Ako sa Janko učil tajnú reč

Jeden mlynár mal syna Janka. Hovorili o ňom, že je trochu lenivý, ale sám pre seba dosť múdry. Lenže nič poriadne nevedel.
Mlynára to mrzelo, že Janko nič poriadne nerobí, tak mu jedného dňa vraví:
„Jankiečko, musíš do sveta, aby ťa ľudia naučili robiť.“ Gazdiná plakala, že ho otec posiela do sveta, lebo sa o neho bála. Mala Jankiečka rada, ale potom mu napiekla buchty, dala mu peniaze na cestu a Janko vraví:
„Ja idem s chuťou do sveta, lebo by som sa rád naučil niečo, čo tu nikto nevie.“
Tak išiel a cestou ho stretol brusič. No, to vieme, človek svetom chodiaci, ostrieľaný, všetkými masťami mazaný, hneď sa dal s Jankiečkom do reči a vraví:
„Kam ideš, chlapče?“
„Ale idem do sveta,“ vraví Janko.
„A aké máš remeslo?“ pýtal sa brusič.
„Ešte žiadne,“ povedal Janko, „chcel by som sa naučiť niečo, čo u nás nikto nevie.“
„Chlapče, to je trafa, to si padol na správneho človeka,“ vraví brusič, „poď so mnou, ja ťa naučím tajnú reč, akej u vás určite nikto nerozumie, a to ešte len uvidíš, ako si ťa potom budú vážiť.“
Janko bol rád, že mal takú vôľu šťastia, pridal sa k brusičovi, hneď ho pozval, aby sa s ním najedol, a od tej chvíle chodili spolu. Jankiečko platil, brusič zadarmo jedol a pil a dobre sa mal. Prišli do jednej dediny a vidia, ako tam na doske sušia homôlky.
„Vidíš,“ vraví brusič, „to sa povie: deškum sejrum.“
Prišli do druhej dediny, tam bol kostol a okolo veže poletovali straky.
„Aha,“ vraví brusič, „počkajme, toto bude babylón straka.“
Idú ďalej, okolo jednej kováčskej dielne, tam vidia, že kováč má škorca v klietke.
„A už viem,“ povedal brusič, „toto je šimšilijum fajrum fajrum.“
Prišli k mestu, stretli muzikantov a ten posledný niesol basu.
„Akže je toto?“ povedal si brusič, „to bude sum basa kordyje.“
„Hľa, čo už viem,“ povedal si Janko, „až prídem domov, ani sa so mnou nedohovoria.“
Medzitým dojedli buchty, Jankiečko minul tých pár zlatiek, čo mu dali na cestu, a obrátil sa k domovu. Na poslednom nocľahu sa mu brusič stratil, lebo videl, že Jankovi peniaze došli a buchty tiež.
Jankiečko ostal sám, bez peňazí a bez jedla. Len-len došiel domov o chlebe a o vode.
Príde do mlyna, gazdiná bola doma a hneď ho privítala:
„Ách, vítam ťa, Jankiečko, to si dobrý, že si prišiel domov. Veď som sa modlila, aby si sa z vandrovky vrátil zdravý.“ A Janko na to:
„Deškum sej rum.“
„Čo?“ vraví gazdiná.
„No šimšilijum fajrum fajrum. Sum basa kordyje babylón straka.“
„Ale preboha, Jankiečko,“ vykríkla gazdiná, „veď si zabudol svoju reč?“ A Janko zas:
„Deškum sejrum šimšilijum fajrum fajrum sum basa kordyje babylón straka.“
Gazdiná sa zľakla a hneď zavolala na pomocníka:
„Pomocník, prosím vás, bežte po richtára, on slúžil u dragúnov, bol vo svete, azda sa s naším Jankiečkom dohovorí.“
Pomocník pribehol k richtárovi, povedal mu, čo sa deje, a richtár vraví:
„Ja tam zájdem, ale ja mám na to, keď niekto stratí pamäť, osobitný liek, ten vezmem so sebou.“
Vzal si pádny karabáč, na srnčej nôžke, ako bývali, do vrecka. Príde do mlyna a vraví:
„Ách, vítam ťa, Jankiečko, tak doma, doma z vandrovky?“ A Janko zase spustil:
„Deškum sejrum.“
„Kdeže si chodil?“
„Šimšilijum fajrum fajrum sum basa kordyje babylón straka.“
Náhle sa Janko nejako obzrel, richtár v tú chvíľu rýchlo vytiahol z vrecka karabáč a milého Janka poriadne pretiahol cez lýtka. Janko od bolesti vyskočil:
„Hrom do toho, krstný, čo robíte, vy nemáte rozum!“ A krstný vraví:
„No, vidíš, ja mám taký osobitný liek, že sa človek hneď spamätá.“
Gazdiná celá šťastná tisíckrát ďakovala richtárovi, že sa Jankiečko zase naučil svoju reč. Janko sa dal do práce a tajnou rečou už nikdy nehovoril.