Rozprávka o kohútovi Ferdinandovi

…„Kikirikýýý“, ozvalo sa súčasne s dopadom prvého ranného lúča ešte rozospatého slniečka. Začal sa nový deň a kohút Ferdinand mal tú česť privítať všetkých do krásneho rána. Čo česť, bola to jeho kohútia povinnosť! Ferdinand bol presný ako hodinky a vďaka nemu bol život na farme taký, aký sa na farmu patrí. Sliepočky znášali chutné vajíčka a kravička dávala tučné mlieko. Pes Azor riadne strážil pri búde a ani tá najmenšia myška by neunikla ostrým zrakom kocúra Rezka. Tak to išlo deň čo deň. Hneď ako kohút zakikiríkal, pekná gazdiná Hanička vyskočila z postele. Obliekla si modré šaty s čiernymi bodkami a svoje dlhé kučery zviazala do vrkoča, aby jej pri práci neprekážali. Potom si len opláchla ružové líčka a s úsmevom na tvári sa pustila do práce. Ani ten najdrahší budík by vás, deti, nezobudil lepšie ako kohút Ferdinand.

Jedného rána, keď Ferdinand znova budil farmu svojím „KIKIRIKÝÝ“, vôbec netušil, čo sa bude na farme diať v nasledujúcich dňoch. Toho dňa bolo obrovské teplo, a preto nikoho neprekvapilo, že sa k večeru prihnala strašidelná búrka. Hanička sa veľmi bála, pretože to takmer vyzeralo, že búrka odnesie aj starú stodolu, ktorá už trochu chátrala. Tak, ako sa búrka prihnala, rovnako rýchlo aj zmizla a našťastie po sebe zanechala len niekoľko strapatých ríbezľových krov a prevrátenú lavičku. Hneď ako Hanička otvorila dvere, aby sa išla pozrieť, čo búrka spôsobila, našla na prahu celkom premoknutú mačku. „Óóó, úbožiatko maličké“, vykríkla. Vzala ju do náručia a odniesla ju dovnútra. „Čo sa ti stalo, maličká?“, pýtala sa. „Neboj sa, hneď ťa osuším a zbehnem ti po trošku mliečka“, utešovala ju. A tak sa táto túlavá mačka stala novým miláčikom farmy. Každé zvieratko sa s ňou chcelo kamarátiť. A mačka rozprávala a rozprávala. Povedala, že je odniekiaľ zďaleka a že ju priniesla búrka. Len kohút Ferdinand jej veľmi neveril. A tak život na farme išiel ďalej, len bol o trochu lenivejší. Kocúr Rezek prestal chytať myši, pretože mu túlavá mačka povedala, že tam, odkiaľ prichádza, sa myši už dávno nechytajú a že mačky tam majú toľko mliečka, koľko chcú. Každý deň prichádzala s novými vecami. Psíkovi Azorovi povedala, že tam u nich psy už dávno nestrážia pri búde a už vôbec nesedia pri stáde oviec. Koľkokrát potom musela Hanička behať a zháňať svoje ovečky široko-ďaleko. Ale zvieratkám sa tieto novoty páčili a túlavá mačka to veľmi dobre vedela. Len kohút Ferdinand jej neveril ani mňaknutie a to sa túlavej mačke nepáčilo. „Kikirikýýý“, ozvalo sa ďalšieho rána na farme. „Óóó, zase ten bláznivý kohút“, zalamentovala túlavá mačka tak nahlas, že ju všetci na farme počuli. „Z toho jeho „kikirikania“ ma rozbolela hlava“, sťažovala sa. „Tam u nás si zvieratká vstávajú, kedy sa im zachce, tu to máte naozaj hlúpe!“ Samozrejme, kohúta to mrzelo, ale povedal si, že to nebude brať príliš vážne. Lenže vážne to bolo, zvieratká sa akoby premenili, všetky sa riadili podľa túlavej mačky. Hneď ako kohút Ferdinand zakikiríkal, odplatili mu to len urážkami a hlasným nadávaním. „Nechaj nás spať, ty bláznivý kohút“, ozvalo sa z kurína. Lenže kohút sa nedal. „Kikirikýý“, skúšal znova zobudiť lenivé zvieratká. „Mňau, tak ty si nepočul“, ozvala sa túlavá mačka. „My chceme spať a ty zmizni, mňau“, dopovedala a škaredo sa uškrnula.
A tak sa kohút Ferdinand urazil a rozhodol sa, že z farmy odíde. „Veď nebudem budiť zvieratká, ktoré o to nestoja, nájdem si inú farmu, kde moje kikiríkanie iste ocenia!“, nariekal, keď sa vzďaľoval od svojho milovaného domova. Ďalšieho rána bolo slniečko už vysoko na oblohe, keď Hanička od ľaku vyskočila z postele. „Jéminánku, koľko je hodín, že slnko už páli do okien?“ Hanička takmer omdlela, keď zistila, že je už pravé poludnie a ona sa ešte váľa v posteli. Kravička už bola nepokojná, pretože potrebovala podojiť, a sliepočky hladné, pretože im nikto nenasypal zrno. Celé popoludnie potom Hanička hľadala kohúta, ale márne. Len túlavá mačka toho dňa vyhlásila: „Vidíte, aký je tu pokoj, bez toho kohúta?“.
Od tejto chvíle to išlo s farmou dolu vodou. Zvieratká si vyspávali a Hanička s nimi. Nikto sa bez kohúta nezobudil skôr ako na poludnie. Hanička tak nestihla zaniesť čerstvé vajcia na trh, neupiekla ani buchty a aj čerstvo nadojené mlieko na trhu chýbalo. Peniažky z pokladničky rýchlo ubúdali. Ani budík, ktorý dievča z posledných úspor kúpilo, gazdinú nezobudil. A keď už tretí deň Azorova miska zívala prázdnotou, zvieratká vytušili, že je niečo v neporiadku. „Ko-ko-ko dák“, keby tu bol Ferdinand, ko-ko-ko dák, všetko by bolo v poriadku, ko-ko-dák“, nariekali sliepky na dvore. „Mňau, od toho večného polihovania som celý boľavý, mňau“, nariekal kocúr Rezek. „Urobili sme niečo strašné, HAF!“, zaštekal psík. „Vyhnali sme kohúta Ferdinanda, veľmi škaredo sme sa k nemu zachovali, a tak nás opustil, je to naša vina, HAF!“. „BÉÉÉ, to nás tá túlavá mačka navádzala, BÉÉÉ, a kde vôbec je?“, pýtali sa ovce jednohlasne a krútili hlavami zo strany na stranu v snahe zazrieť túlavú mačku. Túlavá mačka však bola preč. Ako záhadne sa objavila, tak záhadne aj zmizla. Zvieratká sa potom rýchlo rozbehli na všetky strany hľadať kohúta Ferdinanda. S malou vtáčou pomocou ho našli spať v neďalekom lesíku. Veľmi sa mu všetci ospravedlnili a požiadali ho, aby sa k nim na farmu vrátil. …„Kikirikýý“, ozvalo sa na farme znova. Hanička si zapletla vrkoč a s bandaskou na mlieko vybehla k chlievu. Všetko sa vrátilo do starých koľají. A čo túlavá mačka? Kde jej je koniec? Možno sa pritúlila k inej farme a opäť robí neplechu. Ale mohlo sa aj stať, že túlavú mačku mrzelo, ako zvieratká rozhádala, a už seje samú dobrotu. Čo myslíte?