Tri rady

Bol raz jeden bohatý kupec a jeden chudobný. Ten bohatý bol tomu chudobnému za kmotra, ale nikdy mu v núdzi nepomohol, lebo bol krutý skupáň.

Raz sa stalo, že obaja išli do ďalekého mesta. Bohatý kupec šiel, aby svoj voz naplnil tovarom a veľa zarobil; chudobný šiel, aby voz aj s koňom predal a na chrbte domov doniesol trochu tovaru. A prišli na obed do hostinca; bohatý sedel osobitne, mal pred sebou dobrý obed, chudobný sedel tiež osobitne a mal pred sebou len skromný obedík. Vtom prišiel žobrák a prosil o almužnu najprv, samozrejme, toho, čo mal pred sebou pečienku; ale bohatý kupec sa naňho zle oboril, hovoriac, aby sa odtiaľ na chvíľu stratil. Chudobný kupec však vytiahne z vrecka groš, podá ho žobrákovi a pridá k tomu ešte trochu zo skromného obeda.

Žobrák vrúcne poďakoval, a keď kupec vyšiel von, povedal chudobnému: „Pane, viem, že ste sa so mnou podelili o svoj posledný groš; chcem vám byť za to vďačný. Vypočujte si tri rady: Po prvé, nikdy neopúšťajte starú cestu kvôli novej; po druhé, nenocujte v hostinci, kde je mladá krčmárka a starý krčmár; a po tretie, nezverujte žiadne tajomstvo žene. Ak sa podľa toho zachováte, budete šťastný a často si na starého žobráka spomeniete.“

Chudobný kupec poďakoval žobráčikovi za rady a ten odišiel. Po obede sa obaja kupci zdvihli a vydali sa na cestu. Keď prešli kus cesty, nútil chudobný bohatého, aby išli starou cestou, že si pol hodiny skrátia; ale bohatý si nedal povedať, ale išiel novou cestou. Chudobný odbočil a dal sa na starú, spoliehajúc sa na žobrákovu radu, že z toho vyplynie šťastie.

A naozaj sa tak stalo. Netrvalo to dlho, kôň zakopol o koreň, ktorý sa ťahal cez cestu, ten sa vyvrátil a spod neho sa vykotúľal kotol peňazí. Kupec zajasal, pozbieral peniaze, stokrát v duchu žobrákovi poďakoval a s radosťou kotol do voza uschoval. Bolo po núdzi a po starosti! O pol hodiny prišiel skôr do hostinca, a keď tam druhého kupca ešte nenašiel, poslal mu naproti paholka s prípražou, ktorý ho musel štvrť hodiny páčiť z blata. Až teraz bohatý ľutoval, že kmotra neposlúchol, ale ten sa mu vysmial.

Medzitým si chudobný kupec všimol, že v tom hostinci je pekná krčmárka a starý škaredý krčmár, a už tam nemal stání. Bohatý však na jeho radu nedbal a nijako s ním nechcel ísť ďalej len z jedinej príčiny, že krčmárka je pekná. Odišiel teda chudobný sám, ale len neďaleko do druhého hostinca.

V noci mu to nedalo pokoja, prečo by asi v takom hostinci zostať neradno bolo. Pozbieral sa, šiel von a vkradol sa až pod okná toho hostinca, kde bohatý kmotor spal. Zrazu o polnoci sa pomaly otvorí okno, ozve sa šepot a muž v plášti zahalený lezie dolu. Kupcovi napadlo, aby mu odrezal kus plášťa, a už bol nôž v ruke a kus plášťa odrezaný. Okno sa zavrelo a muž išiel v dedine do jedného domu, kupec potom na svoje lôžko.

Ráno, sotva pánboh deň dal, strhol sa krik, že ten cudzí kupec, čo v hornom hostinci zostal, starého krčmára zabil a že je už aj do väzenia daný. Vtedy sa chudobný kmotor pozbieral, šiel na úrad, všetko oznámil, čo v noci videl, a kus plášťa, ktorý vrahovi odrezal, ukázal. Na to oznámenie sa konalo vyšetrovanie a čoskoro vraha našli. Bol to mladý chasník, ktorý chodil za krčmárkou a jej naviedením zvedený muža zabil. Bohatý kupec, zbavený väzby, ďakoval svojmu kmotrovi a sľúbil, že ho nikdy v núdzi neopustí. Ten sa však už nemusel spoliehať na pomoc bohatého kmotra, lebo sám bol bohatší. Chudobný - teraz už tiež bohatý kmotor - išiel po nákupe domov, ale ten druhý zostal ešte dlhšie na ceste. Prichádzajúc k domovu, chcel sa presvedčiť, či aj tretia žobrákova rada bola dobrá. Kúpil teda zabité teľa, zviazal ho do vreca a hodil na voz. Za súmraku dorazil domov, kde ho už starostlivá žena s úzkosťou čakala. Aký však bol údiv, keď muž začal skladať, a tovar tu bol taký, aký nikto v meste nemal.

„Preboha, muž, kto ti dal toľko na dlh?“ pýtala sa kupca.

„To všetko je moje imanie. Ale teraz mi pomôž dať dolu to vrece, vezmi kľúče a poď do pivnice,“ nariaďoval muž, keď sa dostal až k vreci, kde bolo teľa. Žena sa zľakla krvi. Aby nikto neprišiel a nevidel, čo sa stalo, ponáhľala sa do pivnice, nemohúc sa dočkať mužovej spovede.

Keď prišli do pivnice, povie muž: „Aby si vedela, ženo, začo som ten tovar nakúpil a kde som vzal peniaze, tak vedz, že som na ceste nášho skúpeho kmotra zabil. Maj rozum a drž jazyk za zubami; veď vieš, čo by sa so mnou stalo, keby sa to prezradilo.“

Žena prisľubovala hory-doly, a hoci sa od strachu triasla a plakala, predsa sa čoskoro upokojila.

Na druhý deň bola v hostinci muzika. Kupec vzal niekoľko toliarov do vrecka, ženu pod pazuchu a šiel sa trochu poveseliť. Bolo tam niekoľko meštianok a meštanov, samí známi, a kupec aj kupcová sa dali do tanca. Kupec však naschvál so ženou netancoval a vodil vždy len iné ženy, čo kupcovú vždy viac a viac mrzelo. Napokon príde k nemu a začne mu vyčítať; kupec sa smial, a tým ju ešte väčšmi nahneval, takže začala nahlas nadávať. Vtedy sa on obráti a udrie ju po ústach. To bol olej do ohňa.

„Ty podvodník, šibal, ty vrah, chceš ma zabiť, ako si zabil kmotra. Myslíš, že keď máš vo vrecku ukradnuté peniaze, smieš mnou pohŕdať a mať oči len pre iné? Nie, nie, pôjdem a oznámim, že si kmotra zabil a do pivnice ho zakopal.“ Tak kričala od žiarlivosti rozzúrená žena pred užasnutými hosťami.

Hneď sa meštania kupca chopili a jeden bežal spýtať sa bohatej kupcovej, či je jej muž doma, alebo čo o ňom vie. Za chvíľu však prišiel späť so správou, že kupec práve prišiel.

„Čo to teda tá žena hovorila?“ pýtal sa jeden druhého.

„Hovorila to, čo som jej povedal,“ ozval sa kupec plný smiechu. „Posaďte sa zase na svoje miesta a ja vám poviem, čo sa mi na ceste prihodilo.“

Meštania si sadli a kupec im začal o žobráčikovi rozprávať. Keď všetko povedal, dodal: „Teraz som sa aj o pravde jeho tretej rady presvedčil. Beda, keby som bol kmotra naozaj zabil a žene tajomstvo zveril!“

Meštania sa smiali, ženy sa hnevali, ale kupcova žena ľutovala svoju unáhlenosť a svätosväto mužovi sľubovala, že si dá na jazyk dobrý pozor. Či to naozaj urobila, nie je známe.