Pani Zima

Bola raz jedna vdova a tá mala dve dcéry, z ktorých jedna bola krásna a usilovná a tá druhá škaredá a lenivá. Ale tú škaredú a lenivú mala oveľa radšej, lebo to bola jej vlastná dcéra, tú druhú len naháňala, aby urobila všetku prácu a v dome bola iba za popolušku. Úbohé dievča denne sedávalo na studni pri ceste, kde priadlo tak usilovne, až jej z prstov prýštila krv. Raz sa stalo, že mala pradeno celé krvavé, a tak sa sklonila nad studňu, aby ho vyprala vo vode, ale ono jej vypadlo a spadlo dolu. Dievča plakalo a bežalo k macoche a rozprávalo jej o tom nešťastí. Ale macocha ho hrubo vyhrešila a bezcitne povedala: „Keď ti pradeno spadlo dolu, tak ho pekne prinesieš späť!“ Tak išlo dievča späť k studni a nevedelo si rady, až nakoniec zo strachu pred macochou do studne skočilo, aby pradeno prinieslo. Stratilo vedomie, a keď sa opäť prebralo, ležalo na jednej krásnej lúke, na ktorej rástli tisíce kvetov, a na nebi žiarilo slnko.

Dievča sa po tej lúke vybralo, až prišlo k peci, ktorá bola plná chleba, a ten na neho zavolal: „Vytiahni ma, dievča, von, nech sa nespálim!“ Tak pristúpilo k peci a bochníky jeden po druhom povyťahovalo von. Potom išlo ďalej, až prišlo k jabloni, ktorá bola jablkami celkom obsypaná a volala na neho: „Striasni zo mňa tie jablká, dievča, už sú zrelé!“ Tak stromom zatriaslo a jablká padali, akoby pršalo, a triaslo tak dlho, kým na jabloni nezostalo jediné. Keď jablká pozbieralo na jednu hromadu, kráčalo ďalej. Konečne prišlo k akejsi chalúpke, z ktorej vykúkala akási starenka, a tá mala tak veľké zuby, že z toho bolo človeku úzko a dal by sa na útek. Ale starenka zavolala: „Čoho sa bojíš, milé dieťa? Zostaň u mňa. Keď v dome riadne urobíš všetku prácu, dobre sa ti povedie. Najmä musíš dbať na to, aby si mi riadne vytriasala periny, až z nich budú lietať pierka, to potom na svete sneží, lebo ja som Pani Zima.“ Keďže k nej starenka prehovorila tak priateľsky, dievča sa osmelilo, súhlasilo a do služby nastúpilo. O všetko sa starostlivo staralo k starenkinej spokojnosti a vytriasalo periny, že z nich pierka lietali ako snehové vločky. Vďaka tomu žilo u starenky spokojne, nepočulo od nej za celé dni žiadne škaredé slovo a jedla i pitia malo dosť.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Po nejakom čase dievča posmutnelo a spočiatku samo nevedelo, čo mu chýba, ale nakoniec pochopilo, že sa mu cnie za domovom, a hoci sa tu má tisíckrát lepšie ako doma, predsa sa mu za ľuďmi cnelo. Nakoniec povedalo Pani Zime: „Mamička Zima, napadol ma stesk za domovom, a aj keď sa u vás mám tak dobre, nemôžem tu dlhšie zostávať, musím hore k svojim.“ Pani Zima odvetila: „To sa mi páči, že si praješ vrátiť sa domov, a keďže si mi tak verne slúžila, ja sama ťa vyprevadím.“ Vzala ho za ruku a viedla k vysokej bráne. Brána sa pred nimi otvorila, a keď pod ňou dievča prechádzalo, spustil sa zlatý dážď a celé ho pokropil zlatom od hlavy až po päty. „To máš za to, že si bola po celý čas taká usilovná,“ povedala Pani Zima a podala mu pradeno, ktoré mu vtedy spadlo do vody. Potom sa brána zavrela a dievča sa ocitlo zase hore na Božom svete, neďaleko od domu macochy. Keď prišlo na dvor, sedel na studni kohútik a zavolal: „Kikirikí, naša Zlatuška sa nám vrátila.“ Vošlo dovnútra do domu, a keďže prišlo celé pokryté zlatom, macocha aj sestra ho dobre prijali. Rozprávalo im, čo sa mu prihodilo, a keď matka počula, ako k tomu veľkému bohatstvu prišlo, neželala si nič iné, len podobné šťastie zaobstarať aj svojej škaredej a lenivej dcére.

Tá si musela tiež sadnúť na studňu a priasť, aby aj jej vretienko skrvavelo, pichla sa do prsta a k tomu ešte ruky strčila do šípkových ruží. Potom pradienko hodila do studne a sama skočila za ním. Ako jej sestra sa ocitla na prekrásnej lúke a tou istou cestičkou kráčala ďalej. Keď prišla k peci, volal na ňu chlieb: „Vytiahni ma! Vytiahni ma! Inak sa spálim, pečiem sa už veľmi dlho!“ Ale tá lenivá dievka odpovedala: „To tak, aby som sa celá zašpinila!“ a išla preč. Potom prišla k jablonke, ktorá na ňu volala: „Zatras mnou! Zatras mnou! Tie jablká sú všetky zrelé!“ Ale dievka odvetila: „Ty si mi dobrá, ešte mi nejaké spadne na hlavu!“ a išla preč. Keď prišla k chalúpke Pani Zimy, nebála sa, lebo o jej obrovských zuboch už počula, a hneď sa jej prihlásila do služby. Prvý deň sa premohla a bola usilovná a poslúchala Pani Zimu, keď jej niečo prikázala, lebo myslela na zlato, ktoré bude jej odmenou. Ale druhého dňa si už trošku polenivela, tretieho ešte o trochu viac, to sa jej už ráno veľmi nechcelo vstávať. A posteľ Pani Zimy tiež neustlala, ako sa patrí, a perinu riadne nevytriasla, nelietali z nej žiadne pierka.

To sa Pani Zime znepáčilo, a tak dievke službu vypovedala. Ale tá bola spokojná, lebo sa tešila, že teraz na ňu zaprší zlatý dážď. Pani Zima ju zaviedla k bráne, ale keď pod ňou dievka stála, namiesto zlata sa na ňu vylial celý kotol smoly. „To je odmena za tvoju službu!“ povedala Pani Zima a brána sa zavrela. Tak prišla dievka domov, ale bola celá pokrytá smolou, a kohútik, ktorý sedel na studni, zavolal: „Kikirikí, naša Smolka je opäť doma.“

Tá smola na tej zlej a lenivej dievke ulpela na celý jej život a nikdy sa jej už nezbavila.