Medveď a bocian

Raz mal medveď obrovský hlad. Chodil po lese a hľadal niečo na jedenie. Nikde však nemohol nič nájsť. Už bol nahnevaný a zlostne si bručal:
„Brum, brum, brum, brum,
koho chytím, zjem ho sám.
Nenechám z neho ani kosť,
takú mám na svet zlosť!“
Konečne sa naňho šťastie usmialo. Uvidel pod kríkom kus mäsa. Skok k nemu ..... chrumst a ham a hryz a hryz ..... hryz, hryz! Z hltavosti chcel medveď celý kus prehltnúť naraz. Vtom ho však niečo ostro pichlo v krku. Au, to bola bolesť! Čo to môže byť? Kosť? Bola to kosť. Zapichla sa medveďovi hltúnovi do krku. To to bolelo!
Medveď si chcel kosť rýchlo vytiahnuť. Siaha labou do papule, siaha, dosiahnuť nemôže. Sám to nedokáže. Musí niekoho požiadať o pomoc.
Ide medveď s kosťou v krku po lese. Kosť pichá, nikto sa neukazuje. Až tu konečne beží oproti nemu vlk.
„Brum, brum, pán vlčok,
mám ostrú kosť v krčku.
Nechcel by si pomáhať,
pichľavú nemoc vyháňať?“
zabručal medveď. Aby vlk kosť videl, otvoril medveď poriadne papuľu.
To boli zuby! Vlk sa zľakol, do lesa ušiel. Bál sa, že ho medveď chce zožrať. Medveď šiel ďalej. Vtom uvidel na čistinke líšku. Rozbehol sa k nej:
„Brum, brum, pani zlatá,
pekne chlpatá,
chcela by si pomáhať,
pichľavú nemoc vyháňať?
Do krku mi siahni,
čo chytíš, vytiahni!“
A otvoril na líšku papuľu. Líška uvidela otvorenú papuľu ..... to boli zuby! Líška sa zľakla, do lesa ušla. Bála sa, že ju medveď chce zožrať.
Šiel teda medveď ďalej. Pri starom duby zazrel zajaca. Rozbehol sa k nemu:
„Brum, brum, malý zajačik,
priprav si svoj labáčik,
do krku mi siahni,
čo chytíš, vytiahni….“
Ani svoju prosbu nedohovoril. Zajac spí s otvorenými očami. Len čo medveďa zazrel, hop a skok cez korene preč. Na medvedie zuby nečakal. Bál sa.
Zas musel ísť medveď ďalej. Ťape, šliape, kosť v krku ho pichá. Zamieril teda k jazierku, aby si bolesť schladil.
Pri vode uvidel bociana, ako chytá dlhým zobákom žaby. Vtom dostal medveď nápad. Taký dlhý zobák klapák! Tým by sa dala kosť z krku vytiahnuť! Prikolísal sa k bocianovi:
„Brum, brum, milý bocian náš,
ako ti zobák klape, vieš!
Nechcel by si pomáhať,
pichľavú nemoc vyháňať?
Do krku mi siahni,
čo chytíš, vytiahni!“
Bocian sa nezľakol. Videl, že sa medveď trápi. Prezrel si medvediu hrdlo a hneď uvidel ostrú kosť. Pozor, medveď, nehýb sa! Bocian strčil zobák do medvedej papule. Pomaly, opatrne kosť chytil. Teraz, medveď, drž! Klap, trh a kosť bola von. To bolo zrazu medveďovi dobre! To sa mu uľavilo!
Medveď párkrát otvoril papuľu. Už to naozaj nebolelo, už bola pichľavá choroba preč. To bol medveď rád! Pekne bocianovi poďakoval, že neušiel ako ostatní a že mu pomohol:
„Brum, brum, milý bocian náš,
nech ti zobák klape zas!
Pomohol si viac než dosť,
vytiahol si z krku kosť.
Nech máš za to veľa žiab,
to potom bude klapi klap!“
A viete, čo urobil ďalej? Zase išiel do lesa hľadať niečo na jedenie. Bolesť bola preč, hlad však zostal.
Aj bocian už zmizol v trstine. Asi tam videl nejakú tučnú žabu. Či ju chytí? To bude potom pochúťka, klapi klap!