Rozprávka o vílovom tajomstve

Keď malé dievčatká dorastajú na dievčatá, stávajú sa z nich víly. To potom za jarných mesačných nocí tancujú na strieborných lesných čistinách, dokážu chodiť bosé po hladinách vôd a nepotrebujú svetlo v starých hradných katakombách ani v opustených štôlňach svojich vlastných strachov a pochybností. Majú totiž svetlo v sebe. Keď vznešene kráčajú za svojím tajomným cieľom, neohne sa im steblo pod nohami a z ich sĺz niekedy vykvitajú biele hviezdičky veterníc a z úsmevov rastú voňavé prvosienky. A potom si ich niekto nájde, stratí sa v ich očiach a odvedie si ich domov, a ony sa stanú niečou milenkou, matkou, tetou a kamarátkou alebo priateľskou a starostlivou sprievodkyňou na dlhej ceste životom. Trochu sa zohnú, aby neprečnievali nad ostatných a nerušili ich v rozlete. Stlmia svoje vnútorné svetlo, aby nevyľakali. Privrú očarené oči, pretože tancovať sa dá vo sviatok, ale teplých večerí, uprataných domácností, umytých okien a vypranej, vyžehlenej a zašitej bielizne je treba denne. Kdeže je potom koniec víl? Lenže nemýľte sa. Za tichých neskorých letných nocí, keď už dávno všetci tvrdo zaspali a okrem hviezd tam hore už modro blikajú len opustené televízne obrazovky za oknami a šetriče obrazovky na monitoroch počítačov, práve v takých nociach si víly spomenú na svoju pravú „vílsku“ prirodzenosť. Potichu otvárajú okná, striasajú únavu rokov a pripínajú si svoje dúhové krídla. A znova tancujú pod oblakmi, znova horia svojím vnútorným svetlom a potichu spievajú. Pretože si však medzitým zvykli stále sa o niečo alebo niekoho starať, sem-tam natrasú obláčik, aby sa mu mäkšie letelo s vetrom. Preleštia hviezdičku, čo sa ušpinila o každodennú špinu najlepšieho zo všetkých možných svetov. Pozametajú dráhu lietadlám, aby sa nestalo viac nešťastia. A ak ich niekto náhodou alebo nedopatrením zazrie, asi si povie: „Pozrime, meteority!“ alebo ďalej na severe: „Hľaďme, hľaďme, polárna žiara!“ Pretože víly, anjeli, poctiví ľudia ani iné nepredložnosti predsa do obyčajného života nepatria. K ránu potom, dlho pred svitaním, vstupujú otvorenými oknami späť do svojich životov. Priezračné krídla zavesia do skrine medzi sviatočné, a preto nepoužívané šaty. Alebo ich nenápadne zastrčia do debny na periny. Potom ešte v kúpeľni v rýchlosti domaľujú pár vrások na tvár, žiariace oči schovajú za ovisnuté viečka a okuliare skepsy, do vlasov pripnú strieborné prúdky. Ešte pridať na chrbát batoh únavy a obliecť papučky opuchnutých členkov. Hlavne nezabudnúť obvyklý uhnaný výraz, aby sa okolie nevyľakalo. Víly skrátka majú svoje tajomstvá. Lenže si asi skoro nikto skoro nič nevšimne…