Rozprávka o sýkorke

„Ocko!“ volá Janko, „kedy už konečne pôjdeme stavať sýkorkám kŕmidlo, zima je skoro za dverami a my ho stále ešte nemáme?“
Ocko chytil Janka za ruku a povedal mu: „Zajtra je sobota, tak sa do toho pustíme.“
Janko sa nevedel dočkať a veľmi si želal, aby už bolo ráno. Stále sa prevaľoval z boka na bok a nemohol zaspať.
Ráno prišiel ocko do izbičky za Jankom, ktorý ešte spinkal: „Tak čo, ty nebudeš vstávať?“
Keď sa Janko prebral, v okamihu vyskočil z postele a rozbehol sa do kúpeľne. S kefkou sa pomaznal len krátko a už volal na ocka: „Oco, počkaj na mňa. Nesmieš mi ujsť!“ takmer prikázal ockovi.
„Neboj sa, počkám.“
Hneď ako sa umyl, ustlal si svoju postieľku a naraňajkoval sa, mohol s ockom vyraziť na záhradku. Vonku nachystal ockovi pílku, kladivko, pár klincov a spokojne sa pustili do práce. Janko ocka veľmi pozorne sledoval, lebo nabudúce by si to chcel vyskúšať sám. Sám by chcel postaviť vtáčikom kŕmidlo. Po celý čas, ktorý obaja venovali stavbe kŕmidla, ich zďaleka sledovala sýkorka Anička. Zaujato pozorovala Jankovo nadšenie a elán, s ktorým pomáhal.
„Hotovo!“ zvolal ocko.
„Hurá!“ jasal Janko s iskrami v očiach. „Mám ťa rád, ďakujem,“ dodal Janko.
„Teraz už pokojne môže prísť zima, však, Janko?“ spýtal sa ocko a bol hrdý.
„Áno, to teda naozaj môže. Každý deň im tu budem chodiť meniť vodu a nosiť zrno alebo omrvinky chleba.“ A ako povedal, tak aj urobil. Požičal si malú stoličku z verandy, nabral si zo suda trochu zrna a do druhého téglika nalial trochu vody. Všetko položil do kŕmidla.
Keď na druhý deň ráno po prebudení odhrnul záclonu svojej izbičky, nestačil sa čudovať. Vzduchom poletovali snehobiele vločky rôznych tvarov. „Sneží, ach, to je nádhera,“ zvolal radostne a bežal za rodičmi do spálne.
„Mamička, ocko, vonku nádherne sneží!“
Ocko pozrel z okna: „Máš pravdu, Martin na bielom koni prišiel.“
„Môžem sa ísť pozrieť, či sú v kŕmidle vtáčiky?“ spýtal sa šťastný Janko.
Mamička zívla a súhlasila: „Poriadne sa obleč a buď o chvíľku späť.“
Týmto mu mamička urobila obrovskú radosť, veď si aj všimol, ako ocko na mamičku žmurká. Obliekol sa a za okamih stál pred svojím kŕmidlom. Práve vo chvíli, keď si do zobáčika naberala kúsky chleba sýkorka.
„Ahoj Janko, ďakujem ti za toto správne kŕmidlo. Mnohým vtáčikom tým pomôžeš,“ zašvitorila sýkorka.
Janko zostal stáť ako pribitý, neveril svojim ušiam.
„Iba detská myseľ dokáže rozumieť reči zvieratiek,“ odpovedala prekvapenému Jankovi sýkorka. „Volám sa Anička,“ predstavila sa vzápätí.
„Iba detská myseľ?“ spýtal sa.
„Áno,“ odpovedala.
Janko, ešte dojatý, povedal: „Zvolaj všetkých svojich kamarátov. Odkáž im, že každý deň tu budem nosiť papanie.“
„Áno, odkážem, a ešte raz ďakujem.“
Potom sa spolu rozlúčili, Janko utekal domov a Anička odletela odovzdať kamarátom odkaz. Každý nasledujúci deň stál Janko na záhradke a plnil, čo sľúbil. Sledoval vtáčiky, ktoré sa chodili k nemu nasýtiť. Túto zimu i mnohé nasledujúce prečkali vtáčiky z okolia vďaka Jankovi bez ujmy.