Princezná a ropucha

Bol raz jeden kráľ a ten mal jedinú dcéru, naozajstné čertovo kvietko. Dievčatko sa najradšej hrávalo s chlapcami a od večera do rána poskakovalo cez kamene a balvany a predieralo sa húštinou aj hložím. Keď mala desať rokov, ležala celý deň na lodičke na jazere a vtedy sa jej raz stalo, že jej drahocenný zlatý šperk, ktorý jej daroval starý kráľ k narodeninám, skĺzol z ruky a spadol do vody. Vtedy bola v peknej kaši, lebo ten náramok mal nevyčísliteľnú hodnotu a oco kráľ bol na peniaze. Prikázal, aby sa zišli všetci rybári z celej ríše, ktorí potom týždne a týždne na jazere lovili ryby, ale hoci pracovali dňom i nocou a nakoniec poprehrabávali celé dno, šperk nenašli, jednoducho zmizol a stratený zostal.

Jedného dňa stála princezná na brehu a zamyslene sa pozerala pred seba, keď tu to vo vode zaplieskalo a na piesok vyliezla veľká a tučná bradavičnatá ropucha, vyvaľovala na princeznú oči a povedala: „Čo mi dáš, keď ti zaobstarám tvoj náramok?“ „Kus zlata veľký ako tanier.“ odvetila princezná rýchlo, pretože by sa jej na celom svete nemohlo stať nič milšie, než keby opäť dostala svoj náramok, ale ropucha povedala: „Za zlato a striebro ti ten zlatý šperk nezaobstarám, ale keď mi splníš tri priania, prinesiem ti ho z dna jazera hneď hore.“ Princezná povedala: „To sa musím najprv opýtať otca.“ A hybaj! Bežala na zámok a do komnaty starého kráľa, kde mu o tom obchode rozprávala. „Čo si len môže priať stará tučná ropucha?“ pomyslel si kráľ: „Ten náramok napokon za nejaké tri priania stojí.“ A preto svojej dcére dovolil, aby ropuche dala sľub. Keď to ropucha počula, nemeškala, raz-dva bola opäť vo vode a o pár okamihov vystrekla z jazera voda a ropucha niesla náramok zavesený na krku. Princezná ho rýchlo vzala a pýtala sa na tie tri priania. „Tie budem žiadať, až sa mi to bude hodiť.“ odvetila ropucha a vliezla do vody, zatiaľ čo princezná bežala s náramkom na zámok a nemohla sa od radosti udržať.

Medzitým princezná vyrástla, mala už osemnásť rokov a na tú históriu s náramkom dávno zabudla, keď tu jedného dňa niekto zaklopal na dvere, práve vtedy, keď s otcom a matkou sedela pri stole. Sluha pribehol a otvoril a plesk! Dovnútra skočila ropucha a povedala: „Princezná, som tu a moje prvé želanie je, že s tebou budem tri týždne jesť pri kráľovskom stole.“ „Z toho nič nebude!“ povedala princezná. „Ty si mi ale sľúbila, že môžem mať za náramok tri priania.“ odvetila ropucha. Starý kráľ povedal: „Čo je sľúbené, musí byť dodržané.“ A tým bola vec vybavená. Sluha musel ropuchu posadiť na stoličku vedľa princeznej a položiť pred ňu tanierik, na ktorý princezná nakladala zo všetkých jedál, ktoré prišli na stôl.

Keď uplynuli tri týždne, ropucha povedala: „Teraz mám druhé želanie. Budeš mi každé ráno stlať posteľ, lebo budem tri týždne spať na zámku.“ „No, len sa pozrime na tú bláznivú ropuchu!“ povedala princezná a nechcela o tom nič počuť. Starý kráľ bol síce veľmi na peniaze, ale predsa mal spravodlivé srdce, a tak povedal: „To nepomôže. Sľúbila si to, a čo človek sľúbi, musí aj dodržať, kráľ a kráľovské deti predovšetkým.“ Tak splnili ropuche aj druhé želanie a spala tri týždne na zámku, kde jej princezná každé ráno stlala posteľ.

Keď stanovený čas uplynul, mala kráľovská dcéra veľké starosti; čo si len to nehanebné zviera zaželá do tretice? A naozaj! Bolo to dosť zlé. „Princezná,“ povedala ropucha: „teraz mám posledné želanie, chcem tri týždne spať v tvojej posteli vedľa teba.“ Princezná si na ropuchu už síce zvykla, a aj sa jej už dlho nezdala taká škaredá a odporná ako na začiatku, ale keď tieto slová počula, dala si ruky na uši, bežala k starému kráľovi a povedala: „Otec, to tretie želanie splniť nemôžem, to studené, slizké zviera chce spať v mojej teplej postieľke.“ Kráľ spočiatku nepochopil, čo jeho dcéra chce, ale keď pochopil, že ide o tretie želanie ropuchy, povedal: „Milé dieťa, to nepomôže, kto povie A, musí povedať aj B. Dala si sľub a musíš ho aj dodržať.“ „Ale položím medzi nás kabátik.“ zvolala princezná a aj to urobila, aby jej zviera neprišlo do blízkosti. A na prstoch rúk odpočítavala tie dni, tak veľmi sa tešila, kedy sa svojho odporného hosťa zbaví.

Keď uplynula posledná noc a začalo svitať, princezná sa otočila, aby ropuchu schmatla a vyhodila z postele, ale čo to? Vedľa nej neležala ropucha, ale prekrásny princ so zlatou hviezdou na hrudi, ktorý jej rozprával, že bol začarovaný a ona ho vyslobodila, ak chce, rád si ju vezme za ženu. To bolo predsa len niečo iné než škaredá ropucha, a tak povedala hneď áno, a potom, čo sa obliekli, išli za starým kráľom a prosili o požehnanie.

Ešte v ten istý deň slávili zásnuby aj svadbu naraz, a keď kráľ umrel, stal sa princ nástupcom v ríši. So svojou mladou ženou, kráľovnou, žil v šťastí a pokoji, a ak nepomreli, žijú dodnes.