Dobrodružstvo Sindibáda námorníka

Za čias kniežaťa Hárúna ar Rašída žil v meste Bagdad muž menom Sindibád. Živil sa chudobne. Jeho zamestnaním bolo nosiť náklady, a pretože sa tak živilo mnoho chudákov, nemohol si za ťažkú prácu pýtať toľko, koľko si zaslúžil. Musel sa uspokojiť s nepatrnou odmenou, z ktorej sotva vyžil.
Jedného dňa niesol na hlave ťažké koberce; sotva sa vliekol, pot sa z neho len lial, hlava mu hučala a pokúšali sa o neho mdloby. Vtom išiel okolo jedného domu a z dverí naň zavial svieži chládok a vôňa dobrých jedál. Pred domom v chládku bola kamenná lavica. Sindibád neodolal, zložil koberce na zem, sadol si na lavicu a odpočíval. Z domu znel lahodný spev a veselé hlasy, chvíľami zazvonili poháre a cinkli taniere.
Sindibád si povzdychol a začal recitovať báseň, ktorá ho v tú chvíľu napadla:
„Čo ja sa ťažkých bremien nanosím, čo ja sa o kus chleba naprosím, a iný ani pierko nezdvihne, a má všetko, na čo pohliadne. Je iný ako ja, a predsa nie je iný, sme obaja z tej istej sprostej hliny, a obaja rovnako umrieme nakoniec. Kto rozsúdi túto jednoduchú vec? Ako to, že ja sa mám stále len driť, a on má dom, dobré jedlo, v pokoji žiť?“
Keď skončil, vyšiel von krásne oblečený mladý muž a povedal:
„Môj pán počul Tvoju báseň. Pozýva Ťa, aby si s ním pojedol a strávil večer.“
Sindibád sa zľakol, čo to vyviedol, ale mladý muž sa naň vľúdne usmieval a vzal ho pod pazuchu, a tak mu neostávalo nič iné, len ísť.
Takú nádheru, aká bola v tom dome, nikde nevidel. Sluhovia sa okolo s misami plnými vzácnych jedál len mihali, hudba znela zo všetkých strán a Sindibád si myslel, že sa mu to všetko sníva.
Mladý muž ho zaviedol do jednej malej komnaty. Tam sedel za stolom vážny pán, vyzeral ako učenec, nič z frajera na ňom nebolo, a ten pokynul Sindibádovi, aby si sadol.
„Ako sa voláš?“ pýtal sa Sindibáda.
„Sindibád Nosič,“ odpovedal chudák.
„Ja sa tiež volám Sindibád, hovoria mi Sindibád Námorník a dozvieš sa prečo. Počul som Tvoju báseň, páčila sa mi. Aby si videl, že nemáš trampoty len Ty, poviem Ti, čo všetko ma stretlo, kým som dosiahol to, čo vidíš okolo. Ale najprv sa naješ!“
Sindibád Nosič sa nedal núkať a pustil sa do jedla. Keď už Sindibád Námorník videl, že jeho hosť si len spokojne vydychuje a na ďalšie jedlo už ani nepomyslí, povedal:
„Už stokrát som rozprával to, čo teraz začuješ. Už nemám komu by som to rozprával. A myslím si, že Ty mi porozumieš najlepšie.“
Sindibád Nosič sa neodvážil povedať ani slovo, len prikývol a jeho menovec Sindibád Námorník začal rozprávať.
Môj otec bol bohatý kupec a mal len mňa. Keď zomrel, zdedil som všetok jeho majetok. Čo otec zhromažďoval celý život, to som stihol za rok utratiť v spoločnosti frajerov, ako som bol sám. Zostala mi len vinica. I predal som ju, za utŕžené peniaze som nakúpil rôzny tovar a pridal som sa k družine kupcov,
ktorí sa chystali na cestu do zámorských krajín. Dúfal som, že tam svoj tovar dobre predám a zasa zbohatnem.
Vydal som sa s kupcami na plavbu po mori. Plavili sme sa už veľa dní a nocí, tu a tam sme sa zastavili, vymenili alebo predali tovar a nakúpili nový. Cestovanie sa mi páčilo, v mešci mi pribúdalo peňazí a ja som prestal ľutovať záhaľčivý život. Dôkladne som si všímal ľudí v cudzích končinách, zaujímal som sa o ich zvyky, učil som sa ich reči a cítil som sa ako znovuzrodený.
Ako sme sa tak plavili, priplavili sme sa jedného dňa k nádhernému ostrovčeku, bohato porastenému stromovím. Lákalo nás ovocie na tých stromoch aj vôňa tisícerých kvetov a šumenie bystrín. Pristáli sme, aby sme tam nejaký čas pobudli a odpočinuli si v tej čarokrásnej krajine. Jedni sa dali do oberania šťavnatého ovocia, druhí rozložili oheň a pripravovali obed, iní sa zasa osviežovali kúpeľom v krištáľových potokoch a nám všetkým bolo dobre.
Keď sme sa najviac kochali, začuli sme, ako kapitán, ktorý zostal na lodi, na nás máva a kričí:
„Zachráň sa, kto môžeš! Hneď všetci na loď! Nie ste na ostrove, ale na chrbte obrovskej ryby!“
Naozaj to nebol ostrov, bol to chrbát veľkej ryby, vyčnievajúci z morských vôd. Usadil sa na ňom piesok, zachytili sa tam semená a jadrá, z nich potom vyrástli stromy a ostatné rastlinstvo; a to všetko sa mohlo stať len preto, že tá ryba tam už pred sto rokmi zaspala a spala, až ju prebudil oheň, ktorý sme si tu rozložili. Ryba pocítila na chrbte pálenie a pohla sa. Jeden cez druhého sme skákali preľaknuto do mora a plávali k lodi. Všetci sme sa však nestihli zachrániť. Naraz sebou tá obrovská ryba mykla a ponorila sa hlboko do mora. Nad stromami a kvetmi sa zavreli vody a pod vodou som zmizol aj ja.
Naším šťastím som sa však chytil putne, ktorú sme prv vyniesli na ostrovček, aby sme do nej nabrali čerstvej vody, a nepustil som sa jej, aj keď som už mal dušu na jazyku. Putňa sa so mnou točila pod vodou a potom predsa vyplávala na povrch. Posadil som sa na ňu, začal som nohami aj rukami veslovať a plával som na tom zvláštnom plavidle deň a noc; dookola boli len vody a vody, bez konca vôd.
Keď som sa od hladu, smädu a slnečného úpalu už sotva hýbal, uvidel som v diaľke na obzore zelený pás zeme. Napol som posledné sily, a keď už slnko zapadalo, pristál som na putni pri ostrove, z ktorého sa ozýval lahodný spev vtáctva a viali príjemné vône. Vystúpil som na breh a prvé, čo ma zlákalo, bola studnička, ktorá vyvierala zo skaly medzi papradím. Ľahol som si k nej a pil a pil, až som sa ako zabitý zvalil do trávy a nechal sa uspať šumením mora, piesňou vtákov a rozkošnými vôňami naokolo.
Prebudil som sa až druhého dňa, slnko už stálo vysoko. Najedol som sa ovocia, napil sa zo studničky a pustil sa do vnútra ostrova na obhliadku. Išiel som pod hustými korunami stromov, predieral som sa húštinami, ktoré boli posiate kvetmi, išiel som a išiel, ale živú dušu som nestretol, tu a tam som len opičku vyplašil.
Už sa zdalo, že les nemá konca, i vyliezol som na vysoký strom a rozhliadal som sa, či niekde neuvidím ľudské obydlie. Ako som tak oči napínal, uvidel som v diaľke na pieskoch obrovskú bielu kupolu. Zliezol som zo stromu a dal sa tým smerom.
Ale musel som ešte dlho a dlho ísť zeleným lesom, medzi kvetmi tak omamnej vône, že som chvíľami div nezaspal, kým som sa dostal z lesa von, a stanul som pod bielou lesklou kupolou, ktorej vrch som sotva dovidel. Obišiel som ju a skúmal som, ako by som sa do nej dostal, nikde však nebolo ani stopy po dverách alebo oknách. Skúšal som na ňu vyliezť, ale bola taká hladká, že by sa na nej ani mucha neudržala.
Unavený som si pri kupole sadol a pozoroval, ako sa slnko skláňa k obzoru. Uvažoval som, že o chvíľu už zasa bude večer a ja azda až do smrti budem odsúdený na to, aby som zostal na ostrove sám, bez jediného druha. Začalo sa mi cniť za rodným mestom, za hlučnými prístavmi a loďami.
Vtom sa naraz zotmelo, akoby niekto hodil na slnko čierny plášť. Zodvihol som hlavu a videl som, ako slnko zakrýva temný mrak a ten mrak rastie, blíži sa povetrím k ostrovu, a už to nie je mrak, ale vták taký obrovský, že krídlami zatieňuje celý obzor. A ten vták sa znáša rovno na ostrov a mieri ku kupole, pri ktorej päte odpočívam. Len-len že som sa stihol trochu zahrabať do piesku; schúlil som sa vyľakaný a čakal, čo bude ďalej.
Vták sa zniesol na ostrov, prikryl kupolu krídlom a zaspal. Hádal som, že je to vták Ruch. Veľa sa o ňom medzi námorníkmi rozprávalo; svoje mláďatá vraj kŕmi slonmi a na jednom ostrove znáša vajce. „Táto kupola,“ povedal som si v duchu, „nie je nič iné ako vajce vtáka Rucha.“ Ako som tak ležal zahrabaný v piesku, napadlo ma, že by som sa mohol z ostrova dostať pomocou toho obrovského vtáka. Rozmotal som si turban a priviazal som sa ním k nohe spiaceho vtáka.
Od strachu som ani nezaspal a nevedel som sa už dočkať rána.
Keď vyšlo slnko, vták sa prebudil a vyrazil z hrdla taký hrozný škrek, že vyplašil vtáctvo a opice v celom lese. Potom rozpäl obrovské krídla a vzniesol sa do výšky. Nevšimol si, že ma má priviazaného k nohe, a letel nad šírym morom, rozháňajúc krídlami oblaky, akoby to bolo páperie z kvetov. Z toho letu sa mi točila hlava a srdce mi bilo od strachu. Vták Ruch sa nezastavil, kým neprelietol more. Potom sa zniesol na vyvýšeninu v širokej doline.
Rýchlo som sa odviazal od jeho nohy a ukryl sa za balvan. Videl som, ako sa vták Ruch rozhliada po doline, ako sa náhle spúšťa dolu a zase vznáša nahor a drží v pazúroch hada hrubého ako cédrový kmeň. Kým som sa spamätal, vták Ruch sa už zase vznášal v diaľke nad šírym morom.
Vybral som sa do doliny. Nohy sa mi ešte triasli po tom divokom lete a úzkosť ma zachvacovala, keď som sa rozhliadal po pustej a kamenistej krajine, nad ktorou sa dvíhala strmá hora s vrcholom až v oblakoch. Ľutoval som, že som opustil ostrov. „Tam som mal aspoň čo jesť a piť,“ nariekal som v duchu, „tu široko-ďaleko nie je ani trávička, ani prameň, čaká ma smrť hladom a smädom.“
Ako som si tak so svojou opustenosťou smutne spieval, s očami v zemi, všimol som si, že nešliapem po obyčajnom kamení, že pôda je pokrytá diamantovými kamienkami. A medzi kameňmi sa vyhrievali čierne vretenice a okolo balvanov boli ovinuté hady, silné ako palmové kmene. „Až sem, Sindibád, si sa dostal,“ povedal som si, „preto si dedičstvo tak rýchlo utrácal, aby si ešte rýchlejšie prišiel o život medzi obludnými plazmi, obklopený drahým kamením, ktoré Ti nie je na nijaký úžitok.“ Šiel som v premýšľaní, až som dorazil na úpätie onej vysokej hory. Sadol som si tam na balvan a čakal na noc, ktorá, ako som veril, bude mojou poslednou. Ak nezahyniem hladom a smädom, vyprevadia ma zo sveta hady.
Vtom práve predo mňa dopadlo čosi z výšky na zem, dvakrát sa to prevalilo a zostalo to ležať, obalené prachom a diamantovými kamienkami. Videl som, že je to čerstvo zarezaná ovca. A vtedy som si spomenul, ako mi jeden kupec rozprával o Diamantovej doline, plnej hadov, kam sa vraj nikto živý dosiaľ nedostal. Ľudia sa však na tie diamanty predsa vedia dostať. Vraj zarežú ovcu alebo iné zviera, hodia ho z hory dolu, na skrvavené zviera sa nalepia diamanty a teraz ľudia čakajú na supy alebo na orly. Vták sa zníži dolu, schmatne zabité zviera a vynesie ho hore. Tam sa naň vrhnú ľudia s palicami a kyjakmi, vták korisť pustí a potom už stačí kamienky nalepené na skrvavené rúno pozbierať.
„Konečne sa zachránim,“ zvolal som radostne. Nabral som si do vreciek a nastrkal za kazajku diamantov, čo sa tam len zmestilo, a zase som sa turbanom priviazal, tentoraz k zabitej ovci. Dlho som nečakal. Za chvíľu nado mnou zašumeli krídla, veľký orol chytil ovcu do pazúrov a vzniesol sa s ňou aj so mnou do výšky. Doniesol nás na vrchol hory, pustil nás z pazúrov a chystal sa zobákom trhať mäso z ovce. Vtom sa naňho prihnala tlupa ľudí, kričali a búchali kyjakmi do skál. Orol sa zľakol, nechal ovcu ovcou a odletel. Aké prekvapenie však čakalo na ľudí, keď som sa spod ovce vyhrabal ja, Sindibád! Povedal som im, kto som, ako som sa do Diamantovej doliny dostal, a ďakoval som im, že mi zachránili život. Uverili mi, boli to tiež kupci, a pozvali ma, aby som s nimi vstúpil na loď, že obchodujú s diamantmi. Dal som si povedať, veď som mal sám peknú hŕbku diamantov, a vyplával som s novými druhmi na šíre more. Bol som zase bohatý, živý a zdravý a s nádejami som sa pozeral do budúcnosti.
Plavili sme sa od prístavu k prístavu, poznával som nových a nových ľudí všetkých farieb a jazykov, predával som a kupoval tovar, až som sa dočkal, že sa loď, obťažená bohatstvom, obrátila na cestu k domovu.
Za jednej noci sa však rozpútala búrka, strhla sťažne a vytrhla kormidlo. Keď sa k ránu vlnobitie utíšilo, videli sme, že nás búrka zahnala k pobrežiu neznámej zeme. Len čo kapitán tú zem zazrel, začal si trhať vlasy a bradu.
„Je koniec s nami všetkými!“ volal. „Sme v krajine Chlpáčov.“
Z jeho ďalšieho náreku sme vyrozumeli, že tá zem je ostrov a že na nej žijú ľudia podobní opiciam, zarastení čiernymi chlpmi, žltých očí. A kým sme sa spamätali, už ti obludní tvorovia prepadli loď, obkľúčili nás, trhali z nás šaty, škriabali nás a hrýzli a nakoniec nás odtiahli na ostrov. Potom opatrili našu loď novými plachtami a odplávali s ňou kdovie kam.
Celí nešťastní sme blúdili po ostrove, až sme došli k obrovskému kamennému palácu. Brána z ebenu bola dokorán, i vošli sme dnu a ocitli sme sa na veľkom nádvorí. Nikde sme nikoho nevideli, i ľahli sme si unavení do tieňa obrovských stĺpov a zaspali.
Prebudil nás dunot, akoby sa zniesla stovka búrok. Vyskočili sme a zazreli sme obra s tmavomodrou kožou a s očami ako plamene; z úst mu trčali tesáky ako divému kanovi a na rukách mal pazúry ako lev. Schádzal po obrovskom schodisku rovno k nám. Tlačili sme sa k sebe ako vyľakané kurčatá, od hrôzy z nás ani hláska nevyšla. Netvor sa zohol, siahol medzi nás a zdvihol z hromádky trasúcich sa ľudí práve mňa. Plamennými očami si ma prezeral, ohmatával ma zo všetkých strán,
potom ma pustil a siahol po druhom, potom po treťom a tak si nás skoro všetkých poprezeral. Nakoniec si nechal kapitána, ten bol veľký a tučný.
„Bude z Teba dobrá pečienka,“ povedal obor; hlas mu dunel ako hrom. Hneď rozložil na nádvorí oheň a pripravil rožeň. Zatiaľ sme sa spamätali z úľaku a vzali sme nohy na plecia. Za nami burácal oborov smiech; veď vedel, že mu nikam neujdeme, že nás nakoniec všetkých pozbiera ako holub zrnká hrachu.
Poschovávali sme sa do dutín stromov, do dier po zvieratách, ale nič nám to nepomohlo. Každý večer obor vyšiel a niektorého z nás chytil. Potom zažiaril z nádvoria paláca oheň a k ránu sa k nám niesli hrozné zvuky, akoby niekto skaly presýpal. To obor po hostine spal.
„Predsa sa nenecháme vychytať do posledného ako králiky,“ povedal som raz večer zvyšným druhom. A vyložil som im svoj plán. Bežali sme na pobrežie a zo silných kmeňov zoťatých stromov sme si zviazali plť. Potom, keď sme počuli obra chrápať, vydali sme sa do paláca. Obor ležal natiahnutý a spal ako zabitý. Vzali sme dva rožne, rozpálili sme ich v žeravých uhlíkoch, ktoré zostali po ohni, a vrazili sme mu rožne do očí. A rýchlo, čo nám len nohy stačili, dali sme sa na útek k pobrežiu, k našej plti.
Obor strašne zareval, zdalo sa, že sa tým revom ostrov prepadne do mora, a s roztiahnutými rukami, dupúc ako stádo slonov, začal behať po ostrove, aby sa nám pomstil. Zlostne trhal zo zeme stromy aj s koreňmi, švihal nimi na všetky strany ako prútikmi, búral skalnaté kopce, ale my sme už boli na pobreží, už sme ťahali plť na vodu a tešili sme sa, že oslepenému oborovi unikneme.
Ale aké bolo naše zľaknutie, keď sme, len čo sa plť ocitla na vode, uvideli, že za oborom ide jeho žena, škaredšia ako on, o ktorej sme dosiaľ nevedeli. Vtom nás zazrela, ťahala obra za ruku k moru a na pobreží začali lámať balvany veľké ako ťaví trup a hádzať ich po nás.
Jeden taký kus padol na plť, plť sa rozštiepila a my sme sa všetci ocitli vo vlnách. Balvany na nás padali ako pri zemetrasení, zdalo sa, že sa nikto nezachráni. A predsa sa jeden zachránil, a bol som to práve ja. Vydriapal som sa na zvyšok plte, ktorý ma jediného ľahko uniesol; našťastie ma zachytila veľká vlna a odniesla aj s plťou na šíre more. Kamene dosiaľ padali do vody za mnou, ale k plti už nedoleteli. Plť so mnou bola unášaná ďalej a ďalej a ešte dlho bolo počuť revanie oslepeného obra. Tak som bol zase sám, uprostred šíreho mora, nahý ako žobrák, hladný a smädný.
„Potreboval som tie trampoty?“ stále som si v duchu vyčítal. „Prečo som si nevážil domov, prečo som hľadal šťastie v cudzine? Teraz by mi stačila hoci len jedna datľa a tieň stromu pri ceste, len keby som bol doma. Načo majetok, načo bohatstvo, domov, rodná zem, to je ten najväčší poklad, čo človek má.“ Také myšlienky sa mi stále rojili v hlave, ale tak som mal premýšľať skôr. Dnes je okolo mňa len voda a voda, nad hlavou horí pálčivé slnko a obloha nemá ani mráčika.
Omotal som si zvyšky šiat okolo hlavy, aby mi slnko nevypálilo rozum, tváre a oči som si zakryl a oddal som sa osudu. Vyčerpaním som nakoniec zaspal.
Keď som sa prebudil, znely mi v ušiach sladké zvuky a rozkošné čvirikanie, lahodné vône sa vlnili pod handrami, ktorými som mal omotanú hlavu, a do uší mi zvonilo krištáľové crčanie vody. Zľakol som sa, myslel som, že už ide po mňa smrť, že blúznim, a strhol som si handry z hlavy.
Neveril som očiam, neveril som ušiam. Videl som, že sa plť zachytila na piesočnatom brehu krásnej zátoky, dookola sa skláňali konáre stromov, tisíce líán z nich viselo a nádherné orchidey a iné vzácne kvety žiarili na slnku a priezračné bystriny padali z ružových skál. Vstal som a na trasúcich sa nohách som sa dopotácal pod jednu z tých bystrín a nechal som si kropiť vodou tvár a plecia a hltavo som pil.
Keď som sa osviežil vodou a posilnil ovocím, dal som sa do spevu a do skákania ako kozliatko, plný radosti, že som živý a zdravý. Ale ešte väčšiu radosť som pocítil, keď som po chvíli došiel na zelenú lúku a uvidel som na nej starčeka s bielymi vlasmi a bradou, dobrodušnej tváre.
„Konečne zase vidím človeka,“ zvolal som a rozbehol som sa k starčekovi.
Dal som sa s ním do rozhovoru a vyrozprával som mu svoje osudy a starček mi zasa rozprával o krásach tunajšieho ostrova, o veľkom prístave, plnom lodí zo všetkých kútov sveta.
„Doveď ma tam,“ prosil som ho, „do smrti na Teba budem s vďakou spomínať.“
„Rád by som Ťa tam doviedol,“ povedal starec, „ale nemôžem na nohy. Čakám, kým pre mňa príde vnúčik. Ale vieš čo, vezmi ma na chrbát, budem Ti ukazovať cestu a za hodinu tam budeme.“ I posadil som si starčeka na krk, on mi povedal, ktorým smerom sa mám dať, a ja som sa pustil cestou k prístavu. Len čo som však urobil pár krokov, začudoval som sa, aký je starec ťažký. On mi ovinul nohy okolo šije, stisol mi kolenami hruď a začal sa chechtať.
„Prelstil som Ťa, hlupák,“ volal, „teraz ma až do smrti budeš nosiť ako mul.“
Pritom ma bil do chrbta a poháňal ma k rýchlejšiemu behu, hneď sem, hneď tam a zase dokola. Namáhal som sa zo všetkých síl, aby som zlého starca zhodil, ale márne. Tak som sa stal jeho otrokom; starec mi ani v noci zo chrbta nezliezol. V sede som spal, starec ma každú chvíľu budil a týral, a tak sme krížom-krážom chodili mnoho dní a nocí krásnymi lesmi, plnými vtáctva a kvetov, lahodnými hájmi, po sviežich lúkach, a ja som z tej krásy naokolo nič nemal. Čoraz väčšia bolesť ma trápila v chrbte a v krížoch; cítil som, že deň za dňom slabnem, kým starec je ťažší a bujnejší, akoby zo mňa život vypíjal.
Jedného dňa sme sa zastavili na pahorku, porastenom vinnou révou, a starec chcel pojesť hrozna. Vtom som uvidel pri nohách suchú tekvicu. Zdvihol som ju, natlačil som do nej plno zrniek z hrozna a nosil som ju odvtedy so sebou a vystavoval som ju pálčivému slnku. O niekoľko dní sa v tekvici vyrobilo kvasením silné čisté víno. „Aspoň sa teraz mám čím posilniť,“ povedal som si v duchu. Keď som však priložil tekvicu k ústam, starec mi ju vytrhol z ruky a plnými dúškami pil, kým ju až do dna nevyprázdnil. A vtedy až začal vyvádzať, spieval a reval, kolenami a rukami ma bil, chcel, aby som s ním tancoval; takého blázna a násilníka z neho urobilo víno.
Ale starec dlho nevyvádzal. Naraz som cítil, že jeho nohy povoľujú, že ma už tak silno nestláča, i zatriasol som plecami a zhodil starca na zem ako hrušku.
Vydýchol som si zhlboka, akoby som bol zhodil zo chrbta horu, a obzrel som sa po starcovi. Ten ležal bezvládne v tráve a spal ako dudok.
„Ty sa budeš čudovať, až sa zobudíš,“ zasmial som sa. „Len tu čakaj, kým zase pôjde okolo taký hlupák, ako som bol ja!“
Nechal som starca starcom a veselo som vykročil tým smerom, kam som často videl húfy holubov sa zlietať. Šiel som dva dni, až som sa dostal do veľkého mesta s prístavom. Chodil som ulicami, zastavoval som sa na trhoviskách, ale všade som počul hovoriť neznámou cudzou rečou. Až k večeru, keď som odpočíval pri fontáne na trhovisku, začul som slovíčko v rodnej reči.
Vyskočil som a rozbehol sa ku skupine pekne oblečených ľudí, spustil som na nich a videl som, že mi rozumejú. Pozerali sa však na mňa ako na pomäteného, a keby som sa bol videl, iste by som sa im nebol čudoval. Mal som namiesto šiat len handry okolo bedier, v tvári som bol samá vráska, bol som husto zarastený bradou a na celom tele slnkom do modra spálený. Tak ma zmenili tie zlé trampoty. Dlho som im musel o sebe rozprávať, kým mi uverili. A keď som im začal rozprávať o ostrove na rybom chrbte, tu sa na seba pozerali, šepkali si medzi sebou a naraz jeden z nich zvolal:
„Že si Ty Sindibád, kupec z Bagdadu?“
Radostne som prisvedčil a vtedy ma začali objímať a vítať medzi seba a ja som v nich spoznal svojich druhov z prvej lode, tých, ktorí sa zachránili a včas odplávali, kým sa ryba s ostrovom pohrúžila do hlbín. Ich loď teraz kotvila v tunajšom prístave. Druhého dňa ma vzali na loď, ukázali mi môj tovar, ktorý tam dosiaľ bol uložený, a dali mi krásne šaty, aby som sa obliekol a bol zase jedným z nich.
Pretože už predali a nakúpili, čo chceli, zamierili s loďou rovno domov. Dostali sme sa šťastlivo do Bagdadu, ja som predal tovar a kúpil si dom so záhradou a vinicou. A že som sa v obchode dobre vyznal, získal som v ďalších rokoch veľké bohatstvo. Dopomohlo mi k nemu aj to, že som nadobudol toľko skúseností na cestách. Ale na more som sa odvtedy už nepúšťal. Všade dobre, doma najlepšie, hovorím si, a ak chcem predať alebo vymeniť tovar, pošlem za seba do cudzích krajín niekoho druhého; mám tri veľké lode a tie neustále brázdia more a na mňa ani kvapka slanej vody nekvapne.
Keď Sindibád Námorník skončil svoje rozprávanie, čakal, čo mu na to Sindibád Nosič povie. Ale ten mlčal, a vtedy mu jeho bohatý hostiteľ nalial víno a povedal:
„Azda si nepochopil, prečo som Ti rozprával o svojich trampotách. Chcel som Ťa poučiť, povedať Ti, aby si nezúfal, nenariekal, ak sa Ti život niekedy zdá príliš neznesiteľný. To, čo mám, ťažko som si vydobyl. Nevešaj hlavu, ja som na tom bol horšie ako Ty, a pozri sa okolo, mám sa dnes ako v raji.“
A vtedy sa Sindibád Nosič opýtal Sindibáda Námorníka:
„Ako dlho si, pane, nosil na chrbte toho svojhlavého starca?“
„Veľa a veľa dní, iste štyri týždne,“ odpovedal Sindibád Námorník.
„A myslíš, že by si ho vydržal nosiť rok alebo celé roky?“
„Sotva pol roka,“ odpovedal Sindibád Námorník, „a možno, že by som bol mŕtvy ešte skôr ako za pol roka.“ Vtedy Sindibád Nosič povedal:
„Vidíš, pane, a ja takého starca nosím už tridsať rokov; je mi stále ťažší a ťažší, ženie ma sem a tam, jedlo mi od úst berie, v noci ho cítim na chrbte, a zhodiť ho nemôžem.“
Sindibád Námorník porozumel svojmu menovcovi a ponúkol mu, aby u neho zostal až do smrti, že mu bude skladať básne, že spolu budú premýšľať o živote, ale Sindibád Nosič poďakoval za tú láskavosť, rozlúčil sa s hostiteľom a vyšiel pred dom.
Naložil si na hlavu ťažké koberce a odchádzal ulicou, v ktorej už bol chládok. Sindibád Námorník sa za ním pozeral z okna a počul, ako si nosič hovorí svoju báseň:
„Čo ja sa ťažkých bremien nanosím, čo ja sa o kus chleba naprosím, a iný ani pierko nezdvihne, a má všetko, na čo pohliadne. Je iný ako ja, a predsa nie je iný, sme obaja z tej istej sprostej hliny, a obaja rovnako umrieme nakoniec. Kto rozsúdi túto jednoduchú vec?“