Ako sa Matej stal doktorom

Akýsi učený pán, doktor všetkých práv, tých nad mešcami aj tých, od ktorých závisí život i smrť chorých, si najal sluhu. A čo náhoda nechcela, práve Mateja Cvrčka so ženou, hoci sa o to miesto uchádzalo mnoho iných, spôsobilejších. Osud je už taký, že niekoho neustále dvíha a iného zas neustále poráža. Veľa práce u doktora nebolo. Matej nosil na stôl pri hostinách a žena čistila izby a držala v nich poriadok; pán doktor nebol ženatý. Raz bolo zasa po slávnostnej hostine, hostia sa už rozišli. Matej ohlodal kostičku a zhlboka si vzdychol. Učený pán si to všimol. „Prečo si tak zhlboka vzdychol, Matej? Ak ťa niečo ťaží, zver sa mi, a ak to bude v mojej moci, buď ubezpečený, že ti pomôžem,“ prehovoril láskavo. „Preto som si vzdychol, milostivý pán, že ja úbohý sa celý svoj život biedim, a tí páni doktori nič nerobia, a predsa sa im dobre vodí. Keby som sa bol aj ja takto narodil ako doktor!“ A Matej si opäť zhlboka vzdychol. „To by si si musel dať ináč chrbát vyšibať, milý Matej, než by si sa stal doktorom. Ak ťa netrápi nič iné, nechaj takých myšlienok, ešte by ti popliesli hlavu,“ radil sluhovi múdry pán. Keď prišiel Matej večer domov, nič nepovedal, nabrúsil si nožík a išiel k jarku, kde rástli vŕby; odrezával prút po prúte a skladal ich do otepi. Keď ich narezal pekný počet, zviazal ich, dal na chrbát a pustil sa domov. „Ženo, týmito prútmi ma bi po chrbte, kým nepoviem dosť,“ prikázal svojej polovičke a aj vestu si vyzliekol, aby to viac cítil. „Chcem byť doktorom,“ odpovedal stroho žene, keď sa nemala k tomu, aby vyhovela jeho bláznivému rozkazu. Nedal jej pokoj, chtiac-nechtiac mu musela urobiť po vôli. Keď to už nemohol dlhšie vydržať, zakričal na ženu: „Dosť!“ Obliekol sa zas a išiel k doktorovi. „Dosť mi žena vyšibala chrbát, pán doktor, a teraz by som prosil o nejakú knihu. Zdá sa mi, že to bitie samo predsa len nestačí na doktorstvo,“ povedal. Doktor sa usmial a požičal mu akúsi starú knihu písanú po latinsky. Na druhý deň Matej ani nevyšiel z izby, sedel nad knihou obrátenou hore nohami, pozorne sa do nej pozeral a ešte pozornejšie obracal list za listom, aby žiadny nevynechal, a keď ju celú prezrel, začal znova. Už sa mu robili pred očami mušky z tých nespočetných kolieskov a čiarok; ale Matejova skalopevná vytrvalosť všetko prekonala. Znova, hoci nepoznal ani jedno písmenko, začal obracať list za listom, až došiel ku koncu. Jeho žena, keď ho uvidela, zľakla sa, aby sa jej Matej azda nezbláznil. Celý týždeň k doktorovi ani nezavítal, zabudol na svoje povinnosti. A keď si neskôr vyšiel, tváril sa vážne, učene, akoby už všetku vedu bol prehltol. Ani službu už u doktora nevykonával, aj žene zakázal chodiť za zárobkom. Po nejakom čase rozhlásil kráľ vo všetkých mestách a dedinách svojej ríše, že sa mu stratil vzácny prsteň z diamantov a najvzácnejších kameňov, a pozýval k sebe na zámok všetkých učencov svojho panstva, aby mu svojou radou a dômyslom pomohli klenot hľadať. Aj Matej sa dozvedel o kráľovskom vyhlásení, neváhal a ponáhľal sa ku kráľovi. Na zámku sa zhromaždil už značný počet slávnych hláv, niekoľko dní sa radili, mozgy lámali, ale prsteň nevyčarovali. „Aby moje skúmanie malo výsledok, milostivý kráľu, rač mi vykázať osobitnú izbu, kde by ma nikto nerušil v učenom bádaní,“ hovoril Matej Cvrček ku kráľovi. Vedel si dobre pomôcť z núdze; bál sa, aby v styku s ostatnými učencami neprezradil svoj nedoktorský rozum. Všetci sa totiž radili v jedinej sieni spoločne. Panovník jeho žiadosť s radosťou splnil, určil čudnému učencovi osobitnú izbu a svojim dvoranom bokom povedal, že ten sa mu zdá byť zo všetkých najmúdrejší. Predložili mu na stole veľké knihy; s jednou mal vždy stužku čo robiť, aby ju neupustil a nepoškodil. Matej, keď bol sám, rozvrel jednu z tých, čo mu boli najbližšie; ani nevedel, že je opäť hore nohami. Ale nepozeral do nej, myslel na obed, začal sa v ňom ozývať hlad a sliny sa mu zbiehali na lahôdky z kráľovského stola. K poludniu sa kráľ medzi učencami vypytoval, či sa už nedopátrali priaznivého výsledku. Ale každý len pokrútil hlavou a premýšľal ďalej. Aj Mateja navštívil, ale potichu, aby ho nevyrušoval. Videl, ako sedí zamyslený s hlavou podopretou rukou a ani si nevšíma rozvretej knihy. Pristúpil k nemu po špičkách, aby sa pozrel, o čom čudný učenec naposledy čítal, a ešte väčšmi sa čudoval, keď uvidel knihu s obrátenými písmenami. „Pane, ako to, že čítate pozadu?“ opýtal sa učenca polohlasne. „Nemôžem inak, milostivý kráľu. Ak chceme my učení dostať stratenú vec späť, musíme všetko naopak, a nie inak ani s knihami,“ vážne odpovedal Matej. A kráľ, nechcejúc dômyselného bádateľa vyrušovať, nechal ho osamote, v údive nad neobyčajnými vedomosťami toho nepatrného muža. „Už je dvanásta a ani zmienka o obede,“ hovoril si Matej, keď kráľ odišiel. „Zatvoria tu človeka a ani do úst mu nedajú. Čudný to zvyk na kráľovskom dvore, žiadny poriadok, to ja to mám doma lepšie zavedené.“ Len čo dohovoril, dvere sa otvorili dokorán a v nich sa zjavil sluha s polievkou. „Á – tu je už jeden!“ povedal Matej radostne. Sluha zbledol ako stena a roztriasol sa ako osika. Keď prišiel dolu k svojim druhom, povedal im, že ten zatvorený doktor už vypátral, kde je vzácny prsteň. Keď otvoril dvere, zavolal naňho učenec, že jeden už tu je. Za živý svet nechcel už hore, poslal s mäsom druhého. Ale len čo sa druhý zjavil na prahu, šlahnutý doktor mu vykríkol oproti to isté. „Á – tu je druhý,“ pochvaľoval si Matej; ale sluha si nevšimol, ako domnelý učenec otváral ústa na lákavo voňajúcu hovädzinu. Zdesený zbehol do kuchyne. „O všetkom vie, ten ukrutný doktor, o všetkom, je po nás,“ nariekal a na utrápených tvárach jeho druhov sa rozliala mŕtvolná bledosť. „Nič iné nám nezostáva, len aby sme vzali peniaze a učenca podplatili, aby kráľovi nepovedal, že sme my zlodeji. Inak by naše životy boli preč,“ navrhoval prvý, ktorý sa medzitým spamätal zo strachu. Druhí s ním súhlasili, pozbierali peniaze, kde čo mohli, a dali ich tretiemu, ktorý niesol pečienku, s poučením, aby bez meškania, ak naňho doktor vykríkne to isté, všetky mu ponúkol a poprosil, aby ich neprezradil. Baranina zďaleka lákavo voňala. Lokaj nebol ešte ani vo dverách, keď Matej zavolal z plného hrdla: „Á – tu je tretí!“ Ešte však nedokričal a vydesený sluha mu ležal pri nohách aj s pečienkou a vyznával sa, že on s dvoma priateľmi si prsteň privlastnili, a zároveň mu podával veľký vrecúšok toliarov. Matej, u ktorého nebolo o dobrý nápad núdza, sa mu začudoval a pokarhal sluhov zlodejov; ale pre peniaze, belasé a blýskavé ako novozamrznutý ľad, zažmúril obe oči a povedal ustrašenému lokajovi, ako len najvážnejšie mohol: „Nič sa neboj, chyť moriaka, prines mi ho sem aj s prsteňom a ja mu uložím kráľov klenot do volete. Na jeho hlavu sa zvalí trest, že prsteň ukradol.“ Sluhom sa uľavilo okolo srdca o sto centov, keď počuli dobrú správu. Priniesli Matejovi aj prsteň aj moriaka a v okamihu sa osudný klenot ocitol vo volete. Potom moriaka zase pustili na dvor a Matej si ho dobre zapamätal. Keď podvečer mali skladať účty zo svojho bádania a povedať kráľovi o stratenom prsteni, nastalo v sieni ticho, všetci mlčali. Len Matej Cvrček vystúpil a panovačným hlasom začal: „Nech sem sluhovia privedú toho moriaka so sivočiernymi škvrnami na krku, kráľovská Milosť!“ V okamihu bol doktorov rozkaz vykonaný. Matej vzal nôž, zarezal do hrdla a siahol do volete. Podržal krídlatého zlodeja, obrátil sa k dvom slávnym učencom a panovačne prikázal, aby prsteň vybrali. Preslávení doktori Cvrčka poslúchli, podľa jeho rozkazu vybrali z volete prsteň z diamantov a najvzácnejších drahokamov a predložili stratený klenot kráľovi. Všetci sa čudovali dômyslu Mateja Cvrčka, ktorý dosiaľ žil so svojím umením v úkryte a nikdy sa nevtieral na verejnosť, až dnes prvýkrát. Vyhlasovali ho za svojho brata a uchádzali sa o jeho priazeň. Kráľ ho bohato obdaroval a dal ho dovézť domov vo vlastnom voze s kráľovskou slávou, že ani žena nemohla muža učenca spoznať a celá dedina bola na nohách, aby videla kráľovský koč. Dlho, dlho o tom rozprávali. Po nejakom čase zvolal kráľ veľmožov svojho panstva a kniežatá zo susedných krajín na slávnostné hody. Počas hostiny sa im pochválil, akého to má vo svojom kráľovstve učenca, že svojím dômyslom našiel v moriakovom volete vzácny prsteň, ktorý sa mu stratil a po ktorom už dlhší čas pátral. Zhromaždené panstvo nechcelo kráľovým chválam ani uveriť, kým sa nepresvedčí. Uzavreli stávku o celé grófstvo, či uhádne slávny učenec, čo ukryjú medzi dvoma misami. I poslal kráľ po milého Mateja opäť svoj povoz, vykladaný zlatom a striebrom. „Nemôžem ísť, som chorý, a nevedel by som ani, čo mi uložia. Len boh je všemohúci, stojí napísané v mojich knihách, a že ma vtedy neopustila moja múdrosť, to bolo niečo iné, a teraz je to opäť niečo iné, opačné,“ vyhováral sa Matej. „Moja učenosť nie je ako učenosť ostatných. Najprv musím premýšľať celý deň, aj dva dni. To len komedianti a cigáni bádajú, nie však učenci. To vyrid svojmu kráľovi.“ „Budete visieť, pane, ak neprídete; o celé grófstvo tu ide, a keby kráľ prehral alebo keby ste sa vy nedostavili, vodilo by sa vám rovnako,“ hovoril úprimný posol. Čo mal Matej robiť, musel na zámok. Rozlúčil sa so ženou a sadol do koča. Panstvo čakalo preslávenéhodoktora na zámku v hodovnej sieni. Kráľ ho privítal s láskavou tvárou a vykázal mu miesto najvyššie pri stole. Matej ani nedýchal, bol bledý ako stena. Keď priniesli na stôl dve misy do seba prikryté, panovník vstal a prehovoril k učencovi: „Zhromaždení páni neveria vášmu umeniu, chcú sa presvedčiť, či naozaj zaslúžite povesť, aká o vás panuje po všetkých okolitých krajinách. Je vám uložené uhádnuť, čo je ukryté medzi tými misami. Nuž, hádajte.“ Matej zbledol ešte väčšmi, prešiel si po čele, potom mávol nad misami rukou a zívol si bručiac: „Cvrček – –“ „Výborne, cvrček je tam, cvrček je tam,“ volalo panstvo a tlieskalo učencovi. Odkryli vrchnú misu a cvrček vyskočil na tabuľu a zacvrlikal. Matej naraz všetko pochopil. „Cvrček, budeš visieť,“ chcel povedať, a ďalšie slová mu prerušila netrpezlivá šľachta všeobecným potleskom. Kráľ vyhral stávku, celé grófstvo, a dal ho Matejovi i jeho žene do smrti na užívanie, že zachránil jeho česť a neznevážil svoje umenie. Kým Matej Cvrček zomrel, leckedy ešte kráľovi pomohol z blata. A rozprávka o doktorovi Matejovi sa udržala až do našich čias, nie inak, než som vám ju povedal.