O TROCH ŤUŤMÁKOCH

Dnes vám, milé deti, pred rozprávkou musím trochu objasniť pomery tam, kde sa náš príbeh začal. Na jednej dedine susedili dva krásne domčeky. V jednom býval zlostný vlčiak, ktorý si nechal hovoriť pán Rafan, v druhom otec a traja synovia Ňoumákovci, pôvodom dedinskí voriši. Pán Rafan a pán Ňoumák sa príliš v láske nemali. „Dobré jitro, pán Ňoumák, celý deň zmar a kýľu,“ zdravil ráno pán Rafan tak, aby to znelo ako „zdar a silu.“ „Navzájom, susede,“ odpovedal Ňoumák, „nech vás všetko rozhádže, teda chcem povedať, nech vám všetko vychádza.“ Potom šiel Rafan natierať čiernou farbou plot, práve keď za ním susedovi dozrievali najkrajšie jahody, takže boli o chvíľu čierno bodkované. Ňoumák zasa odkopol odkvapovú rúru tak, že všetka dažďová voda stiekla k Rafanovi na dvor a vyplavila mu obydlie. Tak to šlo deň za dňom, týždeň za týždňom, až to srdce otca Ňoumáka nevydržalo a zomrel. Jeho traja synovia už toho tiež mali dosť a rozhodli sa, že radšej pôjdu do sveta. Dom zostal opustený. Toho využil pán Rafan, ktorý dom rozobral a z materiálu si postavil kôlňu na náradie. Zamädlil si labky a už plánoval, ako začne u suseda pestovať sliepky. A až tu sa začína náš príbeh. Ako prvý sa zo sveta vrátil Ňoumákovec Fůňa. „Hej, z nášho domčeka nič nezostalo. Mal by som ho znova postaviť. Ale z čoho?“ Obzrel sa a v kúte záhrady uvidel trochu slamy. Keďže bol lenivý zháňať niečo iné, postavil si z nej prístrešok. Už sa uvelebil na spánok po tej dlhej ceste svetom, keď zo tmy začul zlovestný hlas: „Tu už nemáš čo pohľadávať! Pozeraj sa stratiť, než sa prihodí niečo hrozné!“ „A čo čo to to bude?“ odvážne zo seba vykoktal otázku Fůňa. „Najprv húknem, opadne stromček, potom fúknem, zmetiem ti domček, potom vezmem kameň a je s tebou amen.“ Neznámy potom húkol, fúkol, zmietol slamený domček. Fůňa vzal nohy na plecia a nezastavil sa, až ráno, keď vrazil do svojho brata, ktorému tiež vo svete pšenica nekvitla a vracal sa domov. „To sa ti asi niečo zlé snívalo,“ upokojoval vyľakaného Fůňu brat Ňůňa, „poď, sme dvaja, však sa nebudeme báť strašidiel!“ Vyrazili veselo k domovu. Cestou si nazbierali pri lese haluzinu a na záhrade z nej postavili peknú búdku. Večer s pocitom dobre vykonanej práce zaspali. Ráno ich však zobudilo zúrivé vrčanie ich suseda. „Tak toto sa vám nevypláca. To si odpykáte! Ak okamžite nezmiznete...“ „... tak čo?“ odvážne sa opýtali Ňoumákovci mládenci. „Najprv húknem, opadne stromček, potom fúknem, zmetiem váš domček, potom vezmem kameň a je s vami amen.“ Húkol, fúkol, zmietol domček z haluziny. To už Fůňa a Ňůňa nevydržali, stiahli chvostíky a utekali a utekali. Ráno div nevrazili do svojho tretieho bratca, ktorému sa tiež zasmútilo za domovom. Jeden cez druhého mu všetko vyrozprávali. „Skrátka si musíme postaviť poriadny dom z kameňa,“ zhodnotil situáciu brat Hafuňa, „tak prestaňte vyvádzať a priložte labky k dielu. Ideme na to.“ Nedbal na protesty súrodencov a naložil im na chrbát kopu stavebného materiálu. Domov ho dovliekli až ráno. Celý deň stavali, až z nich pot lial, a večer na záhrade stál domček na radosť. Zaliezli doň a tvrdo zaspali. Zlovestný hlas na seba nedal dlho čakať, ale zobudil iba Hafuňu. „Hneď odtiaľto zmiznite, alebo...“ „Alebo čo?“ zazíval Hafuňa. „Najprv húknem, opadne stromček, potom fúknem, zmetiem váš domček, potom vezmem kameň a je s vami amen.“ „Len si posluž, keď myslíš, ale mňa nechaj spať,“ zavrčal Hafuňa. Ale nech kto fúkal, ako fúkal, domček bol pevný a jeho obyvatelia snívali svoj zaslúžený sen. Ráno sa za plotom objavil sused Rafan. Tváril sa ako slniečko na rastlinnom masle, slovíčka z neho odkvapkávali ako čerstvý med. „Tak ste späť doma zo sveta, chlapci? Pečené holuby, čo lietajú do huby, tam asi nemali, čo? Ale nezúfajte, rád vám poradím, pomôžem, ako môžem, len sa s dôverou obráťte.“ Fůňa a Ňůňa sa usmievali a prikyvovali, ale Hafuňa mal naježenú srsť na chrbte. Čo sa asi skrýva za susedovou sladkou rečou, rozmýšľal potichu. „Zajtra idem o siedmej hodine na trh po vajcia, nechcete sa pridať, chlapci?“ pozýval ich ďalej sused. „Prečo nie,“ odpovedali. Na trh však vyrazili o pol hodiny skôr. Už boli skoro späť pri domčeku, keď sa vynorila svorka zdivočených psov. Len tak-tak im unikli. A už tu bol za plotom zase pán Rafan. „Mali ste problémy? To ma naozaj mrzí. Ale zajtra idem o pol siedmej na trh. Vraj tam budú predávať sudy. Aj vy by ste potrebovali jeden na vodu, nie?“ „No jasné,“ nadšene súhlasili Fůňa a Ňůňa, čo suseda viditeľne potešilo. Na druhý deň išli, ale zase o polhodinku skôr. Pri návrate na nich divá svorka čakala pred vrátkami. Čo teraz? Ako sa dostanú domov? Ale Hafuňa vedel rady. Všetci vliezli do suda a kotúľali sa až k vrátkam. Svorka pred rachotiacim sudom uhla a kým sa spamätala, boli bratia v bezpečí. Večer ich zase oslovil sused Rafan. Usmieval sa sladko ako rozotretá nugátová poleva. „Nechcem vás nijako ovplyvňovať, ale zajtra idem o pol šiestej na trh, privezú výborné voňavé údené a budú mať aj čerstvú šľahačku. Jahody už dozrievajú, hodila by sa, čo hovoríte?“ „To je skvelý nápad,“ jasali Fůňa a Ňůňa. Hafuňa však ráno o piatej vyhlásil, že to prinesie sám, a vyrazil na trh. Pri návrate naňho nečakala svorka, ale priamo sused Rafan s jedným obrovským príbuzným. V očiach mali zúrivosť a z tlamy im kvapkali slinky. Pri tom pohľade sa Hafuňovi naježili všetky chlpy. Ako na nich vyzrieť, premýšľal zo všetkých síl. Potom si priviazal údené na hlavu, šľahačkou si pomazal tlamu a príšerne zavyl: „Chytil som besnotu, mozog mi ušami lezie z hlavy. Pomôžte mi, pomôžte. Je to strašne nákazlivé. Pomôžte mi.“ Vyzeral tak hrôzostrašne, že obaja veľkí psi zbabelo cúvli. „Nachytal nás,“ spamätal sa za chvíľku Rafan, ale to už bol Hafuňa doma. „Vlezieme tam strechou,“ navrhol jeho bojovný kolega. Kým sa pretlačili dovnútra, varilo sa už na platni údené v obrovskom hrnci. Ako ich Hafuňa uvidel, odklopil z hrnca pokrievku a obaja návštevníci spadli priamo do vriacej vody. Vyleteli z domčeka, akoby mali na chvoste raketový pohon, a skoro z celého tela im zliezla srsť. Hanbili sa tak, že sa už na dedine nikdy neukázali, a bratia Ňoumákovci, hoci prišli o šľahačku aj o údené, spomínajú na ich neslávny odchod dodnes.