Husiarka

Ďaleko, ďaleko kdesi za hlbokými lesmi bolo jedno kráľovstvo a tam vládla ovdovená kráľovná, ktorá mala krásnu dcéru. Kráľ im už pred rokmi zomrel, ale predtým ešte sľúbil jednému cudziemu kráľovi, že jeho synovi dá svoju dcérku za ženu, až princezná dorastie.
Teraz sa už blížil čas, kedy mala byť svadba, a kráľovná musela princeznú vypraviť na cestu do tej vzdialenej cudzej krajiny. Šatstvo pre ňu bolo už dávno pripravené, matka len ešte naskladala do truhlice zlato a striebro, drahocenné šperky a náčinie, strieborné kalichy, zlaté poháre, skrátka všetko, čo kráľovské nevesty dostávajú do výbavy. Princeznú mala sprevádzať komorná, aby jej na ceste poslúžila a šťastne ju dovezla k ženíchovi. Kráľovná im sama vybrala aj kone, pre komornú ryšavca, pre princeznú sivka menom Falada. A ten Falada bol neobyčajný kôň, vedel hovoriť.

V deň odchodu sa matka a dcéra s plačom rozlúčili, ale kráľovná ešte odbehla do spálne, nožíkom sa porezala do troch prstov, aby krvácali, vzala kúsok bieleho plátienka a zachytila doň tri kvapky krvi. Tie potom priniesla dcére a povedala:
„Schovaj si ich, dcérka moja,
v nich som s tebou, matka tvoja.
Kým krv ti je na pomoci,
zloba k tebe nemá moci.“

Princezná od ľútosti nemohla prehovoriť, len matke pobozkala ruku, plátienko si schovala za živôtik, sadla na Faladu a vydala sa s komornou na cestu k ženíchovi.
Išli poľom, išli lesom, išli pustou planinou, a ako slnko pálilo, dostala princezná smäd. Keď prišli k potoku, povedala komornej, ktorá so sebou viezla jej zlatý pohár: „Zosadni, k vode sa ponáhľaj, z pohára môjho napiť mi daj.“
Ale komorná jej vody nabrať nechcela a povedala: „Keď má smäd vzácna panna, nech si k vode príde sama. Pite z dlane, stačí Vám, ja Vám slúžiť nehodlám.“
Princezná mala taký smäd, že naozaj zosadla z koňa, naklonila sa nad potok a pila z dlaní, keď nemala zlatý pohár. „Môj ty smútok,“ povzdychla si a tri kvapky krvi jej odpovedali: „Upokoj sa, dcéra moja, pri tebe je matka tvoja. Kým sme ti na pomoci, zloba k tebe nemá moci.“
Princezná sa upokojila, nepovedala už nič a znova sadla na koňa. Tak prešli zasa niekoľko míľ. Ale bolo horúco, slnko len žiarilo a princezná čoskoro dostala zasa smäd. Došli práve k jednej lesnej bystrine, a tak znova zavolala na komornú: „Zosadni, k vode sa ponáhľaj, z pohára môjho napiť mi daj.“ Na jej zlé a hrubé odbytie už ani nespomenula. Lenže komorná teraz odpovedala ešte viac spupne a povýšenecky: „Napiť sa ide každý sám, slúžiť Vám ja nehodlám.“
Princezná už nemohla od smädu vydržať, zoskočila z koňa, pokľakla k tečúcej vode, ale od žiaľu sa ani napiť nedokázala, len si vzdychla: „Môj ty smútok a zármutok!“ a kvapky krvi zasa odpovedali: „Upokoj sa, dcéra moja, pri tebe je matka tvoja. Kým sme ti na pomoci, zloba k tebe nemá moci.“
Princezná sa upokojila, sklonila sa a pila. A ako sa pri tom nakláňala hlboko dolu, vypadol jej ten kúsok plátienka zo živôtika a voda ho vzala. Zmizol tak rýchlo, že si toho ani nevšimla. Komorná to však dobre videla a zaradovala sa: bez ochrany tých troch kvapiek je princezná zrazu slabá a bezbranná a ona s ňou môže naložiť, ako si umienila. Keď potom nevesta chcela znova sadnúť na svojho koňa, čo sa volal Falada, komorná sa na ňu rozkričala:
„Na Faladu patrím ja a na môjho koňa patríš ty.“ A princeznej neostávalo nič iné, len sa podrobiť. Komorná jej hneď ešte prikázala vyzliecť kráľovské šaty, obliekla sa do nich sama a jej dala svoje. Nakoniec musela princezná odprisahať, že na kráľovskom dvore živej duši nepovie, čo sa tu stalo a ktorá z nich dvoch je pravá nevesta. Komorná jej pohrozila, že ak tú prísahu odmietne, na mieste ju prebodne. Falada nemohol pomôcť, ale všetko to dobre pozoroval.
Komorná teraz sadla na Faladu, pravá nevesta na obyčajného ryšavca a tak išli ďalej a ďalej, až konečne došli do kráľovského zámku, kde ich už netrpezlivo očakávali.

Princ hneď vybehol na nádvorie a pomohol komornej z koňa dolu, myslel si, že je to jeho zasnúbená nevesta. Medzitým už pribehli dvorania a s veľkou radosťou a slávou ju viedli po schodoch hore. O pravú princeznú sa nikto nestaral, tá zostala celkom sama dolu na dvore. Keď starý kráľ vyzrel z okna a uvidel ju, začudoval sa, aká to tam stojí útla a krásna panna. Išiel rovno do kráľovskej siene a opýtal sa nevesty, kto je tá panna, čo s ňou prišla, a prečo stojí na dvore.
„Tá osoba ku mne nepatrí,“ odpovedala nepravá nevesta, „stretla som ju a vzala so sebou, aby mi cesta lepšie ubehla. Dajte jej niečo do práce, keď sa sama k ničomu nemá, nech zbytočne nezaháľa.“
Ale starý kráľ o nijakej práci pre ňu nevedel, až nakoniec povedal: „Mám tu malého chlapca, pasie mi husi, nech mu pomáha ich vyháňať.“ Tomuto husiarikovi musela teraz pravá nevesta pomáhať a pásť s ním husi.

Nepravá nevesta sa bála, aby hovoriaci kôň nepovedal, ako zaobchádzala s princeznou, a čoskoro poprosila mladého kráľa: „Prosím Vás, môj najmilší, urobte mi niečo po vôli.“
„Rád,“ odpovedal, „veď je to Vaše prvé želanie.“
„Dajte zavolať katanovho pomocníka, nech zotne hlavu tomu koňovi, na ktorom som prišla. Zlobil ma na ceste.“ Mladého kráľa to zarazilo, krásny kôň sa mu páčil, ale prvú prosbu jej nechcel odoprieť, a tak bolo rozhodnuté, že verný Falada musí zo sveta. Dopočula sa o tom aj pravá princezná, vzala si katanovho pomocníka nabok a sľúbila mu, že mu dobre zaplatí, ak jej preukáže malú službu. V meste bola jedna veľká tmavá brána, tou musela ráno aj večer s husami prejsť. Pod klenbu tej tmavej brány mal pomocník pribiť hlavu jej verného Falady, aby ho mohla predsa aspoň vídať. Sľúbil jej, že to urobí, a odťatú hlavu potom naozaj pribil pod klenbu v tmavej bráne.

Zavčasu ráno, keď s husiarikom vyháňali husi bránou von a prechádzali pod tou koňskou hlavou, princezná sa na ňu pozrela a povedala:
„Ó Falada, verný kôň!“
a hlava jej odpovedala:
„Moja princezná husi ženie von!
Keby ťa tak videla mať,
od žiaľu by musela skonať.“

Potom už princezná mlčky kráčala s pastierikom za husami na pašu. Keď došli na lúku, sadla si tam, stiahla šatku, rozpustila si vlasy a tie jej na slnku žiarili ako ryšie zlato. Husiarik sa na ne nemohol vynadívať, páčilo sa mu, ako sa lesknú, a nemyslel už na nič iné, len ako jej pár tých zlatých vlasov vytrhnúť. Ale len čo načiahol ruku, husiarka zavolala:
„Zafúkaj, vetrík hravý,
odnes mu klobúk z hlavy,
nech ho po poli naháňa,
dokiaľ neskončím svoju prácu:
vrkoče spliesť, zvinúť na hlavu.“

A hneď sa zdvihol taký silný vietor, že husiarikovi odfúkol klobúk, kotúľal ho po lúkach až ďaleko do polí a on ho musel naháňať. Keď sa vrátil, bola jeho pomocníčka dávno učesaná, vrkoče mala hladko zapletené a ovinuté okolo hlavy, ani vlások jej nikde nevytŕčal, a on jej nemohol žiadny vytrhnúť. Husiarik sa preto hneval a nehovoril s ňou. Tak spolu pásli husi až do večera a pri západe slnka hnali domov.

Druhý deň všetko prebiehalo rovnako ako v deň prvý, a tak keď večer prihnali domov, zašiel husiarik k starému kráľovi a vraví:
„Ja už s tou novou husi pásť nebudem.“
„A prečo?“ spýtal sa kráľ.
„No, ona ma celý deň zlobí.“
Starý kráľ mu prikázal, aby povedal, aké s ňou má trápenie. A husiarik mu všetko vyrozprával.

Starý kráľ mu nariadil, aby zajtra hnal zase husi na pašu. Ale sám sa zavčasu ráno vybral k tej tmavej bráne, sadol si za výstupok a tam vypočul, ako husiarka hovorí s hlavou svojho Falady. Potom aj on vyšiel z mesta von a schoval sa na lúke do krovia, aby uvidel na vlastné oči, čo sa bude diať. Husiarka s husiarikom prihnali svoje stádo, ona po chvíli sadla a rozpletla si zlaté vlasy a tie žiarili, až kráľovi oči prechádzali. Hneď tiež zasa povedala:
„Zafúkaj, vetrík hravý,
odnes mu klobúk z hlavy,
nech ho po poli naháňa,
dokiaľ neskončím svoju prácu:
vrkoče spliesť, zvinúť na hlavu.“
V tej chvíli zafúkal vietor, vzal husiarikovi klobúk a letel s ním preč, a chlapec sa za ním musel rozbehnúť. Starý kráľ sa ešte pozrel, ako si pastierka rozčesáva a zapletá vlasy, a potom sa zasa nepozorovane vytratil.

Ale keď večer husiarka prišla domov, zavolal si ju a spýtal sa, čo to všetko znamená.
Už však povedala: „To ja Vám nesmiem povedať, nikomu a ani za celý svet, pod prísahou som sľub dala, aby som život zachovala.“
Kráľ na ňu naliehal, chcel sa to za každú cenu dozvedieť, ale nemohol z nej dostať ani slovo. Nakoniec povedal: „Keď mi nemôžeš nič povedať, zver svoj žiaľ tejto peci, prísahu tým neporušíš, veď železo nemá dušu!“
Otvoril dvierka veľkej železnej pece a vyšiel z komnaty. Princezná pokľakla k peci, začala plakať a nariekať, a aby sa jej uľavilo, všetko do tých dvierok vypovedala:
„Tu som všetkými opustená,
a predsa kráľovská som dcéra.
Komorná, čo ma viezla z domu,
násilím ma priviedla k tomu,
aby som rúcho odložila
a ona nevestou tak bola.
Ona bude princa ženou,
ja husiarkou ponížnou.
Keby ma tak videla moja mať,
od žiaľu by musela skonať.“

Lenže starý kráľ sa postavil zvonku ku komínu a všetko to vypočul. Potom jej dal priniesť kráľovské šaty, a keď ich obliekla, ako keď čarovným prútikom švihne, stála tu prekrásna zlatovlasá princezná. Starý kráľ zavolal svojho syna a povedal: „Tu je tvoja pravá nevesta,“ a povedal mu, že dodnes mali na zámku podvodníčku, ktorá bývala u princeznej komornou. Mladý kráľ bol z duše rád, keď videl, akú má krásnu a cnostnú nevestu.

Potom zvolali hostí a vystrojili veľkú hostinu. Ženích sedel na čele stola, vedľa neho z jednej strany princezná, z druhej strany jej komorná. Lenže táto nepravá nevesta bola samou pýchou už taká zaslepená, že svoju paniu v skvostných šatách a šperkoch ani nespoznala.

Najedli sa, napili sa, a keď potom veselo rozprávali, oznámil starý kráľ, že im dá hádanku, a vyrozprával celý princeznin príbeh, ale akoby sa týkal nedospelého mládenca, nie panny. Nakoniec sa obrátil k nepravej neveste s otázkou: „Čo si zaslúži služobná osoba, ktorá by svojich pánov takto podviedla?“
„Nezaslúži si nič lepšie, než aby ju zabednili do suda a pustili po vode,“ povedala nepravá nevesta.
„Tá osoba si ty,“ odpovedal starý kráľ, „vyriekla si rozsudok sama nad sebou a podľa neho sa ti stane.“ A druhého dňa bol rozsudok vykonaný.
Mladý kráľ sa potom oženil so svojou pravou nevestou a obaja spolu kraľovali šťastne a spokojne až do smrti.