Chytrý Filip

V časoch, keď náš Pán so svojimi dvanástimi druhmi putoval v obyčajných šatách a nepoznaný po zemi, prišiel raz aj do jednej malej dediny a prosil tam u bohatých sedliakov o nocľah. Ale každý boháč takéto prosby buď pod rôznymi výhovorkami, alebo hrubými slovami odmietol. Sedliak z posledného statku v dedine za nimi zavolal oknom:
„Vonku za dedinou býva v malej chalúpke starý vdovec, zvaný Filip, ktorý sa o takých ľudí, ako ste Vy, vždy stará a nechá ich prenocovať, tak sa tam popýtajte!“
Starý Filip si práve varil večeru, keď tých trinásť prišlo k jeho chyži a prosilo o nocľah. Starec sa len usmial a povedal:
„No, to by naozaj bolo, keby som mal toľko miesta, aby som Vás všetkých uložil. Tak šiestich by som mohol vziať.“
Ale oni tu chceli zostať všetci.
„Dobre. Tak je to v rukách Božích, aby Vám miesto urobil.“ povedal Filip:
„Dám Vám nejakú slamu, aby ste si mohli na podlahe izby urobiť pohodlie. Aj sa poobzerám po nejakých vlnených prikrývkach, aby ste sa mali čím prikryť.“
Na druhé ráno Filip vstal zavčasu a uvaril pre tých trinásť všetko, čo mal doma. Keď sa najedli, chceli sa za to priateľské pohostenie odvďačiť, a preto povedal Peter ako ich hovorca:
„Počuj, Filip, splníme Ti tri priania!“
„Dobre, teda .....
1) Po prvé si želám, aby som žil ešte päťsto rokov a bol zdravý a čulý celkom ako teraz;
2) po druhé si želám, aby moja hruška pred domom po celý ten čas rodila hrušky a aby každý, kto na ňu vylezie, nemohol zísť dolu skôr než mu prikážem;
3) a po tretie si želám, aby ten, kto bez môjho dovolenia sadne na moju stoličku po pradedovi pri peci, sám sa z nej nemohol zdvihnúť, kým mu neprikážem.“
„Staň sa!“ povedal Pán a putoval so svojimi druhmi ďalej.
Keď uplynulo tých päťsto rokov, prišla po Filipa Smrť. Bola práve jeseň a Filip chcel oberať hrušky.
Smrť mu povedala:
„Počuj, Filip, päťsto rokov uplynulo, a preto Ti teraz prikazujem, aby si šiel so mnou!“
„Dobre, dobre, už idem!“ odvetil Filip, chystajúc sa:
„Ale skôr by som si ešte rád natriasol trochu hrušiek!“
„Dobre,“ povedala Smrť „ale Ty to robíš veľmi pomaly, starý braček. Ja Ti na ten strom vyleziem a tie hrušky Ti striasiem, budeme rýchlejšie hotoví.“
Filip súhlasil. Tak Smrť vyliezla na hrušku a triasla zo všetkých síl a Filip hrušky zbieral a nosil do domu. Potom chcel kostlivec zase zliezť dolu, ale to sa mu nedarilo, nech sa namáhal akokoľvek. Vtedy prosil Filipa o pomoc. Ale Filip odvetil:
„Ja som Ti tam liezť neprikázal, len si zostaň, kde si!“
Ale Smrť prosila a úpenlivo žiadala, aby jej dovolil zliezť dolu. Napokon Filip povedal:
„Dobre, urobím to, ale najprv mi sľúbiš, že po mňa neprídeš skôr než za päťsto rokov!“
Čo mohla Smrť na hruške urobiť iné, než súhlasiť? Musela dať Filipovi slovo a odísť bez neho. A starý Filip žil šťastne a spokojne vo svojej chalúpke a vystačil si s hruškami, ktoré mu strom v záhrade rodil.
Aj druhých päťsto rokov uplynulo. Tak sa jedného rána zjavila Smrť a povedala.
„Tak, Filip, tentoraz mi neujdeš. Priprav sa na cestu!“
„Dobre, len nie tak zhurta, mamička Smrť.“ povedal Filip:
„Ešte si oholím bradu, potom môžeme ísť.“
Smrť povedala:
„Mne je to jedno.“
A aby jej nohy z toho čakania nedrevenéli, sadla si na stoličku po pradedovi pri peci. Pretože si však Filip dával načas, chcela ho Smrť bez ďalších okolkov schmatnúť a odviesť. Ale beda! Z tej stoličky sa nemohla ani za nič zdvihnúť, nech sa namáhala akokoľvek. Prosila Filipa, aby ju z tej stoličky oslobodil, ale on povedal:
„Dobre, urobím to, ale najprv mi sľúbiš, že po mňa neprídeš skôr než za päťsto rokov!“
A Smrť musela aj tentoraz dať k dobru päťsto rokov.
Ale keď aj týchto päťsto rokov uplynulo, žiadna lesť už Filipovi viac pomôcť nemohla, a tak musel pokorne ísť so Smrťou na večnosť.
„Dobre, zaveď ma najprv do pekla,“ povedal Filip „chcem vedieť, ako to tam chodí.“
Keď boli pred pekelnou bránou, kričali satanáši:
„Smrť, čože nám to vedieš za kmotra?“
„Ach,“ odvetila Smrť mrzuto „opýtajte sa ho sami, je dosť starý na táranie.“
Vtedy sa satanáši pýtali Filipa, kto vlastne je.
„No, kto by som bol,“ povedal Filip „hráč a pijan!“
Vtedy sa čerti dali do veľkého smiechu a ich arcisatanáš sa pýtal:
„Počuj, starec, čo si zahrať v kocky?“
„Dobre,“ povedal Filip „o čo sa hrá?“
„Predsa o dušu!“ smial sa Lucifer, zatriasol téglikom s kockami a hodil.
Filip hodil po ňom a mal o jedno oko viac.
„No, to by bola jedna duša!“ usmial sa Filip šelmovsky a išiel ku kotlom do pekelnej kuchyne, aby si tam vybral nejakú dušu. Ale ako sa Vám podivil, keď v tom najväčšom kotli uvidel svoju ženu.
„Ty ďablica lakomá,“ zvolal nahnevane „veď som Ti vždy hovoril, že sem raz prídeš? Ale raz si bola mojou ženou, takže si vezmem Teba.“
Chytil ju za ruku a odviedol ju so sebou pred pekelnú bránu. Keď sa vrátil k satanášom, dal sa Lucifer znova hrať v kocky a postupne Vám prišiel celkom o dvanásť duší.
Vtedy sa pekelný gróf rozzúril po čertovsky a zreval na Filipa:
„Ty chlape biedny! Myslíš si snáď, že mi celé peklo so sebou odvedieš?“
Skočil do pekla a bránu za sebou treskol. Tak išla Smrť s Filipom a jeho dvanástimi vyhranými dušami do neba. Filip zaklopal na nebeskú bránu, svätý Peter ju pootvoril, vykukol a opýtal sa, aké má želanie.
„No, chcel by som sa so svojimi dušami dostať do neba.“ povedal Filip.
Peter si obzrel ten zástup, ktorý stál pred nebeskou bránou za Filipom, a povedal:
„Saperlot! Toľko naraz?“
„Áno,“ povedal Filip „veď si už nepamätáš, koľko Vás bolo, keď ste vtedy prišli ku mne? Nemáte tu iste menej miesta, než bolo vtedy v mojej chyži!“
„A hrom!“ zvolal Peter radostne „To si Ty, Filip, starý braček? Tak poďte všetci ďalej!“
A tak Filip a jeho dvanásť duší prišlo do neba.