Kubula a Kuba Kubikula - 15. kapitola

Líza a Kubula, kováčovi chlapci s Kubom Kubikulom a Barbucha v spoločnosti maličkého psíka, ktorý sa s nimi skamarátil, vyvádzali na ľade také vydarené kúsky, že tým, čo ich videli, sa od radosti usmialo srdce. Začalo to obyčajnou naháňačkou, ale skôr než sa všetci vystriedali, začala Lízinka sypať z rukáva všelijaké výmysly a všelijaké tresky-plesky. Tí ostatní sa správali podľa toho, čo práve hovorila, a tak vám vzniklo akési divadlo, v ktorom síce nebolo za mák rozumu, ale zato v ňom bolo plno smiechu. Zdalo sa, že niekto dal drábovi na tabak. Alebo je vám ľahšie uveriť, že víla z rozprávky mu obrátila myseľ a vdýchla mu dobré mienenie o deťoch a o medveďoch? Možno áno, možno nie, ale tí, ktorí videli, ako je premenený a ako dokonale nie je podobný sám sebe, verili, že sa obrátil len pre samé čaro malých detí a malých šteniatok.

Chlapci ho pichali do rebier a do zadku a on sa chechtal! Krindapána, tí by to inokedy schytali! A vidíte, dnes je tu richtár, pozerá sa naňho celá dedina, ale milý dráb nepohne ani prstom, ba sám robí všelijaké žartíky. Zdá sa, že si Lízinka vymyslela prastarú hru. Medveď Kubula je ako začarovaná princezná, dráb je zlý čarodejník a zároveň drak, lebo, preboha, deti nie sú také malodušné, aby nevedeli, že na drobných nezrovnalostiach nezáleží, ak sa chceme hrať. Na Barbuchu sa nedostala slušná úloha, a tak sa musel uspokojiť s úbohým žobrákom všade tam, kde sa do hry nehodilo strašidlo. Kováčovi chlapci hrali rytierov a to sa im nesmierne hodilo, lebo mali šable, a predsa len si trošku schladili žlč. Lízinka všetkým napovedala, čo majú povedať; ach, tomu dievčaťu išla pusinka! Zato medveď a chlapci, choďte s takými hercami! Hovoria, akoby mali pod jazykom orech! Ale čím je divadlo menej dokonalé a čím sú chlapci medvedovitejší a čím je Kubula chlapčenskejší, tým viac sa vec páči divákom. Rehocú sa. Pantátovia z Vařeček majú hlavy na pleciach pantátov z Hrncov. Pomiešali sa ako hrach a popol v ošatke Popoluškinej, tisnú si ruky, berú sa okolo pása, štuchajú do seba a hovoria si: „To sú vybrané nezmysly, starký, he?“ „No veru,“ odpovedá druhý, utierajúc si fúzy plné námrazy, „no veru, ale že to tým deťom pristane, čo?“ „Na moju dušu a na psie uši, pozrite sa, ako Lízinka krásne otvára ústa. A ten copík a tie červené prstíky!“ V takýchto rozhovoroch bežal čas.

Už nastal súmrak. Všetci, čo boli na rybníku, sa smiali. Richtár sa však ešte ošíval, nebolo mu dosť dobré, aby sa uspokojil s takým lacným výkupným a prijal na mieste súdu štipku veselosti. Vtom k nemu prišli dvaja sedliaci a dvaja chalupníci, dve baby a dve mladé dievčatá, dvaja oráči a dvaja kramári, jeden hostinský a kostolník v zastúpení duchovenstva, a tí ľudia k nemu hovorili, vkladajúc do svojich rečí prostoduchú múdrosť. „Milý richtár,“ vraveli, „vidíme, že sa škaredíš a že sa ti nechce smiať. My vieme, že je to nesmierne ťažká vec, byť richtárom, a že sa nezaobídeš bez prísnosti, ale, môj ty Tondo kolenatý, zaobíď sa bez nej pre tentoraz! Nechaj to právo, nechaj tú dôstojnosť, zlož to zo seba a my ti z tých vzácnych vlastností narobíme strašiakov, alebo ich pokrájame na rezanku, alebo nimi nakŕmime gunáre. My sme sa ti, braček, posmievali, a ty si bol taký dobrák, že si to nespoznal. Otče, otče, Vařečky a Hrnce sa vždy dobre zhodli. Nalepil si sa nám na lep. Chodil si po moste pre naše pobavenie. Ach jaj, predstierali sme ľútosť, keď si sa vzďaľoval od nášho brehu, a keď si odchádzal z Vařeček, susedia robili to isté, čo sme predtým robili my. To bývali krásne poludnia a ešte teraz nás bolí brucho od smiechu. Ale nič v zlom, pantáta, začneme robiť dobro, bude zas dobre! Ten sakulentský most vám deti zhodili, hoď tú richtársku čiapku za ním na ľad. Daj medvediarovi na pitie a Kubulovi králika. Na našu dušu, tí chlapci sú celkom dobrí a nespravili nič zlé.“

Richtár sa zapýril, keď to započul, a bolo mu tak nevýslovne hanba, že nevedel, kam má dať oči. Červenal sa, a vtom k nemu prišli jeho detičky, nesúc v náručí maličkú Marjánku. Marjánka držala v ruke retiazku a na retiazke bol uviazaný Kubula a s Kubulom sa viedla Lízinka a za Lízinkou išiel Barbucha a za Barbuchom dvadsať chlapcov a dvadsaťtri dievčat a toľkoto dedkov a toľkoto babičiek. Marjánka naťahovala na medveďa ruky a na ocka rovnako. Čo mal richtár robiť? Trochu sa vykrúcal, ale nakoniec vraví: „No, zdraví sa smiali, zdraví zvážneli. Som s vami zajedno. Chochocho, chichichi, dlho sa vám to darilo, ale už sa vám to nepodarí. Teraz si dám pozor, vy filuti!“ K tej sláve sa pripletala pani richtárka a dala pantátovi za to sľubovanie a za to, že všetkým odpustil, peknú pusu.