Je to úplne isté

„Stala sa hrozná vec!“ povedala sliepka ..... povedala to na opačnom konci dediny, než sa to vôbec prihodilo. „Stala sa hrozná vec v počestnom kurníku! Neodvážim sa dnes ani spať sama. Aké šťastie, že nás je na bidle toľko pokope!“
A potom sa dala do rozprávania, až ostatným sliepkam peria vstávalo a kohútovi spadol hrebienok. Veď je to úplne isté!
Ale začnime od začiatku, a ten sa udial v kurníku na druhom konci dediny. Slnko zapadalo a sliepky vyletovali na bidlo. Jedna z nich ..... mala biele perie a krátke nohy, kládla svoje vajcia podľa predpisu a bola ako sliepka vo všetkých ohľadoch úctyhodná ..... , keď sa teraz ocitla na bidle, prehrabla si zobákom perie a pritom z neho upustila pierko.
„Pozrime ho!“ povedala, „čím viac si škubem perie, tým som krajšia!“ Povedala to v žarte, lebo bola veselou kopou medzi sliepkami, hoci inak, ako sme už povedali, bola veľmi úctyhodná. A potom zaspala.
Dookola bola tma; sliepky sedeli jedna vedľa druhej. Tá, ktorá sedela najbližšie pri našej sliepke, nespala: počula aj nepočula, tak ako je to na tomto svete najlepšie, ak chceš žiť v pokoji a mieri. Ale svojej druhej susede predsa len musela povedať:
„Počula si, čo tu odznelo? Ja nikoho nemenujem, ale istá sliepka sa chce oškubať, aby bola údajne pekná! Keby som bola kohút, pohŕdala by som ňou!“
Priamo nad sliepkami sedela sova so svojím sovákom a sovičkami. V tejto rodine majú veľmi tenké uši: počuli každé slovo, ktoré susedka sliepky povedala; zatočili očami a sovia mama rýchlo zamávala krídlami:
„Toto nepočúvajte! ..... Ale iste ste počuli, čo hovorili? Počula som to na vlastné uši ..... človek veľa počuje, kým mu odpadnú! Jedna zo sliepok zabudla do takej miery, čo sa pre sliepku patrí a sluší, že si oškubáva všetko perie a nechá kohúta, aby sa na to pozeral!“
„Prenez garde aux enfants!“ napomínal otec sovák. „Toto nie je nič pre deti!“
„Poviem to len sove odnaproti! Je taká úctyhodná v spoločenskom styku!“ A sova odletela.
„Hú ..... hú! Uhú!“ húkali potom obe, a rovno k holubom do susedovho holubníka. „Počuli ste to? Počuli ste to! Uhú! Jedna sliepka si oškubala kvôli kohútovi všetko perie! Iste zmrzne, ak už vôbec nezmrzla, uhú!“
„Kdeže? Kdeže?“ vrkali holubi.
„Na susedovom dvore. Videla som to takmer na vlastné oči! Nedá sa to skoro ani rozprávať! Ale je to úplne isté!“
„Veríme, veríme ..... na slovo!“ ubezpečovali holubi a vrkali dolu do kurníka:
„Jedna sliepka ..... hovorí sa aj, že sú dve! ..... oškubali si všetko perie, len aby nevyzerali ako ostatné a vzbudili kohútovu pozornosť. Je to však odvážna hra, možno sa ľahko nachladiť, dostať horúčku a umrieť, a už sú teraz obe v Pánovi!“
„Zobuďte sa! Zobuďte sa!“ zakikiríkal kohút a vyletel na plot. Oči mal ešte sotva otvorené, ale napriek tomu kikiríkal:
„Tri sliepky zahynuli z nešťastnej lásky ku kohútovi! Oškubali si všetko perie! Je to škaredá história, nechcem si ju nechať pre seba, povedzte to ďalej!“
„Povedzte to ďalej!“ pišťali netopiere a sliepky kdákali a kohúti kikiríkali:
„Povedzte to ďalej! Povedzte to ďalej!“
A tak putoval ten príbeh od kurníka ku kurníku a nakoniec sa vrátil tam, odkiaľ vlastne vyšiel.
„Päť sliepok,“ znelo to teraz, „si oškubalo všetko perie, aby ukázali, ktorá z nich najviac schudla milostným trápením pre kohúta, a potom sa navzájom do krvi uklovali, až zostali ležať mŕtve, na veľkú hanbu a ostudu svojej rodiny a na veľkú škodu majiteľa!“
Sliepka, ktorá upustila to jediné voľné pierko, v tom samozrejme nepoznala vlastný prípad, a keďže bola úctyhodnou sliepkou, vyhlásila:
„Pohŕdam tými sliepkami! Ale takých je viac! Podobnú vec však nemožno obísť mlčaním. Aj ja urobím, čo je v mojich silách, aby sa to dostalo do novín ..... tak sa to rozletí po celej krajine: to si tie sliepky, a ich rodina s nimi, naozaj zaslúžia!“
A dostalo sa to teda do novín, bolo to vytlačené a je to úplne isté: že z jediného pierka sa môže vyliahnuť päť sliepok!