Živá voda

Bol raz jeden kráľ, ktorý bol veľmi chorý a už nikto neveril, že z tej choroby vyviazne živý. Mal troch synov, ktorí z toho boli takí zarmútení, že chodili po zámockých záhradách a plakali a plakali. Vtedy ich stretol staručký muž a vypytoval sa na príčinu ich žiaľu. Tak mu povedali, že ich otec je chorý tak, že iste zomrie, lebo mu nemôže nič pomôcť. Starec odvetil: „Ja by som o jednom prostriedku vedel, je to živá voda, kto sa jej napije, ten sa opäť uzdraví, ale je veľmi ťažké ju nájsť.“ Najstarší princ zvolal: „Ja ju nájdem!“ Išiel k chorému kráľovi a prosil, aby mu dovolil vyjsť do sveta hľadať živú vodu; tá jediná by ho mohla vyliečiť. „Nie,“ povedal kráľ, „to nebezpečenstvo je príliš veľké, radšej zomriem.“ Ale princ prosil tak dlho, kým kráľ napokon nesúhlasil. Princ, ktorý si v duchu hovoril: „Keď prinesiem živú vodu, kráľ ma bude mať radšej ako bratov a odkáže mi ríšu.“, sa vydal na cestu.

Keď nejaký čas išiel, objavil sa pred ním na ceste trpaslík, pozdravil a opýtal sa: „Kam sa tak náhliš?“ „Čo je ti do toho, škriatok?!“ odvetil mu princ pyšne a išiel ďalej. Ale to trpaslíka veľmi nahnevalo a vyslovil zlé kúzlo. Princa priviedla cesta o nejakú chvíľu do skalnej trhliny, ktorá sa stále zužovala, až bola napokon taká úzka, že nemohol ani o krok vpred, dokonca nebolo možné obrátiť koňa ani z neho zoskočiť. A tak tam zostal uväznený.

Doma zatiaľ čakal chorý kráľ, ale najstarší syn sa nevracal. Vtedy povedal prostredný princ: „Otec, nechaj ma ísť do sveta hľadať živú vodu!“ Myslel si však: „Ak je brat mŕtvy, pripadne ríša mne.“ Kráľ spočiatku nechcel privoliť, ale napokon povolil. Prostredný princ išiel tou istou cestou, ktorou sa vydal brat, a tiež stretol toho trpaslíka, ktorý ho zastavil a pýtal sa ho, kam tak ponáhľa. „Čo je ti do toho, škriatok?!“ odvetil mu pyšne a išiel ďalej, bez toho, aby sa obzrel. Ale trpaslík ho zaklial a rovnako ako brat došiel do rokliny v skalách, ktorá sa cestou zužovala, až napokon nemohol ani dopredu, ani späť. Zostal tam uväznený a zaplatil za svoju pýchu.

Keď sa ani druhý princ nevracal, chcel sa vydať do sveta hľadať živú vodu ten najmladší a aj jeho musel kráľ napokon nechať ísť. Keď stretol trpaslíka a ten sa ho pýtal, kam tak ponáhľa, princ zastavil, pozdravil a odvetil: „Hľadám živú vodu, lebo môj otec je na smrť chorý.“ „A vieš ty vôbec, kde ju máš hľadať?“ „Nie,“ odvetil princ. „Pretože si nebol taký pyšný ako tvoji falošní bratia, dám ti radu a poviem ti, ako sa k živej vode dostaneš. Prýšti z jednej studne na nádvorí začarovaného zámku. Ale dovnútra sa nedostaneš, ak ti nedám tento železný prút a dva bochníky chleba. Týmto prútom udrieš trikrát do železnej brány zámku a ona sa otvorí. Vnútri strážia dva levy, ktoré otvárajú papule, ale keď každému hodíš bochník, upokoja sa. Potom si pohni po živú vodu, aby si ju odniesol skôr, než odbije dvanásta hodina, inak sa brána opäť zatvorí a zostaneš tam uväznený.“

Princ mu poďakoval, vzal prút aj chlieb a vydal sa na cestu. Keď tam dorazil, bolo všetko tak, ako mu trpaslík povedal. Brána sa pri treťom údere otvorila, a keď nasýtil levy chlebom, vošiel do zámku a prišiel do veľkej krásnej siene. Tam sedeli začarovaní princovia, ktorým stiahol z ruky prstene, potom tam ležal meč a chlieb, ten si tiež vzal. Potom prišiel do komnaty, kde bola prekrásna panna, ktorá sa zaradovala, keď ho uvidela, pobozkala ho a povedala mu, že ju vyslobodil a získa aj celú ríšu, ak príde presne o rok, to bude hneď svadba. Potom mu povedala, z ktorej studne prýšti živá voda, ale musí si pohnúť, aby sa dostal von skôr, než odbije dvanásta hodina. Tak išiel ďalej, až prišiel do inej komnaty, v ktorej stála krásna, čisto povlečená posteľ, a keďže bol unavený, chcel si na chvíľu odpočinúť. Ľahol si a zaspal, a keď sa prebudil, hodiny práve odbíjali trištvrte na dvanásť. Naľakane vyskočil, bežal ku studni a naplnil vodou pohár, ktorý tam stál, a ponáhľal sa späť cestou, ktorou prišiel. Keď prebiehal bránou, práve odbíjala dvanásta, brána s treskotom zapadla a na nohe mu odsekla kus päty. Ale princ bol rád, že získal živú vodu, uháňal domov a cestou opäť natrafil na trpaslíka.

Keď trpaslík uvidel meč a chlieb, povedal: „To si urobil dobre, týmto mečom pobiješ celé vojsko a tohto chleba nikdy neubúda.“ Princ však nechcel ísť domov k otcovi bez bratov, a tak sa opýtal: „Milý trpaslík, nemohol by si mi povedať, kde sú moji bratia? Vydali sa po živú vodu a domov sa nevrátili.“ „Sú uväznení medzi skalami,“ povedal trpaslík, „lebo som ich tam zaklial, pretože boli pyšní.“ Vtedy princ tak dlho prosil, kým ich trpaslík neoslobodil. Ale varoval ho: „Maj sa pred nimi na pozore, ich srdcia sú čierne!“ Keď sa jeho bratia objavili, zaradoval sa a rozprával im, ako sa mu viedlo a darilo, že našiel živú vodu a vezie so sebou jeden plný pohár, vyslobodil jednu krásnu princeznú, ktorá naňho bude rok čakať, potom budú sláviť svadbu a on s ňou dostane aj obrovskú ríšu.

Potom išli spoločne ďalej, až dorazili do krajiny, kde bola vojna a hlad, kráľ už myslel, že bude zničený, taká veľká tam vládla núdza. Vtedy išiel najmladší princ ku kráľovi a požičal mu ten chlieb, ktorým nakŕmil celú ríšu, a tiež mu dal ten meč, ktorým pobil vojsko nepriateľa, a odvtedy mohli v tej krajine žiť v mieri a pokoji. Potom si princ meč aj chlieb vzal späť a išli ďalej. Prišli však ešte do dvoch krajín, kde panovali hlad a vojna, a princ kráľom vždy požičal chlieb aj meč, a tak zachránil tri ríše. Napokon nasadli na loď a plávali cez more. Cestou si tí dvaja starší bratia povedali: „Brat našiel živú vodu a náš otec mu dá ríšu, my nebudeme mať nič.“ Tak sa plní závisti a zlosti dohodli, že brata zničia. Počkali, kým raz tvrdo zaspal, vyliali živú vodu z pohára a nechali si ju pre seba, späť mu nalili horkú morskú vodu.

Keď dorazili domov, niesol najmladší princ chorému otcovi svoj pohár, aby sa z neho napil a uzdravil. Sotva sa však kráľ tej horkej trošky napil, urobilo sa mu ešte horšie než predtým. A ako tak veľmi nariekal a ponosoval sa, prišli tí dvaja a žalovali na toho najmladšieho, že ho chcel určite otráviť, lebo oni mu priniesli skutočnú živú vodu a podali mu ju. Sotva sa z nej kráľ napil, pocítil, že jeho choroba mizne, a bol zrazu silný a zdravý ako za mladých čias. Potom šli tí dvaja k tomu najmladšiemu, vysmievali sa mu a vraveli: „Ty si síce našiel živú vodu, ale zožal si len potupu a odmena je naša; mal si byť múdrejší a mať oči stále otvorené, my sme ti ju vzali, zatiaľ čo si na mori spal. A o rok si jeden z nás vezme tú krásnu kráľovskú dcéru. Ale chráň sa toho, aby si niečo z toho prezradil. Otec ti aj tak neuverí, a ak vyzradíš čo len slovko, stratíš svoj život; ak však budeš mlčať, darujeme ti život!“ Starý kráľ sa naňho však veľmi hneval a myslel si, že ho chcel naozaj otráviť. Dal teda zvolať radu a vyniesť nad ním rozsudok, že má byť tajne zabitý.

Keď šiel najmladší princ raz zase na lov a nič zlé netušil, sprevádzal ho jeden z kráľovských poľovníkov. V lese, keď boli celkom sami, bol poľovník zrazu veľmi zamračený, a tak sa ho opýtal: „Milý poľovník, čo ti chýba?“ Poľovník odvetil: „To nemôžem a nesmiem povedať!“ Princ povedal: „Von s tým, o čo ide? Je ti vopred odpustené!“ „Ach,“ povedal poľovník, „mám vás na kráľov rozkaz zastreliť.“ Princ sa naľakal a povedal: „Milý poľovník, nechaj ma žiť! Dám ti svoje kráľovské šaty a ty mi daj svoje obyčajné.“ Poľovník povedal: „To urobím veľmi rád, ja by som na vás aj tak nedokázal vystreliť.“ Tak si vymenili šaty, poľovník išiel domov a princ sa vydal hlbšie do lesa.

O nejaký čas priviezli ku kráľovi tri vozy so zlatom a drahokamami pre jeho najmladšieho syna. Poslali ich tí traja králi, ktorí pobili nepriateľa princovým mečom a jeho chlebom nasýtili krajinu a chceli takto prejaviť svoju vďačnosť. Vtedy si starý kráľ pomyslel: „Možno bol môj syn nevinný!“ Povedal svojim radcom: „Keby tak žil, je mi strašne ľúto, že som ho nechal zabiť.“ „On ešte žije,“ povedal poľovník, „ja som nedokázal splniť váš príkaz.“ A rozprával kráľovi, ako sa to prihodilo. Vtedy kráľovi spadol zo srdca obrovský kameň a dal po celej ríši rozhlásiť, že sa jeho syn môže vrátiť späť, lebo sa mu dostalo milosti.

Vyslobodená princezná medzitým dala k svojmu zámku vybudovať zo zlata cestu, ktorá sa v diaľke nádherne blýskala. Potom svojim ľuďom povedala, že ten, kto pôjde rovno po ceste, bude ten pravý a toho majú pustiť dovnútra. Ak však niekto príde a na cestu sa neodváži a pôjde popri nej, ten pravý ženích nebude a toho majú odohnať. Práve totiž uplynul stanovený čas, a tak si najstarší princ povedal, že by si mal pohnúť k princeznej, aby sa vydával za jej vysloboditeľa, dostal ju za manželku a s ňou aj celú ríšu, a tak sa vydal na cestu. Keď prišiel k zámku a videl onú krásnu zlatú cestu, pomyslel si: „To by bola večná škoda, keby si po nej išiel.“ Zviedol koňa napravo vedľa cesty a išiel k zámockej bráne. Tam mu však ľudia povedali, že nie je ten pravý a má zasa odísť. O malú chvíľu sa tu objavil prostredný princ, ktorý by tiež rád dostal princeznú a celú ríšu. Ten zišiel zo zlatej cesty naľavo a dopadol ako brat. Odohnali ho.

K svojej milej sa vydal aj najmladší princ, chcel pri nej zabudnúť na tú krivdu, ktorej sa mu dostalo. Celú cestu mal pred očami krásne dievča, tešil sa, kedy bude pri nej, a tak si tej zlatej cesty vôbec nevšimol. Jeho kôň kráčal rovno stredom, a keď prišiel pred bránu, tá sa otvorila a princezná ho radostne vítala a povedala, že toto je jej vysloboditeľ a budúci pán celého kráľovstva. A s veľkou radosťou slávili svadbu. A keď bolo po svadbe, rozprávala mu princezná, že ho otec volá k sebe a chce sa mu ospravedlniť.

Potom išiel k otcovi a všetko mu porozprával, ako ho jeho bratia oklamali a jeho prinútili mlčať. Vtedy ich chcel starý kráľ potrestať, ale tí dvaja sa uchýlili na loď, vydali sa na more a viac sa nikdy nevrátili.