Kresadlo

Kresadlom kedysi ľudia zakladali oheň, ešte kým nevynašli zápalky. Skladalo sa z kamienka, oceľovej tyčinky a práchna (horľavej vlny). Keď sa kresalo oceľou o kameň, vyletela iskra a zapálila práchno. O takom kresadle poznám túto rozprávku:
Po ceste si vykračoval vojak: Raz, dva! Raz, dva! Mal torbu na chrbte a šabľu po boku; bol vo vojne a teraz sa vracal domov.
Stretol starú čarodejnicu; bola veľmi škaredá, spodná pera jej visela až na prsia. Dala sa s ním do reči:
„Dobrý večer, vojačik! Keď máš takú peknú šabľu a veľkú torbu, si pravý vojak, a ak chceš, dostaneš peňazí, koľko len budeš chcieť.“
„Ďakujem ti, stará čarodejnica!“ odpovedal vojak.
„Vidíš tamten vysoký strom?“ riekla čarodejnica a ukazovala na strom, ktorý stál blízko nich pri ceste. „Je vnútri dutý. Vylez na vrch a tam uvidíš otvor. Tým sa môžeš pretiahnuť a tak sa dostaneš hlboko do stromu. Obviažem ti povraz okolo tela, aby som ťa mohla zase vytiahnuť, keď na mňa zavoláš.“
„A čo mám v tom strome robiť?“ pýtal sa vojak.
„Nabrať si peniaze!“ povedala čarodejnica. „Aby si vedel: Keď sa dostaneš stromom na zem, uvidíš veľkú chodbu; je jasne osvetlená, pretože tam horí viac než sto lámp. Potom uvidíš troje dverí a tie môžeš otvoriť. Kľúče sú v nich. Keď vojdeš do prvej komory, uvidíš uprostred na podlahe veľkú truhlu; na nej bude sedieť obrovský pes s očami ako dve čajové šálky. Ale ty sa ho neboj! Ja ti dám svoju modro pruhovanú zásteru; rozprestri ju na podlahe, potom rýchlo vezmi toho psa, posaď ho na moju zásteru, otvor truhlu a naber si peňazí, koľko chceš. Sú tam samé medené groše. Ak však chceš radšej strieborniaky, choď do druhej komory! Tam sedí pes s očami ako dve mlynské kolesá; ale ty sa ho neboj, len ho posaď na moju zásteru a naber si peňazí. Ak však chceš mať zlatky, môžeš ich tiež dostať, koľko ich uneseš; len vojdi do tretej komory! Ale pes, ktorý tam sedí na truhle s peniazmi, má oči ..... no, ako dve okrúhle veže! Je to poriadny pes, tomu ver! Ale neboj sa ho, len ho posaď na moju zásteru, tak ti nič neurobí. A potom si naber z truhly zlata, koľko budeš chcieť!“
„To by nebolo zlé!“ dodal vojak. „Ale čo za to chceš, stará čarodejnica? Niečo iste budeš chcieť, myslím si.“
„Nie,“ povedala čarodejnica, „nežiadam ani halier. Len mi prines staré kresadlo, ktoré tam zabudla moja stará mama, keď bola naposledy dolu.“
„Dobre, tak mi uviaž ten povraz okolo tela,“ riekol vojak.
„Tu je,“ povedala čarodejnica, „a tu je moja modro pruhovaná zástera.“
Potom vyliezol vojak na strom, spustil sa otvorom dovnútra a už stál, ako mu čarodejnica povedala, vo veľkej chodbe, kde horelo niekoľko stoviek lámp.
Otvoril prvé dvere. Hu! Tam sedel pes s očami ako dve čajové šálky a pozeral sa na neho.
„No, ty si náramne krásny!“ zvolal vojak. Potom posadil psa na čarodejničinu zásteru a nabral si medených grošov, koľko sa mu zmestilo do vreciek.
Potom zavrel truhlu, posadil na ňu psa a šiel do druhej izby.
Ech! Tam sedel pes s očami ako dva mlynské kamene.
„Len tak na mňa nepozeraj,“ zvolal vojak, „mohli by ťa od toho rozboleť oči!“ A posadil psa na čarodejničinu zásteru. Ale keď uvidel v truhle toľko strieborniakov, vysypal z vreciek všetky medené groše a naplnil vrecká i tašku samými strieborniakmi.
Potom šiel do tretej komory. ..... Nie, toto bolo naozaj škaredé! Pes, ktorý v nej sedel, mal oči ako dve okrúhle veže a otáčali sa mu v hlave dookola.
„Dobrý večer!“ pozdravil vojak a siahol po čiapke. Takého psa ešte nikdy nevidel. Keď sa však pes na neho dobrú chvíľu pozeral, pomyslel si vojak, že by už toho mohlo byť dosť, a posadil psa na zem na čarodejničinu zásteru a otvoril truhlu.
No nie, preboha, tam vám bolo zlata! Mohli by ste za to kúpiť celé mesto so všetkými cukrárskymi krámami, všetkých cínových vojačikov, biče a hojdacích koníkov, čo ich je na svete. To bolo zasa raz peňazí!
A tak vysypal vojak všetky strieborniaky, ktorými si naplnil vrecká a tašku, a napchal tam namiesto nich samé zlatky, ba napchal ich aj do čiapky a do čižiem, takže mohol sotva chodiť. To mal peňazí!
Potom posadil psa na truhlu, zavrel dvere a zvolal otvorom v strome:
„Tak ma už vytiahni, stará čarodejnica!“
„Máš kresadlo?“ opýtala sa bosorka.
„A samozrejme,“ zvolal vojak, „na to som celkom zabudol!“ A vrátil sa po kresadlo.
Čarodejnica ho potom vytiahla, a tak stál opäť na ceste, vrecká, čižmy, tašku a čiapku plné peňazí.
„Čo budeš robiť s tým kresadlom?“ pýtal sa vojak.
„Do toho ti nič nie je!“ odsekla čarodejnica. „Máš peniaze! Len mi daj kresadlo!“
„Táraj si!“ vykríkol vojak. „Buď mi hneď povieš, čo chceš s tým kresadlom, alebo vytiahnem šabľu a utnem ti hlavu!“
„Nepoviem,“ odpovedala čarodejnica.
Vojak jej teda šabľou odsekol hlavu.
Tak, tu ležaj! Potom nahádzal všetky zlatky do jej zástery, hodil si to ako uzol na chrbát, strčil kresadlo do vrecka a šiel rovno do mesta.
Bolo to nádherné mesto. Vojak šiel do najkrajšieho hostinca a žiadal najlepšie izby a vyberal si jedlá, ktoré mal rád. Veď bol teraz bohatý, keď mal toľko peňazí.
Sluhovi, ktorý mu čistil čižmy, sa však zdalo, že taký bohatý pán má zvláštne staré čižmy. Vojak si totiž ešte nekúpil nové. Na druhý deň si však zaobstaral nielen čižmy, ale aj veľmi krásne šaty.
Teraz sa stal vojak vznešeným pánom. Ľudia mu rozprávali o všetkých zvláštnostiach toho mesta a aj o kráľovi, ktorý mal dcéru, krásnu princeznú.
„Kdeže by som ju mohol vidieť?“ pýtal sa vojak.
„Tú nezbadá nikto!“ hovorili všetci. „Býva vo veľkom medenom zámku s mnohými a mnohými múrmi a vežami dookola. Nikto okrem kráľa k nej nesmie, pretože bolo predpovedané, že sa vydá za celkom obyčajného vojaka, a to kráľ nechce pripustiť!“
To by som ju rád videl! pomyslel si vojak, ale nijako sa k nej nemohol dostať.
A tak žil veselo, chodil do divadla, jazdil v kráľovskej obore a rozdával chudobným veľa peňazí. Toto bolo od neho veľmi pekné, lebo si z predošlých čias pamätal, aké zlé bolo nemať ani halier. Teraz bol bohatý, obliekal sa nádherne a získal veľa priateľov a tí všetci hovorili, že je pravý kavalier. To náš vojak rád počul.
Ale keďže každý deň peniaze len míňal a vôbec žiadne nedostával, nezostali mu nakoniec viac než dva haliere. Musel opustiť krásne izby, v ktorých býval, a odsťahovať sa do malej úzkej komôrky až pod strechu, čistiť si sám čižmy a zašívať ich ihlou. Nikto z jeho priateľov už k nemu neprichádzal, pretože sa k nemu muselo šliapať po mnohých schodoch.

Jedného veľmi tmavého večera nemal náš vojak ani na svetlo. Náhle sa rozpamätal, že zostal malý oharok v kresadle, ktoré našiel v dutom strome, do ktorého mu čarodejnica pomohla. Vzal kresadlo a oharok, ale ako zakresal a iskry odleteli od kameňa, prudko sa otvorili dvere a pred ním stál ten pes, ktorý mal oči ako čajové šálky a ktorého uvidel dolu pod stromom.
Riekol:
„Čo prikazuje môj pán?“
„Čo je toto!“ čudoval sa vojak. „To je nejaké zvláštne kresadlo, keď s jeho pomocou môžem dostať, čo chcem!“
„Prines mi trochu peňazí!“ povedal potom psovi a ten hop, a už bol preč, a šup, už bol zase späť a niesol v papuli veľké vrecúško plné peňazí.
Teraz vedel vojak, aké má znamenité kresadlo. Keď kresol raz, pribehol pes, ktorý sedel na truhle s medenými grošmi, keď kresol dvakrát, pribehol ten, ktorý mal strieborniaky, a keď kresol trikrát, pribehol ten, ktorý mal zlato.
A tak sa vojak presťahoval zase dolu do krásnych izieb, chodil v pekných šatách, a tu sa k nemu hneď zase hlásili všetci jeho priatelia a veľmi sa mu lichotili.
Raz ho napadlo: To je čudné, že princeznú nie je možné vidieť! Vraj je veľmi krásna, hovoria všetci, ale načo je to dobré, keď musí neustále sedieť v tom veľkom medenom zámku s mnohými vežami! To by bolo, aby som sa k nej nedostal! Kdeže je moje kresadlo?
A vykresal oheň a hu! už tu bol pes s očami ako čajové šálky.
„Je síce už polnoc,“ povedal vojak, „ale ja by som veľmi rád videl princeznú, aspoň na okamih.“
Pes bol hneď za dverami, a skôr než si mohol vojak pomyslieť, bol tu späť a nuž len si predstavte! aj s princeznou. Spala na psom chrbte a bola veľmi krásna. Vojak sa nezdržal a pobozkal ju, veď to bol pravý vojak.
Pes potom odbehol s princeznou späť. Ale keď sa rozvidnelo a kráľ a kráľovná pili čaj, rozprávala princezná, že sa jej snívalo čudný sen o psovi a vojakovi, že išla na psovi a vojak ju pobozkal.
„No toto by bolo pekné!“ povzdychla si kráľovná.
Nasledujúcu noc mala jedna stará dvorná dáma bdieť pri princezninom lôžku, aby sa presvedčila, či je to naozaj sen alebo čo.
Vojakovi sa náramne cnelo za krásnou princeznou, a tak vzal kresadlo a zavolal zase toho psa. Pes rýchlo bežal do zámku, vzal princeznú a utekal s ňou, čo mohol. Ale stará dvorná dáma si obula poriadne topánky a bežala rovnako čo najrýchlejšie za nimi. Keď uvidela, že vošli do veľkého domu, pomyslela si: Teraz viem, kde sú. A kúskom kriedy urobila na bráne veľký kríž.
Potom išla domov a ľahla si a aj pes sa vrátil s princeznou. Ale keď uvidel kríž na bráne, kde býval vojak, vzal tiež kúsok kriedy a urobil kríže na všetkých bránach po celom meste. To bolo od neho šikovné. Ako mohla dvorná dáma nájsť správnu bránu, keď boli na všetkých bránach kríže!
Skoro ráno išli kráľ a kráľovná, stará dvorná dáma a všetci dôstojníci pozrieť, kde princezná bola.
„Tu je to!“ zvolal kráľ, keď uvidel prvú bránu a na nej kríž.
„Nie, tuto je to, mužíček,“ povedala kráľovná, keď uvidela inú bránu a na nej kríž.
„Ale tu je tiež jeden a tu rovnako!“ hovorili všetci. Kamkoľvek pozreli, všade bol na bráne kríž. A tak pochopili, že by hľadali márne.
Ale kráľovná bola veľmi múdra žena a vedela viac než len jazdiť v koči. Vzala veľké zlaté nožnice, rozstrihala nimi kus hodvábnej látky a ušila z nej malé, pekné vrecúško; to naplnila drobnou, jemnou krupicou a priviazala ho princeznej na nočný odev. Keď to bolo hotové, urobila do vrecúška malý otvor, aby sa krupica sypala celú cestu, kadiaľ princezná pôjde.
V noci opäť pribehol pes, vzal princeznú na chrbát a utekal s ňou k vojakovi. Ten ju mal veľmi rád a želal si byť princom, aby sa s ňou mohol oženiť.
Pes nemal ani tušenia, že sa krupica sype od zámku až k vojakovmu oknu, do ktorého vbehol po múre s princeznou.
A tak ráno kráľ a kráľovná dobre poznali, kde ich dcéra bola, a chytili vojaka a zavreli ho do žalára.
Tak tu sedel. Ach, aká tam bola tma a dlhá chvíľa! Potom mu povedali:
„Zajtra ráno budeš visieť!“ To určite nebolo nič príjemné, a k tomu ešte zabudol svoje kresadlo doma v hostinci!
Ráno videl cez železné mreže malého okienka, ako ľudia spiechajú z mesta, aby sa pozreli, ako ho budú obesovať. Počul vírenie bubnov a uvidel, ako pochodujú vojaci. Všetci ľudia sa náhlili.
Bol medzi nimi aj obuvnícky učeň v koženej zástere a papučiach. Bežal rýchlo, až mu jedna papuča odletela a rovno k múru, kde sedel vojak a vyzeral von cez mreže.
„Hej, čižmárik! Nemusíš tak pospiechať,“ volal na neho vojak. „Bude to ešte dlho trvať, kým ma povedú. Ale ak dobehneš tam, kde som býval, a prinesieš mi moje kresadlo, dostaneš štyri zlatky! Ale vezmi nohy na plecia a nech si už späť!“
Obuvnícky učeň by bol rád mal tie štyri zlatky, preto uháňal do mesta po kresadlo, dal ho vojakovi a ..... teraz počúvajte, čo sa stalo!
Za mestom bola postavená veľká šibenica, dookola stáli vojaci a mnoho stotisíc ľudí. Kráľ a kráľovná sedeli na nádhernom tróne hneď oproti sudcom a celej rade.
Vojak už stál na rebríku. Ale keď mu chceli hodiť povraz na krk, povedal, že sa predsa vždy dovoľuje previnilcovi, skôr než na ňom vykonajú trest, vysloviť nejaké nevinné želanie. Že by si tak rád vyfajčil fajku tabaku, veď to bude posledná fajka, ktorej sa mu dostane na tomto svete.
Kráľ mu to nechcel odoprieť. A tak vytiahol vojak kresadlo, kresol raz, dvakrát, trikrát a už tu boli všetci psi, ten s očami ako čajové šálky, ten s očami ako mlynské kamene i ten, čo mal oči ako dve okrúhle veže.
„Pomôžte mi, aby som nebol obesený!“ volal na nich vojak. Hneď boli psi medzi sudcami a celou radou, chytili jedného za nohy, druhého za nos a hádzali ich do vzduchu,
mnoho siah vysoko, takže keď zase spadli, rozbili sa na kúsky.
„Ja nechcem!“ kričal kráľ. Ale najväčší pes ho schmatol aj s kráľovnou a hodil ich za ostatnými.
Tu sa vojaci zľakli a všetci ľudia volali:
„Vojačik, buď naším kráľom a vezmi si krásnu princeznú!“
Potom usadili vojaka do kráľovského koča a všetci traja psi tancovali pred ním a volali:
„Hurá!“ A chlapci hvízdali na prsty a vojaci vzdávali česť. Princezná vyšla z medeného zámku, stala sa kráľovnou, a pane, páčilo sa jej to.
Svadba trvala osem dní. Psi sedeli s ostatnými pozvanými za stolom a vyvaľovali oči.