Vtáčí spev

Býval raz jeden gazda a darilo sa mu pekne. Ženu mal poriadnu a peknú, v dome aj na dvore všetkého dosť, polia a lúky sa mu len tak darili. A tak nemali na čo nariekať.
Len jedna vec im kalila radosť. Mali jediného synčeka, a pretože práve nebol žiadny silák a často chorľavel, lámali si hlavu nad tým, čo si zarobí, až raz prevezme gazdovstvo sám do rúk. Gazda rozmýšľal, aký je ten roľnícky stav ťažký, od rána do tmy má roľník čo robiť vonku i doma, nech prší, alebo páli slnko, a ešte ho vrchnosť vyženie na robotu, kedy sa jej zachce. Hovorili si so ženou:
„Mali by sme mu nájsť nejaké ľahšie živobytie, aby sa nemusel toľko driať, snáď nejaké remeslo. Ale aké?“
Až raz sa gazda rozhodol, že dá synka vyučiť vtáčiemu spevu, že to sa mu bude najlepšie hodiť. I gazdinej sa tá voľba páčila, a tak synka vyprevadili do cudzej krajiny, nech sa tam vyučí vtáčiemu spevu. Keď tam už bol dlhý čas, spomenuli si, že by ho zase radi videli a že by chceli zistiť, ako mu učenie išlo a či už niečo vie. Hneď mu napísali list, nech ich príde čoskoro navštíviť. No dobre! Netrvalo dlho, sotva im v záhrade dozreli hrušky, tu niekto klope na dvere, matka beží otvoriť, a kto tam stojí? Div že synka nespoznala, ako vyrástol a aký pekný z neho bol chlapec. Objímali sa s ním a mali z neho veľkú radosť.
Gazdiná hneď navarila obed, to sa rozumie, všetko najlepšie, polievku, mäso, kapustu a koláče, a sadli si za stôl. Keď začali jesť, tu priletel na okno slávik a začal spievať a spieval tak pekne a sladko, až srdce plesalo. Gazda hovorí:
„Moje dieťa, rozumieš vôbec, čo ten slávik spieva, keď si sa takú dobu učil vtáčiemu spevu?“
Mladík položil lyžicu, počúval, počúval, ale potom krútil hlavou a krčil plecami:
„Ocko, ako by som nerozumel! Ale to Vám nemôžem povedať.“
„A prečo?“
„Vy by ste sa na mňa hnevali, keby som to povedal.“
„Ani sa nebudem nič hnevať,“ doliehal naň gazda. „Len mi to povedz.“
Chlapec robil ešte okolky, že nie a nie, ale keď ho otec stále nútil,
hovoril:
„No tak ten slávik spieva, že raz príde deň a ja budem takým veľkým pánom, že Vy mi prinesiete medenú misu s vodou, aby som sa v nej umyl, a panímama mi podá uterák, aby som sa poutieral.“
Gazda buchol lyžicou o zem, ako sa nahneval, a vykríkol:
„To si sa pekne povyšoval v tej cudzine! Ale to sa nikdy nestane, aby sa z Teba stal taký pán a ja Ti nosil vodu a mama uterák na umytie!“
Hneď zviazal otepľ driev, dal synovi na krk povraz, priviazal ho k tej otepi a hodil ho do rieky, nech sa tam radšej utopí. Než pokazeného syna,
radšej žiadneho. Nadarmo mama nariekala, už sa za synčekom voda zavrela.
Lenže milý chlapec sa držal otepi a plával a plával, až sa šťastlivo dostal na druhý breh. Hovoril si, že domov už nesmie a že urobí najlepšie, keď pôjde do mesta a poobzerá sa po niečom, ako by sa uživil a nezomrel od hladu. Ide po ulici a na jednom dome číta napísané kriedou, že tam pekár hľadá do pomoci pomocníka. Zaklopal, povedal im, čo a ako, a hneď dostal prácu. Piekli chlieb a rožteky, žemle a koláče a išlo im to tak pekne, že ani nestačili napiecť dosť pre všetkých. Majster pekár mal veľkú radosť, že dostal takého šikovného chlapca, a hovoril:
„Milá žena, toho chlapca nám poslalo samo nebo, je ako náš!“ Raz v sviatočný deň sa pekár vybral na prechádzku do mesta, zapálil si cigaru ako pán a obzeral sa na všetky strany. Pozerá a vidí ..... celé mesto je potiahnuté čiernym súknom. Bolo mu čudné, čo sa stalo, kráľ predsa nezomrel, kráľovná tiež nie, ani princezná, nikto z panovníckej rodiny.
Vošiel do hostinca a pýtal sa:
„Čo sa to stalo, ľudkovia, že je celé mesto potiahnuté čiernym súknom? Čo sa prihodilo smutné?“
Oni mu to hneď povedali: že do kráľovského paláca lietajú každé ráno traja čierni krkavci, sadajú na okno a strašne tam kričia, až z toho kráľa aj kráľovnú bolí hlava. Kráľ vydal mandát, že kto by porozumel, čo tí vtáci kričia a čo chcú, tomu dá svoju jedinú dcéru za manželku, a k tomu ešte pol kráľovstva. A že sa už všelijakí učenci usilovali uhádnuť, čo tí krkavci krákorajú, ale každý sa pomýlil, nič to nepomohlo, a ešte ich to stálo hlavu. Tak preto je po celom meste smútok. Keď pekár prišiel domov, žena sa ho pýtala:
„Čo si počul v meste nové?“
Tu pekár rozprával, že je celé mesto v čiernom a čo sa tam stalo.
Pekárka sa tomu nahlas čudovala, ale pomocník hovoril:
„To nie je nič ťažké, ja by som tomu krkavčiemu spevu porozumel hneď.“
„No, keby si to uhádol,“ povedal pekár, „čakalo by Ťa veľké šťastie.“
„Pán majster,“ hovoril chlapec, „viete čo, ja sa vydám do kráľovského zámku hneď.“
Vystrojil sa, majster a majsterka sa s ním rozlúčili, a rovno do zámku. Všetkým sa nesmierne páčil, aký je pekný, len sa báli, že tiež príde o hlavu. Prestrelo sa a jedlo sa. Zrazu prileteli traja veľkí čierni krkavci, dvaja veľkí a jeden menší, zniesli sa na okno a začali krákorať a štekať, že sa to ani nedalo vydržať. Kráľ sa obrátil na chlapca a hovorí:
„No, synku, teraz nám vyloži, čo tí krkavci kričia a žiadajú?“ On sa len obrátil a hovoril:
„To nie je ťažká vec. Milostivý kráľu, títo traja krkavci, to je otec, mama a ich syn. Matka priviedla syna na svet, ale pretože bol zlý rok a nedokázala ho uživiť, nechala ho tak a odletela preč, aby zahynul. Ale otec sa ho ujal, živil ho, ako vedel, a zachoval ho nažive. A keď prišiel zase úrodný rok, mama priletela späť a hlásila sa k nemu, že je to jej syn, lenže otec jej ho nechcel dať. To kričia títo traja krkavci a žiadajú od Teba rozhodnutie, komu ten syn patrí.“ Kráľ sa zamyslel a hovoril:
„No predsa, keď ho otec živil, tak je syn jeho, to sa rozumie.“
Len to vyslovil, krkavčia matka nahnevane zakrákala a odniesla sa preč, a tí dvaja druhí krkavci sa vzniesli tiež preč, ale na inú stranu.
Kráľ sa na to pozeral a zvolal:
„To by sme mali! Ty si, synku, správne uhádol, čo iní nedokázali uhádnuť.“
Mal radosť, že to pekársky pomocník tak pekne vedel, a hneď prikázal, nech sa chystá svadba nad svadby, že mu dá princeznú za manželku a urobí z neho mladého kráľa. Princezná padla mladému pekárovi okolo krku, pretože sa jej páčil, aký je pekný a múdry. Bola najšťastnejšou osobou na svete, a ako sa radoval pekársky pomocník, to sa ani nedá vypovedať!
Keď tam žil už niekoľko rokov a všetci ho mali radi, princezná mu raz hovorila:
„Najmilší manžel, toľko rokov už spolu žijeme, ale nikdy si mi nepovedal, odkiaľ pochádzaš a či ešte máš rodičov?“
On jej povedal, že má rodičov a že sú roľníckeho stavu, ale že žijú veľmi ďaleko odtiaľto a že ani nevie, či sú ešte nažive. Princezná ho objala a povedala:
„Najmilší manžel, nech sú ďaleko, ako chcú, ja by som sa s nimi rada zoznámila. Vieš čo, pôjdeme sa za nimi pozrieť, aby som ich poznala a oni poznali mňa.“
„No, keď sa to má stať,“ hovoril mladý kráľ, „tak im najprv pošleme list, aby sa na tú návštevu mohli pripraviť.“ Sadol si za stolík, vzal pergamen a písal zlatými písmenami svojim rodičom, že o štyri týždne k nim príde kráľ s kráľovnou, nech zatiaľ všetko pripravia, ako sa patrí.
Rodičia dostali list a ani svojim očiam neverili. Ale všetko tam jasne stálo a list mal kráľovskú pečať. Tak hneď poslali po murárov, tesárov a maliarov, všetko rýchlo dávali do poriadku, gazdiná umývala okná, drhla podlahy a zametala dvor, gazda hrebelcoval kone, až sa im srsť leskla ako zamat. Kým sa štyri týždne minuli, všetko bolo hotové a dom sa blyšťal ako nový. Gazda s gazdinou vybiehali pred chalupu a pozerali sa, či už kráľovská návšteva ide. Ale stále nič. Už sa nevedeli dočkať a hovorili:
„To si z nás niekto vystrelil!“
Ale len čo to povedali, počujú na ceste dupot a hrkot. Gazda sa išiel pozrieť von, hneď pribehol späť a volá:
„Žena, žena, ide sem nádherný koč, taký som v živote nevidel! Práve zatáča do nášho dvora.“
Rýchlo schmatol stoličku, gazdiná druhú, bežia ku kočiaru, podávajú ruky a pomáhajú mladému kráľovi a kráľovnej vystúpiť z koča. Potom ich doviedli do izby, znášali im, čo kde mali, aby ich pekne uctili. Keď boli v najväčšom rozhovore, kráľ sa ich pýtal:
„Ľudkovia, máte aj nejaké deti?“
„Vaša Jasnosť, mali sme jediného synčeka, pekného a múdreho.“
„A čo sa s ním stalo, že ho tu nikde nevidíme?“
„To by sme aj radi vedeli,“ hovorila gazdiná smutne a utierala si oči.
„V hneve sme ho vyhnali a už niekoľko rokov nemáme poňatia, kam sa podel.“
„A píše Vám niekedy?“ pýtal sa kráľ. „Ani riadok, ani jediné slovko, Vaša Jasnosť.“
Keď sa najedli a pohovorili si, išli všetci spať. Tí rodičia nemohli od radosti ani zažmúriť oči a len čakali, kým sa rozední a kráľ bude vstávať. Rýchlo bežali ho obslúžiť, a ako sa kráľ obliekol, gazda bežal po medenú misu s vodou, aby sa umyl; a gazdiná už za ním nesie uterák, len sa od radosti trasie.
No, ako sa kráľ umyl a poutieral, pozrel sa na nich a hovoril:
„Pamätáte sa, že kedysi u Vás na okne slávik spieval, že Váš syn sa stane veľkým pánom a že mu otec prinesie misu s vodou a mama uterák?“
Ako to povedal, oni sa na neho pozreli a v tej chvíli ho spoznali. Zľakli sa, padli na kolená a plakali a prosili ho, nech im všetko odpustí.
On ich zdvihol zo zeme a pobozkal na líca a kráľovná ich tiež objímala a všetci mali nesmiernu radosť. Mladý kráľ hovoril:
„Čo sa stalo, to sa stalo. Ja som Vám už dávno odpustil, ak sa mi stalo niečo zlé. Ale teraz Vás ja prosím o odpustenie, že som Vám o sebe toľko rokov nedal ani správičku.“
Gazda predal gazdovstvo, polia aj dobytok a išli spolu do mesta. Od tých čias žili všetci pohromade, dobre sa im vodilo a možno že ešte žijú a majú sa dobre a že kráľ ešte stále počúva, čo si vtáky v jeho záhradách spievajú.