Čarovné vajce a múdra Olesja

Žil raz jeden gazda, ktorý veľmi rád chodil na poľovačku. Možno aby si zaobstaral mäso na bohatší stôl, možno sa mu páčilo túlanie a strieľanie. Volal sa Taras a býval so ženou v chalupe, nie veľkej a nie malej, s niekoľkými kusmi dobytka, trochou hydiny a inej háveďi, ako to v gazdovstve býva.
Raz sa Taras vybral na poľovačku a ako naschvál nenarazil ani na najmenšie zviera či vtáka. Vracal sa domov nevrlý a zrazu zbadal na kraji lesa, ako sa na konári čosi pohlo. Strhol pušku, priložil si ju k pleciu a zamieril. Vtom sa ozval hlások, ani ľudský, ani vtáčí, a užasnutý Taras začul, ako mu nevelký vták hovorí ľudskou rečou:
„Nestrieľaj ma, bude ti dobre!“
Hlas neprosil, skôr rozkazoval. Taras zložil zbraň, dobre sa pozrel na toho záhadného tvora a uvidel mladého orlíka, ktorý sedel na konári a čakal, ako Taras odpovie. Taras povedal:
„Ja môžem nestrieľať, ak budem chcieť. A ak to sľúbim, svoje slovo dodržím. Ako to však bude s tvojím sľubom? Ako mi bude dobre?“
Orlík zatrepotal krídlami a zletel Tarasovi na plece. Hovorí potom:
„Aj ja držím slovo, ako uvidíš. Teraz ma vezmi domov a budeš ma kŕmiť dovtedy, kým nevyrastiem na orla tak silného, aby som ťa uniesol do vzduchu a mohol s tebou zaletieť na tvoje dobro.“
Taras sa čudoval, že mu orlík vlastne takto rozkazuje. Nič však nehovoril a išiel s mláďaťom na pleci domov. Vykázal vtákovi miesto v sieni a rozmýšľal, kde vezme toľko mäsa, aby orla uživil. Veď nemôže nechať práce na poli a celé dni len loviť pre nového obyvateľa. Zabil teda kravu a kŕmil orlíka hovädzinou. Žena nič nehovorila na také gazdovanie; mala Tarasa rada a verila mu, že by nerobil nič nerozumné. Susedia sa však smiali a rôzne sa Tarasovej pochabosti posmievali.
Keď zjedol orlík celú kravu, vyskúšal, ako mu pôjde lietanie. Vzniesol sa vysoko a vydržal v tej výške pol dňa. Keď priletel, povedal Tarasovi:
„Už som silnejší, ale je to málo. Sotva unesiem seba. Potrebujem ďalšiu kravu.“
Čo mal Taras robiť, keď chcel dodržať dané slovo? Zabil druhú kravu a kŕmil orlíka ďalej. Manželka sa na neho hnevala; vravela mu, že mu orlík aj tak jedného dňa uletí, a to že bude tá vďaka. A on, Taras, že má veľa rozumu, ale že nevie asi kde, keď môže robiť také hlúposti. Taras však svojho čudného hosťa živil ďalej; bolo vidieť, že orlík rastie a silnie. Keď bola druhá krava preč, skúsil orlík znova lietať. Poletoval vysoko celý deň. Keď sa vrátil na zem k Tarasovi, povedal mu:
„Som zasa silnejší, k večeru som však bol ako mátoha. Takto by som ťa ďaleko neodniesol. Potrebujem tretiu kravu.“
Taras už začal byť nedôverčivý; manželka s ním vôbec nerozprávala a susedia si už len klopkali po čele, keď o Tarasovi rozprávali. Dané slovo je však dané slovo; Taras teda šiel a obetoval aj tretí kus dobytka. Ani to však nestačilo, a tak došlo na posledný kus, pekného plemenného býčka. Žena už len plakala, že má asi muža blázna, no Taras na nič nedal a kŕmil orlíka až do posledného kúska mäsa. Bolo vidieť, že z orlíka sa už stal orol; krídla mu zmohutneli, oko sa mu zaiskrilo, pazúry sa už vedeli poriadne zaťať a zobák trhal kusy mäsa ako nič. Orol si teda znova vyletel k oblakom na vyskúšanie sily; keď sa spustil zase dolu, bol neunavený a povedal:
„Je koniec s tvojou starostlivosťou, teraz sa budem zasa starať ja o teba. Ja na vďačnosť nezabúdam. Usporiadaj si veci, povedz žene, že budeš celý rok preč. Poletíme k môjmu otcovi.“
Taras všetko vybavil a sadol orlovi na chrbát. Ten zamával krídlami a v tej chvíli boli vysoko nad mračnami. Vznášali sa v modrej nekonečnosti. Taras bol zvedavý a pýtal sa, kam ho vlastne orol nesie. Ten odpovedal:
„Už som ti povedal, že letíme k môjmu otcovi, do môjho cárstva. Sám by si cestu vôbec nenašiel, a keby si ju aj našiel, ani za rok by si ju neprešiel. Už tam čoskoro budeme, ničoho sa neboj. Keď pristaneme, pôjdeš k môjmu otcovi a on sa ťa bude pýtať, či si ma vo svete niekde nevidel. Ty mu povedz, nech ti dá čarovné vajce, že ma potom privedieš.“
Za chvíľočku zletel mladý orol na zem a ukázal Tarasovi, kadiaľ sa dostane do sídla orlieho cárstva.
Taras šiel rovno a hneď sa dal ohlásiť u orlieho cára. Keď ho uviedli, uzrel obrovského orla, naozaj majestátneho, s korunou na hlave a množstvom služobníctva a poddaných okolo seba.
„Buď zdravý, cár všetkého vtáctva,“ pozdravil Taras a uklonil sa.
Orlí cár naňho chvíľu hľadel a potom hovorí:
„Prichádzaš v dobrom?“
„Dobrý kozák vždy prichádza k dobrým hostiteľom len v dobrom,“ ozval sa Taras odpoveďou na cárovu otázku.
„To rád počujem,“ prikývol priateľsky cár, „vidím, že si prišiel z ďalekého ľudského sveta. Nevidel si na svojich cestách malého orlíka, môjho synka a dediča koruny? Tri roky je už preč a ja už mám najvyšší čas, aby som ho pripravil na vladárenie. Niet po ňom však ani chýru, ani slychu. Boh vie, kde mu je koniec a či ho ešte uvidím.“
„Uvidíš, vznešený cár, ako som ho videl ja. Viem o ňom a rád ti ho privediem. Musíš sa však na niečo pripraviť. Už dávno to nie je tvoj malý orlík, ale statný orol.“
„Čože? Čo to hovoríš, dobrý človek? Ty vieš, kde je?“ zaradoval sa vtáčí cár. „Tak už po neho choď, prosím ťa, nenechávaj ma čakať! Ak mi dopraješ to šťastie, že syna uvidím, dám ti, čo budeš chcieť a oč si povieš.“
Keď Taras počul, ako starý cár túži po svojom synovi, pomyslel na seba. Aj on by sa ponáhľal, keby nejakého syna mal. Vybehol zo siene a rovno bežal k mladému orlovi. Išli spolu späť do cárskeho sídla a už sa mohol otec privítať so svojím synom a dedičom. Mladý cárovič musel potom niekoľkokrát rozprávať, ako sa o neho Taras staral, až prišiel o všetok dobytok, a predsa ničoho neľutoval. Orlí cár sa nato dojato obrátil k Tarasovi a povedal mu:
„Pochopil som, že ti nikdy nemôžem byť dostatočne vďačný. Znova ti sľubujem, že dostaneš, oč požiadaš. Hovor teda!“
Taras vôbec nezaváhal a povedal:
„Daj mi, prosím, čarovné vajce.“
Orlí cár sa trochu zarazil nad touto žiadosťou. Hneď sa však spamätal a povedal slávnostne:
„Zlé zlým menuj a za dobré dobrým sa odmeňuj, takto znie moja zásada. Dal by som ti radšej peniaze, zlato a drahé kamene. Ty si mi však vrátil moju radosť a nádej, teraz ja rád urobím dobro a potešenie tebe. Budeš mať, čo si žiadal.“
Tak cár povedal a kázal hneď priniesť z klenotnice čarovné vajce. Keď ho stráž priniesla, odovzdal ho cár Tarasovi a povedal mu:
„Tu máš môj dar. Vyzerá ako obyčajné vajíčko a je aj také krehké. Pozor, mládenec, aby sa ti cestou nerozbilo. Choď rovno domov, postav rozsiahlu ohradu a až potom vajíčko rozmliaždi.“
Taras opatrne vzal vajce, zabalil ho do hodvábnej šatky a strčil ho do vrecka svojho poľovníckeho plášťa. Potom sa s cárom orlom aj s cárovičom orlíkom rozlúčil a odišiel. V cárskom sídle sa mu síce páčilo; vedel však, že môže byť dobre všade, ale doma je najlepšie. Orlík mu ešte vysvetlil, kadiaľ vedie najbližšia cesta, a za chvíľku bol Taras ďaleko od orlieho sídla. Tešil sa na ženu a na domov. Išlo sa mu dobre, len keby slnko tak nepálilo a smäd netrápil. Konečne uvidel pútnik v diaľke na obzore žeriav studne, konečne nájde studňu. Len čo došiel k žeriavu, hneď si vytiahol vedro studenej vody a chcel sa rýchlo napiť. Ako bol taký smädný a netrpezlivý, vedro mu vykĺzlo z ruky, rozhojdalo sa a buch! Udrelo Tarasa práve do toho vrecka poľovníckeho plášťa, kde spočívalo v hodvábnej šatke čarovné vajce. V tej chvíli bolo vajce na zemi, ozvalo sa prasknutie škrupiny a to bol div!
Z vajca sa začalo valiť stádo najlepšieho dobytka; tučné kravy, bučiace teľatá a dlhorohé voly si hneď hľadali pašu, bujné býčky dovádzali a trkali sa. Nové a nové kusy vychádzali z rozbitého vajca, až Tarasovi z toho prechádzali oči. Keď si uvedomil, ako sa stádo rozbieha, začal zháňať zvieratá dokopy. Asi si myslel, že ich dostane späť do vajíčka; ľahko sa niečo pokazí, ťažko sa to však napravuje. Teraz ľutoval, že mu smäd dal zabudnúť na opatrnosť! Ako by mohol dostať čo i len maličké kuriatko späť do vajíčka, nieto ešte obrovské a rozbehnuté stádo dobytka!
Taras bol už zadychčaný a zmožený: na jednom kraji zohnal dobytok dokopy, na druhom sa mu už zase iné dobytčatá rozbiehali, že ich ani zrakom nedokázal obhliadnuť, nieto ešte nohami obehať alebo rukami pochytať! Ako tak sedel unavený a smutný, počuje zrazu zvláštny zvuk, akoby vo vzduchu plieskali mohutné vtáčie krídla. Napadlo ho, či mu náhodou nelieta na pomoc orlík, a pozrel sa nahor. Ako sa však zľakol! Bola to ohyzdná šarkanica. Už pri ňom sedí, zakalenými očami žmurká, jedovato sa pozerá a potom podlízavo ponúka:
„Vidím, že si rozbil čarovné vajce a že si teraz nevieš rady. Čo mi dáš, keď ti zoženiem dobytok späť do škrupiny?“
Taras zostal ohromený, ako to môže šarkanica vlastne vedieť, čo sa mu stalo. Nech to však vie, ako chce, len keď pomôže.
„A čo by si chcela?“ spýtal sa po chvíľke rozmýšľania, „Dal by som ti napríklad polovicu toho dobytka, ak ti bude polovica stačiť.“
„Kdeže dobytok, toho mám sama viac než dosť. Vieš, čo mi dáš? Sľúb mi, že bude moje, o čom doma nevieš. Rozmysli sa však rýchlo, mám doma čo robiť a aj na mňa čakajú moje dcérušky.“
Lámal si Taras hlavu, čo by to neznáme doma mohlo byť. Nič ho však nenapadlo, a tak povedal:
„Dám, čo by som nedal.“
Šarkanica sa obzrela, zasyčala a v okamihu zmizlo celé obrovské stádo a Tarasovi pri nohách ležalo po všetkom tom zmätku, bučaní a dupote zase vajíčko, trochu biele a trochu špinavé; ani prasklinku by si však na škrupine nenašiel. Taras pozeral, akoby spadol z mesiaca, a krútil hlavou nad tým divom. Bol rád, že má stádo zase vo vajíčku. Zabalil starostlivo dar orlieho cára, schoval ho tentoraz do poľovníckej brašne a vybral sa smerom domov. Ani si nestihol všimnúť, kam a ako šarkanica vlastne zmizla.
Šiel dlho, šiel krátko, kto vie, hlavne že vzal správny smer. Po nejakom čase sa mu krajina zdala už známejšia a hľa, tamto za tým hájikom už bude skoro doma! Keď slnko zapadalo, dorazil Taras k svojej chalupe. Zastavil sa a s dojatím i obavami sa obzeral, ako domov po dlhom čase vyzerá, čo sa tu zmenilo a čo zostalo ako predtým. Bol tichý večer a z okna bolo počuť milý známy hlas. Taras našpicoval uši, s kým sa to vlastne žena rozpráva. Tu však rozhovor prestal a zrazu sa ozval spev, nežný a milý, ako len mamičky vedia:

„Hajaj, hajaj, hajany,
už tu máme havrany.
Prileteli, krákali,
na vráta nám sadali.
Vráta vŕzgajú krí, krí,
a náš Janko spí, spí.“

Čo to! Pre koho to žena spieva? Že by azda mali…. . Áno, mali dieťatko, asi synčeka, keď spieva Jankovi. A Taras zostal, akoby mu nôž do srdca vrazil, a zbledol ako stena. Pochopil, o čom doma nevedel a čo sľúbil šarkanici za pomoc s rozbitým vajíčkom.
„Čo som to urobil? Čo som to len urobil?“ nariekal zarmútený Taras.
„Prečo to tak na svete musí byť, že radosť zaseješ a žiaľ žneš?“
Keď sa trochu spamätal, vošiel Taras do dverí. Žena práve uspávala krásneho chlapčeka. Keď zavŕzgali dvere, otočila sa mamička a nemohla veriť vlastným očiam. Taras! Živý Taras! Skočila mu okolo krku, objímala ho a smiala sa aj plakala naraz. Potom viedla muža ku kolíske, pyšne vzala dieťa do náručia, ukázala ho Tarasovi a povedala šťastne:
„Vidíš, to je náš prvorodený, to je Janko. Rozprávala som mu o tebe a nebolo nám tu smutno. Pozri sa, ako vyzerá, náš cárovič! Vidíš tie krásne a veselé oči? Tie má po tebe!“
Taras vzal synčeka na ruku, niekoľkokrát ho pobozkal a potom ho položil späť do kolísky.
Veselé oči po mne, pomyslel si smutne, ach, keby si, žena, vedela, aké ja mám teraz oči smutné a aké ich budem dlho mať, až do smrti. Čo deň, to radosť, sĺz však ubúdať nebude.
Bol by najradšej plakal, keď toho krásneho synčeka videl, ako sa smeje a po otcovi ruky naťahuje. Premohol však žiaľ a hovorí:
„Máš pravdu, je to náš cárovič. Však mu aj nesiem cársky dar. Uvidíte obaja zajtra ráno!“
Keď sa dosť napovedali so ženou, čo Taras za ten čas zažil, išli spať. Ráno vstal Taras ako prvý. Šiel sa hneď pozrieť na spiaceho synčeka, vzdychol si a vyšiel z chalupy. Našiel si sekeru, nabrúsil ju a začal prisekávať koly i stĺpiky, bránku si vyznačil a potom začal. Staval ohradu, vysokú a rozľahlú, až sa žena čudovala.
„Škoda, že ti Janko ešte pomáhať nemôže, ale to tiež raz bude,“ povedala Tarasovi.
Taras na to nič, len tým viac do kolov búchal, aby stáli v zemi pevne. Asi myslel na to, aby šarkanica k nim cez ohradu nemohla, asi chcel svoj smútok tými ranami do zeme zatĺcť.
Len čo bola ohrada hotová, poslal Taras ženu s dieťaťom do domu a potom jednou ranou rozbil čarovné vajíčko. Žena až vykríkla od ľaku a úžasu, keď sa vyvalila zo škrupiny taká záplava kráv, býčkov, volov, teliat a iných zvierat do gazdovstva, že sa tomu uveriť nedalo. A ako sa čudovali zvedavé susedky, ktoré sa kedysi Tarasovi vysmievali, že blázni, keď kŕmi darmožravého orla svojimi kravami!
„Kde si toto všetko vzal?“ vydýchla žena udivene.
„Kde by som to vzal? Máme cároviča, tak toto mu posiela ako dar orlí cár. Pamätáš, ako nás orlí cárovič stál skoro všetok majetok? Takto sa nám starý cár odvďačil.“
„Ach, to je krása! To bude náš Janko taký bohatý, že môže požiadať aj o cárovu dcéru,“ dodala žena.
Janko rástol ako z vody. Už od detstva bol do práce ako drak, len by bol stále s ockom všetko ťahal, vozil a nosil, čo bolo treba. Rástli aj stáda, dar čarovného vajca. Taras vedel, že z usilovnosti sa šťastie rodí a že lenivosť holú biedu plodí. Gazdoval dobre a obchodníci s dobytkom ho navštevovali čoraz častejšie. Čoskoro stálo na mieste malej chalupky rozsiahle hospodárske stavenie. Susedia pozerali: niektorí Tarasovi závideli, iní mu priali, ako to už medzi ľuďmi býva. Len Taras akoby nebol rád: nikto ho nevidel, že by sa zasmial odvtedy, čo sa zo sveta vrátil. Akoby v ňom hlodala zlá choroba. Aj žena sa často pokúšala vyzvedieť, prečo je taký skľúčený a zasmušilý. Taras však nikdy neodpovedal a vždy to nejako zahovoril. A tak to išlo celých dvadsať rokov. Ani sa nenazdali a zrazu namiesto malého Janíčka mali veľkého Janka, mládenca pekného, bystrého, dobrého a pracovitého. Raz ráno hovorí žena Tarasovi pri raňajkách.
„Uletelo nám to ako voda. Keď si sa vrátil, smiala som sa, že Janko bude náš cárovič a že požiada o cárovu dcéru. A vidíš, už je to tu. Krajší je než princezné, k tomu dobrý a rozvážny; chudobný tiež nie je a múdrosti má, až niekedy pozeráme. Čo hovoríš na to, aby šiel na cársky zámok na námluvy?“
„Čo to, žena, hovoríš? Náš Janko? Ako ťa to mohlo napadnúť?“
„Prečo by nešiel? Susedky rozprávajú, že mladá cárevná poslala tajných poslov, aby sa naňho vypytovali. Prečo by teda nešiel?“
Keď to Taras začul, posadil sa za stôl, sklonil hlavu do dlane a horko zaplakal. Potom si utrel slzy, pozrel na ženu a na syna a hovorí:
„Tak ja vám poviem, čo mi už celých dvadsať rokov život skracuje.“
A povedal všetko, ako to bolo s čarovným vajcom, ako sa rozbilo a aký sľub neuvážene šarkanici dal.
„Vidíš, Janko,“ skončil so slzami v očiach, „dal som krvilačnej šarkanici sľub a nevedel som, že jej sľubujem teba. Aj keby sme jej dali celý svoj majetok, z daného slova ťa nevyviažeme.“
Kým stihol dohovoriť, hovorí Janko:
„Stalo sa, stalo, nebojte sa ničoho. Vy ste ma, mamička, vychovali a ocko ma všeličomu naučil. Sľúbil ma šarkanici, tak pôjdem. Nikto, ani šarkanica, nesmie povedať, že plano sľubujeme a nedržíme slovo. Však ja sa vrátim, len sa nebojte.“
Vzal si trochu jedla na cestu, vypytoval sa ocka, kde tú šarkanicu hľadať, rozlúčil sa a šiel.
Kráčal už dlhý čas. Ani by nespočítal, koľko lesov mu nad hlavou prešumelo, koľko vody ho osviežilo, koľkokrát ho slniečko pozdravilo, mesiačik ukolísal a dažde zmočili. Už prestával veriť, že svoj cieľ nájde. Musel však ďalej, lebo šarkanica by sa mstila jeho ocovi. Konečne po dlhom putovaní prišiel večer na jednu lúku. Obzerá sa a v šere vidí pyšné stavenie, okolo plot z kamenných stĺpov a na každom stĺpe sa škerí ľudská lebka a vyguľuje prázdne očné jamky; len jediný stĺp bol holý, akoby na svoju lebku ešte len čakal. Janko hneď vedel, že je pri cieli. Šiel na dvor toho stavenia, zabúchal na dvere a zvolal silným hlasom:
„Tu som!“
Vnútri čosi zarachotilo, dvere sa pootvorili, škárou sa vyvalil dym a ozval sa vŕzgavý hlas:
„A kto si?“
„Som Janko, Tarasov syn.“
Dvere sa s treskotom rozleteli a za nimi stála ohyzdná olezlá šarkanica. Z hrozivej papule jej kvapkali jedovaté sliny a z nozdier jej šiel oheň. Poobzerala si Janka a potom sa spýtala lakomým hlasom:
„Tak ty si to? To bolo dobre, že mi ťa tvoj hlúpy otec sľúbil, chichichichichi! Hlupák je to, truľo a ťulpas! Starý orol ma vtedy poslal, aby som mu vrátila stádo do čarovného vajca, lebo ho nerozbil úmyselne, a tvoj otec mi ťa za to sľúbil! To som ho pekne napálila! To bude zase raz pochúťka! Chichichichi!“
Janko bol od hnevu bez seba, keď počul, ako stará šarkanica otca oklamala. Otočil sa a vykročil k bráne. Kamenné stĺpy sa však roztiahli tak, že by sa nikto z dvora nedostal. Šarkanica sa prestala smiať a hovorí hrozivo:
„Nehľaď, kade vedie cesta von, šetri si oči. Budeš ich ešte potrebovať. Kto sem vojde, ten sa von nedostane, leda by splnil tri úlohy. Len sa pozri na tie lebky, títo všetci tiež chceli odísť, a zatiaľ ma tu dodnes strážia. Urobíš tri práce, môžeš sa vrátiť domov. Neurobíš ..... zjeme ťa s mojimi dcérkami do poslednej kostičky. Len tvoja hlava sa z toho prázdneho stĺpika dosť a dosť nakuká; o tú sa postarajú moji pomocníci krkavce. Ale už dosť rečí, teraz počúvaj a dobre si všetko zapisuj za uši, ak nechceš prísť o hlavu.“
Šarkanica sa pretiahla, zlomyselne prskla, zaškerila sa a ukázala na svoje stĺporadie. Potom začala rozkazovať:
„Tak prvá úloha. Slnko už zapadá a čoskoro bude noc. Tebe však nebude tma na odpočinok a spánok, ty budeš najprv bojovať o svoju hlavu. Pred tebou je pole samá žihľava a pýr. To pole do rána vypleješ, zoráš a pšenicou zasiaješ, zober ju, kde chceš. Pšenica musí vzísť, naliať klas a dozrieť. Ty ju potom pokosíš, zviažeš do snopov a pekne zložíš do kôp. Kým preschne, na rieke postavíš mlyn a zrno vymlátiš a zomeleš. Kým bude padať voňavá múčka do hodvábnych vriec, postavíš chlebovú pec, k nej nanosíš drevo, rozložíš oheň a vykúriš pec. Kým sa pec vyhreje, vykvasí ti cesto v díži; ty vyvaľkáš bochník a potom ho vsadíš do pece. Kým sa chlieb upečie, pripravíš slamenú ošatku a v nej mi s východom slnka prinesieš k raňajkám upečený peceň. Až vstaneme, nech tam už vonia, aby sme sa ja aj moje dcérušky zlatušky dobre naraňajkovali.“
Tak šarkanica rozkázala, vycerila zuby, vydýchla živý oheň a šla spať.
Janko zostal stáť, ako keď skamenie. Je vôbec možné splniť všetky rozkazy do rána? Za jedinú noc? Smutne zvesil hlavu a oči sa mu zaligotali slzami. Pochopil, čo jeho ocovi dvadsať rokov život uberalo. Sadol si na obrubu studne a smutne povedal, akoby sa lúčil:
„Už sa, ocko, nikdy neuvidíme, len keby si prišiel k poslednému stĺpu, či moju lebku vietor nezakotúľa niekam do polí. Azda by bolo lepšie do tej studne skočiť, než sa takto nechať trápiť.“
„Len nikam neskáč, milý Janko,“ ozval sa zrazu z hĺbky studne ľúbezný hlas, „ocko na teba čaká a mamička ešte viac. Všetko som počula, čo ti šarkanica uložila. Chce ťa zahubiť, prepočíta sa však.“
„Ako sa prepočíta?“ čudoval sa Janko, keď nadobudol reč po tom prekvapení zo studne.
„Na nič sa nevypytuj, len mi sľúb, že si ma vezmeš za ženu, a ja ťa už pred šarkanicinou zlobou zachránim. Vezmeš si ma teda?“ pokračoval hlas z hĺbky.
„Vezmem, s radosťou vezmem, len mi povedz, čo mám teraz robiť,“
„Nerob nič, teraz sa odober na lôžko a pokojne zaspi. Ráno však vstaň skôr, aby si mohol stihnúť raňajky s chlebom v ošatke. Dobrú noc a dobre spi, milý Janko,“ ukončil vľúdny hlas prekvapivý rozhovor.
Kým stihol Janko čokoľvek poznamenať, rozplynul sa a zanikol hlas niekde v hĺbke pod obrubou. Janko si našiel kopu sena, ktorá stála pod striešočkou, tam sa natiahol a okamžite zaspal. Šarkanica nešarkanica, práca nepráca, spal až do rána, akoby hodváb šil. Dokonca takmer aj zaspal. Už za svitania ho zobudilo prvé kohútie zakikiríkanie. Spomenul si na rozkaz, rýchlo vyskočil a bežal na pole; ani si nestihol vybrať z vlasov kúsky sena. Obzerá sa a neverí vlastným očiam: na čistom poli stálo nazlátlé pšeničné strnisko, pri rieke sa pomaly otáčalo mlynské koleso nového mlyna a z novej pece sa šírila okolo lahodná vôňa čerstvého chleba. Vedľa pece ležala pripravená drevená lopata na sadzanie a vyberanie chleba. Nikde nebolo ani živej duše, akoby sa všetko bolo samo urobilo. Janko sa prihnal k peci, otvoril dvierka, schmatol lopatu a vytiahol voňavý bochník. Navlhčil rýchlo kôrku, aby zhnedla, dal chlieb na ošatku a ponáhľal sa do domčeka. Len čo postavil peceň na stôl, začala sa šarkanica pomaly prebúdzať. Zívala nahlas, naťahovala sa a mľaskala. Keď sa jej dostala teplá chlebová vôňa do nosných dierok, slastne a blažene sa pretiahla a vŕzgavo mrnčala:
„Mmmmm hmmmmm, to je vôňa! To budú raňajky!“
Zrazu však nahnevane zavyla a vztýčila sa. Pochopila práve, čo tá milá vôňa znamená: Janko dokázal splniť prvú úlohu! To sa ešte nestalo! Zavolala rýchlo dcéry a sama hneď začala raňajkovať. Naraňajkovala sa, chlieb pochválila, bielou smotanou zapíjala, spokojne mľaskala, akoby sa nič nestalo. Len počkaj, mládenček, ty ešte uvidíš! Z okna videla, ako Janko odpočíva po tej práci na obrube studne. Šla k nemu a hovorí:
„No, podarilo sa ti to. Prvú úlohu máš za sebou. Vyhrané však ešte nemáš, nemysli si. Dávaj teraz dobrý pozor, mám pre teba druhú úlohu. Vidíš tie hory pred sebou? Sú tvrdé ako diamant a vysoké až skoro do mrakov. Aj rieka Dneper sa im vyhýba, a tá má nejakú silu! Ty prekopeš naprieč horami takú dolinu, že ocko Dneper potečie okolo môjho stavenia a bude ma svojím šumením pozdravovať. Na jeho brehoch budú stáť veľké sýpky plné najlepšieho zrna. Dneper ponesie na vlnách biele koráby. Tie priplávajú k sýpkam a budú sa nasypávať zlatou pšenicou, zober, kde zober. To všetko bude hotové za dnešnú noc, to všetko chcem vidieť, až sa ráno prebudím. Inak vieš, čo ťa čaká.“
Tak povedala šarkanica a zmizla v stavení, že ju celý deň nebolo vidieť.
Možno že jej tak chutil chlieb; skôr ju však užierala zloba, že Janko na svoju prácu stačil.
Mládenec starú šarkanicu nijako nepostrádal. Šiel k obrube a naklonil sa nad studňu. Potom zavolal potichu:
„Ďakujem ti, moja milá, že si mi život zachránila! Čo však budeme robiť teraz?“
„Ničoho sa neboj, môj milovaný! Veď nebudeme dnes hlúpejší ako včera. Len mi povedz, či si ma naozaj chceš vziať za ženu.“
„Veď som sa ti už zasľúbil, a ja slovo držím.“
„Tak vieš čo? K večeru choď pokojne spať, aj teba ráno zobudí ocko Dneper,“ odpovedal mu ľúbezný hlások zdola.
A kým Janko stihol nejako odpovedať, opäť sa hlas niekde v hĺbke pod obrubou stratil do ticha. Janko si celý deň prezeral mlyn a pec a dvorček. K večeru sa opäť zaryl do kopy sena pod striešočkou a za chvíľu tvrdo spal. Šarkanica nešarkanica, úloha neúloha, spal až do rána. A bol by asi dlho v sene snil, keby ho nezobudil zvláštny hurhaj a krik. Jemné šumenie rieky ho síce zvalo, aby si ešte pospal, ale krik mnohých ľudí a akési rozkazy ho vytrhávali zo sna a vŕzganie povrazov a jednotvárny spev nosičov ho zobudili úplne. Vyskočil, ani si zvyšky sena z vlasov nevyčesal, a už bol pri brehu. Bolo načo pozerať. Novou horskou dolinou sa cez balvany valil mohutný prúd Dnepra a zlostne narážal do tvrdých stien; tie ho však nechceli pustiť inam než do nového koryta vedúceho okolo šarkanicinho sídla. Tam sa už rieka upokojila a do šírky rozlila a tiekla k novým sýpkam, ktoré už praskali, ako boli preplnené zlatou pšenicou. Pri prístavných hrádzach pod obilnicami kotvili koráby, nosiči do nich vnášali po doskách plné vrecia zrelého obilia. Sypali ho do bezodných lodných bruchov a po iných doskách zase zliezali z lode po nový náklad. Vyzeralo to, ako keď mravce od rána do večera potravu zháňajú a znášajú do mraveniska. Pri sýpkach a na lodiach boli páni a dôstojníci, ktorí vyvolávali rozkaz za rozkazom. Kým sa jedny koráby plnili tovarom, druhé už odplávali do diaľky a tretie sa ohlasovali od hôr svietiacimi farbami a napnutými plachtami.
Janko sa na to všetko nemohol ani vynadívať. Nemohol uveriť, že to jeho neznáma nevesta všetko dokázala za jedinú noc. Z rozmýšľania ho však vyrušil nahnevaný škrípavý hlas. Stará šarkanica sa pozerala z okna a div že hnevom nevypadla. Pukla takmer od zlosti, keď videla, že Janko splnil aj druhú požiadavku. Vŕzgavý hlas sa jej triasol, keď kričala na Janka:
„Len si nemysli, že na mňa stačíš. Aj tak nie je samozrejmé, že moje nariadenia plníš. Zaplačeš sám nad sebou, až počuješ, čo som ti pripravila na koniec,“ syčala šarkanica v krásnom ráne. „Teraz ma už neoklameš, keby som si mala samotného satana na pomoc zavolať. Ešte je tu jedna povinnosť, a tú musíš splniť hneď, najneskôr do západu slnka. Dobre počúvaj! V našom kraji tu alebo inde žije alebo nežije zlatý zajac. Ťažko, preťažko ho chytiť, ešte sa to nikomu nepodarilo. Nikto ho ešte okom nezazrel. A mne sa zachcelo toho zajaca mať. Chcem, aby mi sedel na stole a pozeral sa na mňa diamantovými očami. Inak vieš, čomu neujdeš. Tvoj stĺp už čaká.“
Okno zarinčalo a zavrelo sa, div že sa tabuľky nevysypali. Janko sa však už nebál. Bežal hneď k studni, naklonil sa cez obrubu a potichu volal dolu:
„Nevesta moja milá, počuješ ma? Ak spíš, prebuď sa, ak nespíš, ozvi sa!“
„Nespím, milý Janko, nespím a na teba myslím,“ ozvalo sa zdola, „prečo na mňa voláš? Nepodarila sa druhá práca?“
„Podarila sa, žiaden strach. Šarkanica mi však dala tretiu úlohu, a tentoraz už nie na noc. Bežím k tebe s prosbou o radu a pomoc. Mám do západu slnka chytiť zlatého zajaca, ktorého ešte nikdy nikto nevidel, nieto ešte aby ho chytil. Do večera jej má sedieť na stole, inak sa môj stĺp dočká mojej hlavy.“
„Beda, Janko, beda. Ťažká, preťažká úloha na nás čaká,“ ozval sa vyľakaný hlas. „Teraz budem musieť aj ja von zo studne. Konečne sa, moja radosť, uvidíme. Tebe to však na radosť byť nemusí, keď ma uvidíš. Prosím ťa, aby si sa nezľakol a aby si pamätal na svoj sľub.“
V tej chvíli to v studni zašumelo, ako keď sa voda varí, a hop! Na obrube sedela malá žabka rosnička s očami ako korálky.
„Hľa, to je krásna žabka,“ hovorí si Janko, „aká asi bude moja nevesta, až sa objaví?“
„Však som ti, Janko, vravela, že to nemusí byť na tvoju radosť. Ja som tvoja nevesta,“ povedala užasnutému Jankovi rosnička. „Nezľakni sa a znova hovorím, pamätaj na svoj sľub. Teraz však dávaj dobrý pozor! Šarkanica vie, prečo ti takú povinnosť ukladá. Je to skoro nemožné splniť a len veľká múdrosť a opatrnosť nás môže zachrániť. Ja sa teraz premením na zlatého zajaca a ty ma vezmeš a dáš šarkanici na stôl. Musí to však byť presne vo chvíli, keď bude dojedať posledný kúsok tvojho bochníka, inak by s nami bolo zle. Spoznala by, aký ja som zajac, lebo ja budem mať živé oči, nie diamantové.“
Kým sa stihol Janko spýtať, kde sa rosnička naučila hovoriť a čarovať, už sedel pred ním na obrube zlatý zajac. Mládenec vzal vzácneho ušiaka a šiel rýchlo k staveniu. Opatrne nazeral oknom dovnútra, čo stará šarkanica robí, a zrazu sa zľakol. Z bochníka zostala už len malá päta, ktorú si šarkanica práve chcela dať do papule. Akoby horelo, vrazil Janko do izby a rýchlo postavil zlatého zajaca na stôl. Šarkanica sa čudovala a bola by si rada zajaca pohladila, nemohla však. Dohrýzla zvyšok chleba, oči sa jej začali zatvárať, dala sa do zívania a zamierila k svojmu pelechu. Janko povedal:
„Zlatý zajac sedí na stole, moja práca končí. Vraciam sa domov.“
Šarkanica však len mávla ospalo pazúrom, zvalila sa do pelechu a začala chrápať. Keď Janko videl, že stará šarkanica naozaj zaspala, šiel k stolu a hovorí potichu:
„Teba tu však nenechám, moja najmilšia.“
Vzal zlatého zajaca do náručia, že pôjdu. V tom okamihu sa obydlie rozjasnilo a Janko objímal namiesto zlatého zajaca ľúbeznú dievčinu; bola to jeho nevesta. Dievča bolo také krásne, že sa to ani nedá opísať ani vypovedať; nenechalo však Janka, aby sa na ňu dlho pozeral. Povedalo ponáhľavo:
„Rýchlo, Janko, musíme preč, kým sa nezobudí. Som Olesja, ľudská dcéra, moji rodičia vládnu v jednom cárstve. Teraz však hneď bežme, šarkania moc siaha na veľký diel sveta.“
Uháňali, ako len vedeli a ako to išlo. Boli už dosť ďaleko, keď sa stará šarkanica zobudila. Oči jej najprv zablúdili k stolu, aby uvideli zlatého zajaca. Pozerá, hľadá, na stôl rozospato civie ..... kde nič, tu nič. Tŕpne zrak, oči jej od zlosti červenajú. Vyskočila rýchlo z doupäťa a chvatom na dvor. Ako tak ponáhľala, zakopla o kameň a taktak že do studne nespadla. A zrazu si spomenula:
„Že Jankovi pomáhala tá prekliata žaba!“
Naklonila sa do studne a začala kričať, aby sa žabka ozvala. Načúva: nič, žiadna odpoveď. Šarkanica sa rozzúrila a začala do studne chrliť oheň, až sa voda varila; nič, žabka nikde. Zavolala teda dcéry a sama zatiaľ položila ucho na zem, aby počula, ako ďaleko jej zajatci sú. Mávla potom rukou a hovorí:
„Ďaleko nie sú, ty ich ľahko dobehneš.“
A poslala prvú dcéru, aby utečencov chytila a priviedla za každú cenu.
Janko s nevestou zatiaľ pospiechali, čo im sily stačili. Čoskoro však začuli za sebou v diaľke mocné supenie a pleskot krídel. Olesja vedela radu:
„Už nás doháňa. Ja sa urobím pšeničným poľom a ty dedkom, ktorý tu odháňa vtáky, aby nezobali zrno. Keby sa pýtala, či tadiaľto nešiel junák s dievčinou, povedz, že áno, že šli vtedy, keď sa táto pšenica siala.“
Ako povedala, tak sa stalo. V okamihu tu bolo pšeničné pole; vietor sa pohrával s klasmi a na medzi sedel dedko, ktorý búchal palicou o drevo a vtáctvo zlodejské odháňal. Šarkanicina dcéra sa prihnala, žuchla na zem blízko dedka a hneď sa pýtala, ako Olesja predpovedala. Starček chvíľu robil, že si spomína, a potom odpovedal, ako mu Olesja poradila. Unavená a rozhnevaná šarkania dcéra si od zlosti odpľula, obrátila sa a rozletela sa smerom k domovu. Hovorí doma, čo a ako sa dozvedela. Vtom ju stará šarkanica začala biť a kričí:
„Ty truľo, ty poleno, si hlúpa ako otepa slamy! Ako si sa mohla nechať od tej ničomnice tak napáliť? Veď môže byť v tejto dobe pšenica zrelá? To boli oni, tá pšenica a ten dedko plesnivý!“
Hneď si kľakla k zemi, aby si vypočula, ako ďaleko obaja dobehli. Ucho do trávy tlačila a slídila, ktorým smerom Olesja s Jankom utekajú a ako ďaleko asi môžu byť. Trochu sa upokojila, zavolala druhú dcéru a dala jej rovnaký rozkaz.
Olesja s Jankom boli o pekný kus cesty ďalej, no čo zmôžu unavené nohy proti šarkaním krídlam? Čoskoro sa znova ozvalo pleskanie krídel a zvláštne hvízdanie. Utečenci sa zastavili a Olesja šepká:
„Znova nás doháňa. Ja sa urobím vojenskou prachárňou a ty budeš vojakom na stráži. Keď sa bude šarkanica na tých mladých ľudí pýtať, povedz len, že tu dlho nikto živý nebol, ani striedať že ťa neprišli. Naposledy tadiaľ šli junák s dievčinou, keď sa tá pracháreň stavala.“
Len čo dohovorila, stála na tom mieste vojenská pevnosť a okolo nej starší vojak s puškou na pleci, päť krokov sem a päť krokov tam.
Plop, plop, ozval sa za chvíľku tlkot mocných krídel a s prudkým hvizdom pristávala pri prachárni druhá dcéra starej šarkanice.
„Hej, vojačik, otoč sa ku mne! Hľadám dvoch mladých ľudí. Nešli tadiaľto statný junák s dievčinou krásavicou?“
Vojak ešte niekoľkokrát odpočítal svoje kroky. Potom sa zastavil a hovorí prísnym vojenským hlasom:
„Dvaja? A mladí? Šli. Pravdaže. Vedie tu cesta. Je to dávno. Keď sa prachareň stavala.“
A raz dva, raz dva, už pokračoval vo svojom pochodovaní sem a tam. Mladá si od zlosti odfrkla. Keď to hovorí vojak, musí to byť pravda. Odpočinula si maličko, chvíľu si pospala; potom sa ťažko zdvihla a plop, plop, už ju niesli krídla zase späť.
Keď priletela domov, sotva dych lapala. Stará šarkanica však nečakala, kým si mladá odpočinie. Hneď chcela vedieť, čo a ako. Keď jej mladá všetko o pevnosti a vojakovi vyrozprávala, veľmi sa stará šarkanica podivila a dlho krútila hlavou:
„Prachareň? A tam? Prečo? Veď tam nikde žiadni vojaci neboli! Len jeden že tam na stráži chodil? Si hlúpa ako mladá vrana a zaslúžila by si aj výprask. Zaslúžila by som si ho však aj ja, že vás tam posielam. Hlúpy neporadí a ešte všetko pokazí. Teraz si hneď vypočujem, kde sú a kade bežia, a potom im ukážem ja!“
Počúva, uši napína, div sa do zeme nezavŕta, kým nezačula slabo z veľkej diaľky známe kroky. Zaplieskali krídla a stará šarkanica už bola vo vzduchu. Letela, letela, až z nej bol po chvíli len čierny bod vysoko v oblakoch.
Janko s Olesjou čoskoro začuli známy zvuk, zlovestné supenie a mávanie krídel.
„Rýchlo,“ šepkala Olesja, „teraz je naozaj zle. Letí za nami stará, tú neoklameme. Skúsime to inak. Ty budeš, Janko, riečkou a ja v nej rybičkou ..... okúňom. Hneď!“
Po týchto slovách zašumela v krajine nevelká riečka. Nad vodou poletovali vtáky, na nebi plávali biele obláčiky, pri dne sa za kameňom ukrýval malý okúň. Zrazu ako kameň zletela z mrakov stará šarkanica a už stála na brehu. Jedovaté sliny jej kvapkali zo zubatej papule, z nozdier jej šľahal oheň. Vydýchala sa a potom hovorí s úškrnom:
„Tak vidíte, predsa som vás dohnala. Dvakrát ste ma oklamali, teraz však bude s vami koniec. Keby ste boli zašli tamto za tie stromy, už by som nad vami nemala žiadnu moc. Nezašli ste však, a preto mi patríte a ja vás už nepustím. Kamenný stĺp čaká na svoju hlavu.“
Dopovedala a vrhla sa do vody. Tam sa premenila na obrovského sumca s hrubými fúzmi a začala sa riečkou preháňať ako šíp. Hľadala okúňa. Onedlho rybičku uvidela a hneď za ňou! Márne sa okúň pod kameňmi skrýval; sumec každý kameň, hoci akokoľvek veľký, odvalil. Darmo okúň pod brehmi a medzi koreňmi starých vŕb preplával; sumec brehy rozoberal a obrovské korene lámal ako triesky. Už-už otváral papuľu, aby okúňa prehltol; vtedy sa okúň otočil k sumcovi zadkom a hrozivo vztýčil všetky svoje ostré plutvy. Nech útočil sumec ako chcel, stále videl pred sebou pichľavú prekážku a prehĺtať nemohol.
Keď sumec videl, že takto nepochodí, zafučal zlostne do vody, až sa riečka zovrela, vymrštil sa na breh a premenil sa zase na šarkanicu. Tá sa sklonila k vode a začala piť, aby riečku vysušila. Pila, pila, s mľaskaním nasávala; brucho jej rástlo, až bolo ako sud, potom ako dom. Riečka bola už skoro prázdna, len v malej mláčke sa snažil zachrániť malý okúň. Od strachu už skoro umieral, keď tu zrazu buch! Ozvala sa rana a voda znova zašumela korytom riečky. Šarkanica sa v hneve prepila toľko, že praskla a bola na mieste mŕtva. V tej istej chvíli voda zmizla a po okúňovi tiež nebolo ani pamiatky. Na brehu stál zase Janko s Olesjou, krásnou nevestou. Zaradovali sa, padli si do náručia a po chvíli sa znova vydali na cestu k domovu. Už sa nemuseli ničoho báť. Šli pokojne a cestou si o sebe všetko povedali. Olesja spomínala, ako ju zlá šarkanica uniesla a premenila na rosničku, keď jej rodičia nechceli šarkanici slúžiť. Oslobodiť ju mohol len mládenec, ktorý by sám z dobrého srdca k šarkanici prišiel. Janko zas rozprával Olesji o svojom ocovi, o mladom orlíkovi, o čarovnom vajci a podvodne vylákanom sľube.
Čo si ešte rozprávali cestou, to nevieme. Času mali dosť. Iste nezabudli hovoriť aj o tom, ako si vystrojia kozácku svadbu a ako sa budú volať ich deti. Cesta im v takých starostiach veselo ubiehala; ani sa nenazdali a už sa blížili k dedine Jankových rodičov. To bolo stretnutie po takom dlhom čase! Taras i jeho žena už Janka dávno oplakali a on zrazu tu a s takou krásavicou! A cárevnou k tomu, ako o tom snívala v žarte i vážne mamička!
Nechajme ich teraz ich radosti; druhým ľuďom sa nemá do radosti ani do žiaľu strkať nos. Janko sa aj tak po slávnej kozáckej svadbe odsťahoval s Olesjou na zámok; z celého vládnutia, ktoré na nich čakalo, sa však najviac tešievali na návštevu ocka a mamičky. A keď sa mladým cárovým narodili deti, boli u nich Taras so ženou stále. Znova a znova museli vnúčatám pekne po poriadku a dokola rozprávať, ako to bolo s čarovným vajcom, zlou šarkanicou a krásnou a múdrou Olesjou. A keď deti nechceli zaspať, spievala im babička jednu starú uspávanku:

„Hajaj, hajaj, hajany,
už tu máme havrany.
Prileteli, krákali,
na vráta nám sadali.
Vráta vŕzgajú krí, krí,
a náš Janko spí, spí.“