj pane,
dal som si obruče vykovať
a srdce svoje do nich dať,
veď by mi srdce pukalo,
keď Vás zlá víla zakliala.
To zo šťastného zvítania,
prvá obruč prasla od plesania.“

Prešli zase kus cesty a opäť niečo prasklo a potom ešte raz. Všetky tri obruče na Henrichovom srdci praskli. Pukli od radosti, že je princ vyslobodený a že je šťastný.