O vtákovi Ohnivákovi a morskej panne

V jednej dedine žili za dávnych čias manželia a tí nemali nijaké deti. — Boli statoční, ale chudobní. — Hoci boli chudobní, priali si len jedno, aby ich Pánboh obdaril dedičom. — I vypočul Boh ich prosbu a po čase porodila žena zdravého synčeka. Šiel teda muž prosiť kmotrov, ale že bol chudobný, nechcel mu nikto za kmotra ísť. — Bolo mu to ľúto a smutný sa vracal domov. — I stretne tu blízko svojej chyžky žobráka. — „Čo si taký smutný, človeče?“ pýtal sa ho žobrák. „Ako nemám byť smutný, porodila mi žena synčeka a nemôžem mu kmotra dostať,“ — odpovedal otec. „No, ja som len žobrák, ale ak pristaneš, ja ti pôjdem za kmotra, ale nemám ti čo dať, nemám len tento peták,“ povedal žobrák. — „Však ja nič nepýtam, len mi poďte za toho kmotra.“ „No len choď domov, ja pri kostole budem na teba čakať,“ — odpovedal žobrák. — Muž šiel domov a hneď sa žene pochválil, že už má kmotra. — Vzali teda synčeka a šli s ním na krst. Pokrstili ho Janko. — Ten starý žobrák, čo mu stál za kmotra, zaviazal mu ten peták, potom ho požehnal a zmizol. Rodičia mu ten peták schovali a umienili si, nech by na nich prišla akákoľvek veľká bieda, že ho nevydajú. — Odkedy však Janko prišiel do chyžky, boli kúty plné požehnania božieho a rodičom sa dobre darilo. — Janík rástol ako z vody a stával sa z neho každým dňom krajší šuhajík; rodičia v ňom žili. — Ale hoci Janko svojich rodičov miloval, predsa ho to, keď dorástol, z domu do sveta lákalo. — „Milí rodičia,“ povedal im jedného dňa, „už ste ma dosť vychovali, už som dosť silný a môžem sa sám o seba starať. — Prosím vás, pustite ma, rád by som svet skúsil.“ — Neradi počuli rodičia Jankovu reč a začali ho prehovárať a plakať. „Ach neplačte a nebojte sa, milí rodičia, veď sa ja o rok o dva roky zase vrátim a chcem vás vo vašej starobe statočne opatrovať,“ — tešil ich Janko. — Keď rodičia videli, že inak nedá, nechali mu vôľu a pomaly ho na cestu pripravovali. Tu keď sa rodičia o synovi radia, ako by ho najlepšie vystrojili, zrazu sa pred dverami objaví starý človek, držiac za uzdu krásneho koníka a pýtajúc sa: „Nekúpite koňa?“ „A za čo je ten kôň?“ — pýtal sa otec. „Za peták!“ odpovedal starý. — „No Janko, nože si ho kúp za ten tvoj krstný peták,“ — povedal otec a hneď Jankovi schovaný peniaz priniesol. — Janko s radosťou starcovi peták dal a starec, odovzdajúc mu koňa, rýchlo odišiel. — Nemalú mal Janko radosť z pekného koňa, ku ktorému tak nečakane prišiel. — Keď si ho nakŕmil a pripravil, rozlúčil sa s rodičmi, a vsadnúc na koňa, bez ďalšieho meškania sa vydal do sveta. — A keď už boli ďaleko od domova a po zelenej lúke išli, povedal koník Jankovi: „Daj pozor, keď sa potknem, čo vykopnem.“ Divné bolo Jankovi, že kôň rozpráva, a už sa chcel ozvať, vtom sa kôň potkol a na zemi zažiaril ohníček, keď však Janko bližšie pozrel, videl, že to nie je ohníček, ale zlaté pero. — „A či ho mám vziať?“ — pýtal sa Janko koňa. — „Vezmi ho, je to pero z krídla vtáka Ohnivÿáka, ale si ho dobre schovaj! — Najprv ti bude slúžiť na zlé, potom na dobré,“ — odpovedal kôň. — Janko pierko zdvihol, zabalil do bielej šatky a schoval si ho za pazuchu. — Išli ďalej a prišli k jednému kráľovskému mestu, a keď išli okolo kráľovského hradu, kráľ sa pozeral z okna. — Videl pekného šuhaja na koni, zavolal naňho a pýtal sa ho, kam ide. — „Do sveta, šťastie skúsiť,“ — odpovedal Janko. — „A či by si nechcel u mňa slúžiť?“ — pýtal sa kráľ, ktorému sa šuhaj zapáčil. „Prečo by som nechcel, keď ma vezmete, ale tohto môjho koňa si vezmem so sebou, lebo by som bez neho nešiel.“ — „Nuž, keď tak chceš, vezmi si ho,“ povedal kráľ. Janko teda vošiel na zámok, vstúpil do kráľovských služieb a dostal na starosť krásnych šesť koní, na ktorých kráľ jazdieval. — Svojho koníka postavil do tej istej stajne do kúta a vedľa neho spával. — Odkedy Janko kone strážil, stávali sa každým dňom krajšími, srsť na nich ako zamat, hriva ako zlaté vlnky im od hlavy splývala, z očí im oheň sršal. — Kráľovi sa to páčilo, chválil si Janka. Čeľaď sa však čudovala, čo je to s tými koňmi, čo ich strážil Janko, že tak na sebe nabrali, akoby im naň kládol, hoci majú rovnaký obrok; to vraj nie je s dobrým. — Zvlášť jeden sluha spomedzi kráľovskej čeľade Janka nenávidel a priazeň kráľovu mu nepriál; ten si umienil, že musí vyskúmať, čo s koňmi robí. Tak aj urobil. — Jedného večera sa vkradol do stajne a za kopu sena v kúte nahromadeného sa schoval a čakal na Janka. — Keď sa už úplne zotmelo, vošiel Janko do stajne bez svetla; keď zastrčil závoru, vybral z pazuchy bielu šatku, v ktorej mal zabalené zlaté pero z vtáka Ohnivÿáka. Položil šatku na okno, rozbalil ju a v tom okamihu sa z nej rozliala žiara po celej stajni. — Janko zložil čapicu, zavesil na klinec, vyzliekol kabanicu a začal kone čistiť a česať jedného po druhom, veselo si pritom spievajúc. — Keď bol s prácou hotový, zabalil zlaté pero zase do šatky a až potom si ľahol na seno vedľa svojho koníka. — Keď sa rozvidnelo, vykradol sa zradný sluha spoza kopy a videl, že Janko tvrdo spí, vzal pero aj so šatkou a ticho, ako prišiel, odišiel. — Keď nastal biely deň, ponáhľal sa sluha ku kráľovi, zlaté pero mu odovzdal a všetko vypovedal, ako a kde k nemu prišiel. Kráľ ho vypočul a potom poslal po Janka. — Páčilo sa kráľovi pero a myslel si, keď jedno pero tak svieti a je také krásne, čo potom celý vták? — Keď sa Janko pred kráľa dostavil, prísne sa naň kráľ pozrel a hnevlivým hlasom prehovoril: „Ako si sa opovážil skrývať predo mnou zlaté pero z vtáka Ohnivÿáka, za to si zaslúžil smrť!“ — „Ach odpusťte, vaša milosť, pán kráľ, veď som sa ja nenazdal, že by sa vám to jedno pero tak zapáčilo,“ — ospravedlňoval sa Janko. — „Odpustím ti, ale musíš mi doniesť vtáka Ohnivÿáka, ak ho nedoniesieš, budeš o hlavu kratší!“ — S týmito slovami sa kráľ od neho odvrátil a Janko plačúci sa vrátil do stajne. — „Čo, Janko, plačeš, čo ti je?“ pýtal sa ho koník. „Eh ako nemám plakať a nariekať, koníku môj drahý, keď mi kráľ rozkázal, aby som mu doniesol vtáka Ohnivÿáka, a keď mu ho nedoniesem, že budem o hlavu kratší. Beda mne, kde ja nájdem vtáka Ohnivÿáka!“ — „Veď vieš, čo som ti vravel, že ti to zlaté pero najprv na zlé, potom na dobré bude. No neplač, veď ja ti budem na dobrej pomoci. — Ale si skôr pýtaj od kráľa korýtko zlatej pšenice a hodvábnu sieť. Potom si naber potravy, vsadni na mňa a vydáme sa na cestu.“ — Janko sa vrátil ku kráľovi a prosil, aby sa mu dalo korýtko zlatej pšenice a hodvábna sieť. Kráľ nariadil, aby sa mu hneď všetko, čo žiada, vydalo. — Keď mal Janko všetko pripravené, uložil to na koňa, vsadol aj sám naň a v okamihu boli za bránou. — Išli, išli mnoho dní, až prišli za vysoké hory, za široké doliny k Zlatému vrchu. Tu koník zastal a povedal Jankovi: „Vezmi sieť a zlatú pšenicu a choď na ten vrch, čo tu vidíš; na vrchu je studnička a k tej studničke priletujú každú noc vtáci Ohniváci napiť sa. — Okolo tej studničky nasyp zlatú pšenicu; priletia vtáci, budú zobať a vtedy musíš chytro jedného schmatnúť. Keď ho budeš mať, daj ho do siete a zavolaj na mňa.“ — Ako koník kázal, tak Janko urobil; vzal pšenicu a sieť a šiel na Zlatý vrch; vyliezol hore k večeru. — Na vrchu bola studnička a v nej voda ako krištáľ čistá. — Nasypal Janko pšenicu okolo studničky a potom si ľahol na zem a striehol. Keď bolo k polnoci, osvietil sa tu zrazu celý vrch, akoby nad ním vyšlo slnko, — a to priletovali vtáci Ohniváci. Ako blesk sa dolu k studničke zniesli, a videli zlatú pšenicu okolo studnice rozhádzanú, začali hltavo zobať a o zrnká sa biť. — Janko obdivoval krásnych vtákov a sotva dýchal, aby ich nevyplašil; — keď sa však jeden, najkrajší zo všetkých, k nemu priblížil, rýchlosťou blesku ho chytil za nohu, sieť cez neho prehodil, a čo mu hrdlo stačilo, začal volať na koníka, a v tom istom okamihu stál koník pri ňom; Janko sa naň vyšvihol, držiac vtáka v sieti, a obrátili sa a boli preč. Ale mali šťastie, lebo už vtáci Ohniváci na Janka dorážali a boli by ho iste krídlami ubili a zobákmi mu telo rozklovali, keby ho bol koník včas neodniesol. Nevýslovná bola radosť kráľova, keď sa Janko na zámok vrátil a vtáka so sebou priniesol. Obdaroval Janka bohato a vtáka Ohnivÿáka dal do najkrajšej izby na zlaté bidielko a kŕmili ho zlatou pšenicou. Od tej chvíle, čo sa Janko vrátil, rozmýšľal onen zlomyseľný sluha len nad tým, ako by Janka zničil. Janko si ho však nevšímal, a ako predtým, tak aj potom len o svojich koní sa staral. Jedného dňa sa kráľ prechádzal po sieni, kde vták Ohnivák na bidielku sedel. Zrazu sa zastavil a povedal sluhovi — Jankovmu nepriateľovi — , ktorý sa tam nejakou prácou zaoberal: „Väčšia vzácnosť ako tento vták, azda niet na svete!“ „Je, vaša kráľovská milosť,“ ozval sa sluha, rád, že sa mu naskytla príležitosť Jankovi uškodiť. — „A kde? Čo?“ rýchlo sa spýtal kráľ. — „Ako nám Janko rozprával, býva na Čiernom mori jedna panna, ktorej sa na celom svete žiadna krásou nevyrovná!“ I zarazil sa kráľ nad touto rečou a zatúžil po krásnej panne. — „Dosiaľ,“ pokračoval sluha vo svojej reči, „nemohol ju nikto chytiť, ale Janko sa chválil, že by ju on vedel dostať!“ „No dobre; nože Janka zavolaj!“ prikázal kráľ. — Zradný sluha hneď bežal po Janka, tešiac sa už, že sa ho navždy zbaví. — „Prečo si mi nevravel o morskej panne? Teraz choď a morskú pannu mi zaobstaraj, a keď mi ju nezaobstaráš, budeš o hlavu kratší!“ Janko sa chcel vyhovárať, že o morskej panne nevie, ale kráľ ho nenechal prísť k slovu a z izby ho vyhnal, prikazujúc, aby sa hneď na cestu pripravoval. Plačúci vošiel Janko do stajne. „Čo plačeš, Janko?“ pýtal sa koník. „Ach koníčku môj drahý, ako nemám plakať, keď ma kráľ posiela po morskú pannu, a keď mu ju nezaobstarám, že budem o hlavu kratší!“ — nariekal Janko. „No neplač; bude to ťažká práca, ale neboj sa; budem ti na dobrej pomoci. Ale si skôr pýtaj od kráľa biely, zlatom tkaný šiator, aj zlatý stolík a všakovaké drahé veci naň zo zlata, zo striebra. Takisto fujaru vezmi. Keď to budeš mať, aj potravu, vyberieme sa na cestu.“ — Janko šiel ku kráľovi a prosil o šiator, o stolík, o tovar a potravu, ako mu koník nariadil; a kráľ rozkázal, aby sa mu hneď vydalo všetko, čo žiada. Keď mal všetko v poriadku, naložil veci na koňa, vsadol aj sám a bez meškania sa na cestu vydali. — Išli cez hory, doliny, cez šíre pustatiny, mnoho dní išli, kým došli k moru. „No, tu sme, to je Čierne more,“ povedal koník, keď sa nedaleko brehu morského zastavil, „teraz zosadni dolu a počuj, čo ti budem vravieť. — Najprv postav na kraj mora šiator, do šiatra postav zlatý stolík a na stolík vylož drahé veci, čo máš pri sebe. — Potom sadni pred šiator a čakaj; každý deň napoludnie sa prechádza morská panna, dcéra morského kráľa, v zlatom člnku po mori. Keď ju uvidíš, začni pekne na fujare vyhrávať, aby ťa počula. — Keď ťa začuje, priplynie k brehu so svojimi pannami a bude sa ťa pýtať, kto si, odkiaľ si; povedz jej, že si kupec, že máš v šiatri drahé veci, aby šla obzrieť. — Keď sa bude na veci pozerať, nemeškaj, chyť ju za pravú ruku a zavolaj na mňa!“ — Potom sa koník dal nabok a Janko šiel na kraj mora. Tam postavil biely, zlatom tkaný šiator, do šiatra postavil zlatý stolík a na stolík rozložil všelijaké drahé a krásne šperky. Potom vzal fujaru a sadol si pred šiator, oči z mora nespúšťajúc. Tu v poludňajšej dobe videl ďaleko na mori čosi sa lesknúť, akoby zlatá kačička po vode plynula. — Nebola to však kačička, bola to zlatá loďka a v nej sedela morská panna so svojimi pannami, ktoré veslovali striebornými veslami. — Keď Janko poznal, že to je morská panna, začal utešene na fujare hrať. — I začula pieseň jeho morská panna, a chcejúc zvedieť, kto to tak lahodne hrá, obrátila loďku k brehu. Tu videla sedieť Janka pred zlatolesknúcim šiatrom. Keď priplávala ku kraju, Janko k nej pristúpil, pekne sa jej poklonil a na jej otázku, odkiaľ a kto je a kam ide, povedal: „Kupec som z ďalekej zeme, krásna panno. Ak chceš, choď dnu do šiatra a obzri môj tovar. Pekné, drahé mám veci, azda sa ti niečo zapáči,“ — nabádal Janko lahodnými slovami morskú pannu. — Nedala sa dlho nabádať a vstúpila so svojimi pannami do šiatra. — I obstúpili zlatý stolík a oči všetkých sa chtivo pásli na krásnych šperkoch. Janko ich nechal pozerať sa a čakal na chvíľu. — Tu keď sa morská panna k nemu obrátila, pýtajúc sa, čo by za všetok tovar žiadal, schmatol ju za pravú ruku, namiesto odpovede zavolal na koníka, a videl ho v tom istom okamihu pri sebe stáť, ako šíp sa i s pannou naň vyšvihol a preč uháňal. — Kým sa panny spamätali a morského kráľa zvolali, bol Janko s pannou za horami. — Nevídaný bol na zámku div, keď sa Janko vrátil a pannu nevídanej krásy so sebou priviedol. — Kráľ nevedel od radosti nájsť miesta a bohato Janka obdaroval, že mu takú krásnu nevestu priviezol. Ale Janka málo tešila kráľova priazeň a dary, on by oveľa radšej bol chcel morskú pannu než všetko kráľovo bohatstvo. — A ani morská panna, odkedy na zámok vkročila, nebola veselá, nezasmiala sa, ani hovoriť nechcela, a len smutne po zámku chodila. — Kráľa jej smútok nesmierne trápil a nevedel už, čo počať, aby sa jej zapáčil, veď hoci starý, vášnivo si krásnu pannu zamiloval. — Nemohol bez nej byť ani chvíľu a len stále na ňu doliehal, aby sa zosobášili. — Raz, keď sa jej zase pýtal, kedy budú svadbu sláviť, odpovedala mu panna: „My sa spolu nemôžeme zosobášiť, lebo ja som mladá a ty starý!“ „No pravda, ale čo aj starý, predsa ťa budem vedieť ľúbiť ako mladý!“ odpovedal kráľ, urazený jej slovami. — Morská panna, pokrútiac hlavou, odpovedala: „Moja tvár ružami prekvitá, tvoja hlava snehom zapadá, to sa nezrovnáva, ja ťa, starca, ľúbiť nemôžem!“ „Ech beda mne, ako to bude, veď sa ja mladým urobiť nemôžem?“ — „Keby si mal živú a mŕtvu vodu, urobil by si sa mladým,“ odpovedala morská panna. Hneď zavolal kráľ sluhu a kázal mu spýtať sa na živú a mŕtvu vodu. — Sluha, Jankov to nepriateľ, šiel, ale čoskoro sa vrátil s odpoveďou, že nie je ani živej ani mŕtvej vody na dostanie. — Zarmútil sa kráľ, ale sluha ho potešil, keď mu povedal, aby po ňu poslal Janka. — Hneď si dal kráľ Janka zavolať, a keď sa Janko dostavil, kázal mu priniesť živú i mŕtvu vodu — „a keď tej vody do tretieho dňa nedoniesieš, na kusy ťa dám rozsekať!“ — Úbohý Janko, čo mal povedať, smutný, nariekajúci šiel do stajne. — „Eh Janko, čo zase nariekaš, čo ti je?“ — pýtal sa ho koník. „Eh koník môj drahý, ako nemám nariekať, keď ma kráľ posiela po živú a mŕtvu vodu. Keď mu ju vraj nedoniesem, že ma dá na kusy rozsekať.“ „No, len sa ty neboj, veď ja ti budem na dobrej pomoci; ale si skôr pýtaj od kráľa dvoch malých fľaštičiek, ale takých ľahkých, čo by ich vták uniesol. Keď ti ich kráľ dá, vezmi aj potravy a vyberieme sa na cestu.“ — Potešený sa vrátil Janko ku kráľovi a prosil o dve fľaštičky, ľahké, aby ich vtáčik uniesol. — I kázal kráľ hneď zhotoviť fľaštičky z mechúrov a Jankovi ich odovzdať. — Mal fľaštičky aj potravu, vsadol na koňa a ten uháňal s ním na krídlach vetra, až došli k jednému hlbokému lesu. Tam koník zastal a kázal Jankovi, aby zosadol; keď zosadol, povedal mu koník: „Ty sa skry tu za ten buk, ja si ľahnem na zem a urobím sa mŕtvym. — O chvíľu priletia vrany a budú ma chcieť trhať. — Hľa, tamto ich vidím hore na strome, pár a mladé. — Nuž keď si na mňa sadnú, daj pozor, aby si to mladé chytil. — Starí sa preľaknú, budú ťa prosiť, aby si ho pustil, ale ty ho nepúšťaj a povedz, že ho veru zabiješ, keď ti nedonesú živú a mŕtvu vodu. Daj im potom fľaštičky, ale vránča zadrž pri sebe!“ — Janko sa teda skryl za buk a kôň sa natiahol na zem ako zdochnutý. — Po nejakej chvíli zleteli vrany dolu a sadli na koňa, držiac ho za mršinu. — Tu sa Janko vykradol spoza buka a mladé vránča šťastne pod čapicu chytil. — „Ach nezabi, dobrý človeče, naše mladé, veď sa ti my chceme všetkým dobrým odslúžiť!“ prosila stará vrana. „Len vtedy vám vaše mladé pustím, keď mi donesiete živú a mŕtvu vodu!“ — „Ej donesieme, donesieme!“ vykríkli starí jedným hlasom. — Janko im dal každej jednu fľaštičku a vrany sa vzniesli na krídla a v okamihu Jankovi z očí zmizli. Keď vrany odleteli, koník vstal. Janko si vránča pevne držal a s túžbou očakával návrat starých. Prešiel deň, prešla noc, a druhý deň zrána od východu priletia dve vrany a priamo pod buk k Jankovi, nesúc každá jednu fľaštičku v zobáku. Vzal im Janko fľaštičky, ale na radu koníka, kým im vránča pustil, roztrhol ich, mŕtvou a živou vodou namazal a až potom pustil. — Vránča zatrepotalo krídlami a čerstvé a zdravé so starými odletelo. Presvedčiac sa takto, že ho nesklamali, vsadol na koňa a ten ako na vetre domov s ním uháňal. — Prišli práve v určený čas. Keď si Janko koníka do stajne zaviedol, keď ho pohladil, pobozkal po hrdle, ako vždy robieval, ďakujúc mu za jeho vernosť, šiel ku kráľovi, ktorý ho už s túžbou očakával. Janko dal kráľovi fľaštičky s vodou a kráľ ich dal morskej panne. — Panna, vzala fľaštičky do jednej ruky, druhou rukou zo steny vzala meč, a podávajúc ho Jankovi, povedala: „Nuž, kráľ, kľakni si a Janko ti nech hlavu zotne, ja ťa potom touto vodou umyjem a budeš mladý a krásny!“ — I ulakol sa kráľ tých slov a nechcel si dať hlavu zotnúť. — I povedala panna: „Aby si sa presvedčil, nech teda Janko kľakne a ty mu hlavu zotneš!“ — Na to kráľ pristal. Janko bez bázne kľakol a kráľ mu hlavu zotal. Morská panna však hlavu vzala, najprv mŕtvou vodou umyla, na pravé miesto nasadila, potom živou obmyla a Janko vyskočil krajší, než kedy bol, len zlatý pruh mu zostal okolo hrdla. Keď to kráľ videl, odpadla mu všetka bázeň, kľakol a sám meč Jankovi podal, aby mu hlavu zotal. Janko sa zdráhal, ale keď mu aj panna kázala, vzal meč a kráľovi hlavu zotal. Morská panna mu podala mŕtvu vodu, aby ho umyl a hlavu mu nasadil, živú vodu však hodila oknom von. Kráľ zostal mŕtvy. Morská panna hneď zvolala všetko dvorníctvo, a keď sa všetko zbehlo, ukazujúc na Janka, povedala: „Ten je môj ženích a váš kráľ!“ — A všetci jasali a radovali sa, že majú krásneho kráľa a kráľovnú! Zradný sluha videl, že Janko sa stal kráľom, v zámku sa nezdržiaval, ani sa neradoval. — Jankova prvá cesta ako kráľa bola ku koníkovi, ale koníka nikde nebolo — zmizol. — Mal krásnu morskú pannu za ženu, a keď si potom aj starých rodičov priviedol, nechýbalo mu k úplnému šťastiu nič viac.