O kocúrovi, kohútovi a kose

Jeden otec mal troch synov; najstarší sa volal Martin, druhý Matej a najmladší Michal. Všetci traja boli dorastení, keď sa raz otec roztonal a o niekoľko dní sa chystal na smrť. I zavolal chlapcov k lôžku a povedal: „Viete, deti, že nemám iné bohatstvo než túto chalupu, kocúra, kohúta a kosu. V chalupe bývajte a z tých troch vecí si každý jednu vezmite. Nehádajte sa, buďte vždy svorní a pánboh vám požehná!“ To dopovedal a umrel.

Keď synovia otca pochovali, rozdelili si dedičstvo. Martin si vzal kosu, pretože s ňou vedel dobre kosiť, Matej si vzal kohúta a Michal si vzal kocúra.

„Ale milí bratia,“ povedal Martin, „doma všetci zostať nemôžeme, inak by sme od hladu pomreli. Pobudnite vy dvaja tu a nejako si zatiaľ pomôžte, ja pôjdem s kosou do sveta.“

Mali sa všetci traja radi a čo chcel jeden, to chcel aj druhý. Preto sa nijako nestavali proti bratovmu návrhu.

Martin vzal kosu a šiel do sveta. Chodil dlho a dlho, ale nikde prácu nenašiel; nakoniec prišiel do jednej krajiny, kde boli ľudia ešte veľmi hlúpi. Keď prichádza k mestu, stretne jedného človeka a ten sa ho pýta, čo nesie.

„Kosu nesiem,“ odpovedal Martin.

„A čo je to a načo?“

„Tým sa tráva kosí.“

„Tým sa tráva podžiera? No toto je výborná vec; my musíme trávu rukami trhať, čo nás stojí veľkú námahu. Keby ste chceli ísť k nášmu kráľovi, on by vám toho podžierača dobre zaplatil.“

„Prečo nie, urobím to.“ Pán ho viedol hneď ku kráľovi, ktorý sa tomu nástroju veľmi čudoval, a hneď Martina najal, aby šiel na kráľovské lúky trávu podžierať.

Martin šiel a s ním množstvo divákov. Lenže Martin nebol hlúpy, vrazil kosu do polovice lúky do zeme, povedal jednému sluhovi, aby na obed doniesol jedlo pre dvoch, potom odohnal z lúky všetkých divákov. Na obed, keď sluhovia doniesli obed pre dvoch, čudovali sa, že je taký kus lúky pokosený. „Bude váš podžierač aj jesť?“ pýtali sa Martina.

„Keď robí, musí sa kŕmiť. Ale choďte len s Pánom Bohom a nechajte nás osamote.“ Sluhovia odišli a Martin zjedol obed pre dvoch sám.

„To som mal výborný nápad, že som chcel obed pre dvoch; keby boli doniesli len pre jedného, nebol by som sa najedol.“ Tak to robil deň čo deň, až všetky lúky pokosil. Keď bol so všetkým hotový, šiel si ku kráľovi po peniaze s kosou na pleci.

„Tvoj podžierač teda sám trávu podžiera?“ pýtal sa kráľ.

„Sám, kráľovská Milosť!“ odpovedal šibal.

„Nenechal by si nám ho tu za tisíc zlatých?“

„Stojí, pravda, za viac, ale dám vám ho za tie peniaze,“ povedal kosec, položil kosu, prijal peniaze a šiel domov. Kráľ dal kosu postaviť do jednej izby, aby sa jej nič nestalo. Prišiel druhý rok, tráva narástla a bol čas, aby sa pokosila. Vtedy kázal kráľ, aby sa podžierač vyniesol na lúku. S najväčšou slávou prišli na lúku, vrazili ho doprostred do zeme a odišli preč, v domnienke, že podžierač nemá rád, keď sa naň niekto pozerá. Na obed sa prihnali s obedom, dychtiví, aby videli, koľko je už urobeného. Ale kosa stála, kam ju ráno postavili; to im bolo divné. Položili k nej obed a šli ku kráľovi so správou.

„Veď bolo hneď prvé poldňa toľko podžierané, keď s ňou ten človek prišiel; prečo asi nechce robiť?“ myslel si kráľ a krútil hlavou. Ale večer prišiel sluha zase a hovoril, že sa kosa ani lúky, ani obeda nedotkla.

„To musí mať začarované,“ povedal kráľ, „dajte jej vysypať dvadsať rán, a ak ešte nič neurobí, zakopeme ju.“

Na slávny rozkaz doniesli na lúku lavicu, položili na ňu kosu a birič jej vysypal dvadsať. Kosa vyskakovala po každej rane nad lavicu a niektorého zvedavca švihla cez nos. „On ju začaroval,“ kričali všetci, „zakopte ju!“ To aj urobili, zakopali kosu do zeme a podžierali trávu rukami ako kedykoľvek predtým.

Zatiaľ mali bratia dobré časy a žehnali otca, že im zanechal také výnosné dedičstvo. Po nejakom čase, keď peniaze dochádzali, povedal Matej: „Teraz pôjdem ja so svojím kohútom do sveta, azda ho tak dobre predám ako ty kosu.“

„Len choď poriadne ďaleko, kde sú ešte hlúpi ľudia, v Čechách by si veľa nedostal,“ radil mu Martin.

Matej vzal dedičstvo a šiel. I prišiel zase k jednému mestu a stretol pána.

„Čože to nesieš, človeče?“ pýtal sa pán.

„Nesiem kohúta,“ odpovedal Matej.

„Takéto vtáky tu nemáme, načo je dobrý?“

„Ten vták privoláva deň.“

„No toto je div divúci. My musíme zakaždým deň vyprevádzať tam za ten vrch a ráno mu zase ísť naproti, čo nám robí veľké nepohodlie. Keby mal ten vták takú vlastnosť, zaplatil by ti ho kráľ mnohými tisíckami.“

„Veď sa môžete presvedčiť,“ povedal Matej a šiel s pánom ku kráľovi. „Milostivý kráľu, ten človek má vtáka voláka, ktorý deň privoláva, a keď ide spať, ide deň tiež spať.“

„No to by sa peniazmi nedalo zaplatiť, ak je to tak, ako vravíš.“

„Milostivý kráľu, môžete sa čoskoro presvedčiť.“

Dali teda kohútovi zlaté bidlo a kohút, spokojný s novým bytom, sa čoskoro uhniezdil. Netrvalo to dlho a deň odišiel, bez toho aby ho niekto vyprevadil. Kráľ bol rád a rána sa ani dočkať nemohol. O polnoci vstali a dávali pozor, ako bude kohút deň privolávať. Bila jedna hodina — nič, bili dve, kohút zakikiríkal a všetci sa zdesili, čo je to za divný spev. Bili tri hodiny, kohút zase kikiríkal, a tak stále, až do štyroch hodín, keď sa už celkom rozvidnelo. Keď kráľ videl, že kohút naozaj deň privolal, prikázal, aby dali Matejovi z pokladnice päť tisíc a všetkým ho uctili. Matej zhrabol peniaze, dobre sa najedol, napil a potom kráľovi poďakoval a odišiel domov.

Bratia ho s radosťou privítali a mali sa zase nejaký čas dobre. Že však s peniazmi nehospodárili, rozkotúľali sa im dosť skoro. Keď ich už bolo namále, povedal Michal: „Teraz, bratia, pôjdem ja do sveta a poobzerám sa za svojím šťastím. Azda dostanem za kocúra tiež toľko, čo ste dostali vy.“

Bratia ho zase napomenuli, aby šiel poriadne ďaleko, kde sú ľudia hlúpi, že v Čechách by nič nedostal. Michal strčil kocúra do vreca a šiel. Dlho chodil, kým prišiel do jednej krajiny, kde ľuďom nerozumel. Ale kým došiel k hlavnému mestu, naučil sa toľko, že sa mohol trochu dohovoriť. Pred mestom ho zase stretol jeden pán a pýtal sa ho, čo to nesie vo vreci.

„Kocúra,“ odpovie Michal a ukazuje mu ho.

„To je divné zviera, a načo je dobré?“

„Chytá myši, nech ich je v dome čokoľvek, všetky pochytá.“

„No strč len rýchlo toho lapača do vreca a poď ku kráľovi. My máme v zámku toľko myší, že nám div po stole nebehajú, a kráľ by dal neviem čo, keby sa niekomu podarilo vyhnať ich zo zámku.“

„To bude ľahká pomoc,“ odpovedal Michal, strčil kocúra do vreca a ponáhľal sa za pánom.

Keď prišli ku kráľovi, povedal pán: „Milostivý kráľu, tento človek tu má kocúra lapača. To je zviera, ktoré myši chytá, a keby Vaša Milosť prikázala, on by ho predal.“

„Ak je to pravda, rád ho kúpim.“

„Milostivý kráľu, len mi povedzte, kde ich je najviac, a hneď sa presvedčíte, ako ich vie môj kocúrik škrtiť.“

I viedli Michala do komory, kde ich bolo najviac, takže sa ich pod nohami len hmýrilo. Michal rozviazal vrece, kocúr vyskočil a narobil medzi myšami takú spúšť, že to ani nebolo možné.

Kráľ mal nesmiernu radosť a hneď prikázal, aby sa Michalovi vyplatilo desať tisíc zlatých. Michal si poskočil, keď mal toľko peňazí, a veselý sa vrátil domov. Za dva dni po jeho odchode napadlo kráľovi, čo bude asi ten lapač žrať, keď nebudú žiadne myši. To nikto nevedel a Michal bol preč. I prikázal kráľ, aby si sadol jazdec na najrýchlejšieho koňa a Michala dohonil.

Michal kráčal zatiaľ pokojne cestou, kadiaľ bol do mesta prišiel. Štvrtý deň vidí zrazu za sebou jazdca, ktorý naňho z diaľky volá; zostane teda stáť. Jazdec pricválal a začne sa Michala napoly nemecky, napoly česky niečo pýtať, čomu však Michal nerozumel; aby mu uľahčil, pýta sa ho po nemecky: „Was?“

Ale na túto otázku sa jazdec obráti a uháňa, akoby ho vietor unášal. Michal si pomyslí, ten chlap je blázon, a ide s pánom Bohom ďalej.

Celý udychčaný, zaprášený sa jazdec vrátil späť, a len čo zoskočil z koňa, bežal ku kráľovi a oznamoval: „Milostivý kráľu, smutná novina, keď kocúr pochytá myši, bude po nás.“

„Kto ti to povedal?“ pýtal sa vyľakaný kráľ.

„Ten človek, čo nám kocúra predal. Na ceste som ho dohonil, i pýtam sa, čo bude to zviera žrať, keď pochytá všetky myši, a on mi povedal: Vás!“

Hneď zvolal kráľ celú svoju radu a rokovalo sa, čo s kocúrom počať. Po dlhom rokovaní sa uzniesli, že ho nechajú zatvoreného v komore a že tam postavia dvojitú stráž, aby nemohol von. V tú chvíľu dostal najvyšší generál rozkaz, aby postavil štyroch silných a nebojácnych mužov ku komore na stráž. Dňom i nocou stál na každom rohu jeden a od strachu umieral, kedykoľvek v komore zarachotilo. Druhú noc však bolo ticho, pretože kocúr všetky myši pochytal. Ráno, keď sa v komore ešte nič nehýbalo, myslel si muž stojaci bližšie pri okne, čo to asi znamená. Osmelil sa teda a nahliadol do komory. Ale beda! Kocúr sedel na okne, a ako zazrel fúzatú bradu a huňatú čiapku, zľakol sa, vyrazil okno a bol fuč. Druhý muž započul krik, i beží sa pozrieť a tu vidí vojaka ležať bradou nahor. Cvalom uháňa do zámku a volá: „Ach, zle je, zle, milostivý kráľu! Ten krutý myšilap sa dostal z komory a zahryzol môjho kamaráta, čo stál pri okne. Bohvie kde behá a koľko ľudí už uškrtil. Ó, to je nešťastie!“

Hneď sa všetky domy zatvárali, kde kto bol, ukryl sa, a kráľ prikázal, aby sa pluk tých najodvážnejších mužov vystrojil do ťažkého brnenia a vytiahol na kocúra. To sa aj hneď splnilo, ale hoci sa honilo tri dni, po kocúrovi nebolo viac ani pamiatky.

Bratia žili zatiaľ svorne a pokojne, hospodárili lepšie ako predtým, lebo vedeli, že sa teraz na nič viac spoľahnúť nemôžu. Často sa však, sediac spolu, z hlúpych ľudí vysmievali.