Oslíček

Kde bolo, tam bolo, žili raz jeden kráľ a kráľovná, ktorí mali všetko, čo si len človek na tomto svete môže priať, len jedno im pánboh odoprel. Nemali žiadne dieťa a kvôli tomu sa kráľovná dňom i nocou trápila: „Som ako pole, na ktorom nič nerastie.“ Napokon Boh jej želanie splnil a ona porodila dieťatko. Nebolo to však ľudské dieťa, ale oslíča. Keď ho kráľovná uvidela, spustila krik a nárek, radšej by nemala žiadne dieťa, než toto oslíča; prikázala, aby ho hodili do vody, kde by poslúžilo ako potrava rybám. Ale kráľ povedal: „Nie, Boh nám daroval toto dieťa, preto bude mojím dedičom, po mojej smrti zasadne na kráľovský trón a ponesie na hlave kráľovskú korunu.“ Tak bol oslíček vychovávaný ako princ. Bol veselej povahy, poskakoval sem a zase tam, hral sa a zo všetkého najviac miloval hudbu. Jedného dňa zašiel k jednému vychýrenému majstrovi na lutnu a povedal: „Nauč ma hrať, chcel by som vedieť hrať na lutnu ako ty.“ „Milý pane,“ odvetil lutnista, „to bude pre vás dosť ťažké, vaše prsty na to nie sú uspôsobené, sú príliš veľké, bojím sa, že so strunami to nezvládnete.“ Ale oslík bol neústupný a usilovný, lebo chcel vedieť hrať na lutnu rovnako dobre ako jeho majster.

Raz išiel zamyslený oslík na prechádzku, až prišiel k jednej studni, pozrel sa dovnútra a tam na hladine lesklej ako zrkadlo zbadal svoju osliu tvár. To ho veľmi zarmútilo, a tak sa vydal do širokého sveta a vzal so sebou len jedného verného priateľa. Putovali tade i onade, napokon prišli do jednej ríše, kde panoval staručký kráľ, ktorý mal jednu jedinú, no prekrásnu dcéru. Oslík povedal: „Tu sa pár dní zdržíme!“ a zabúchal na bránu a zvolal: „Otvorte, prišli hostia a žiadajú o dovolenie vstúpiť!“ Ale nikto neotvoril. Tak si oslík sadol, vzal svoju lutnu, hrabol kopýtkami do strún a ľúbezne hral. Strážny pri bráne udivene vypúlil oči, rozbehol sa ku kráľovi a volal: „Pane kráľu, vonku pred bránou sedí oslík a hrá na lutnu ako nejaký majster.“ „Tak mi toho muzikanta priveď,“ povedal kráľ. Keď oslík vstúpil, začali sa všetci smiať. Chceli ho posadiť k stolu medzi paholkov, aby sa tam najedol a napil, ale s tým bol nespokojný a povedal: „Ja nie som žiadny obyčajný somár zo stajne, som šľachtic.“ Tu mu povedali: „Keď ti to nevyhovuje, sadni si k vojakom.“ „Nie,“ odvetil oslík, „ja budem sedieť len vedľa kráľa!“ Kráľ sa tej smelej reči zasmial, a keďže mal dobrú náladu, povedal: „No dobre, nech je po tvojom, oslík, poď sem vedľa mňa.“ Potom sa kráľ opýtal: „Oslík, ako sa ti páči moja dcéra?“ Ten sa otočil, dievča si prezrel a odvetil: „Je taká krásna, že som naozaj krajšiu ešte nevidel.“ „Tak si môžeš sadnúť vedľa nej!“ ponúkol mu kráľ. „Áno, to je miesto pre mňa,“ súhlasil oslík a spokojne si sadol vedľa princeznej; jedol a pil a vedel si pri tom počínať veľmi vyberane a dvorne.

A tak nejaký ten čas žil oslík na kráľovskom dvore, ale potom si povedal: „Načo je mi to všetko, musíš zasa domov.“ Smutne zvesil hlavu, predstúpil pred kráľa a žiadal ho o prepustenie z dvora. Ale kráľ si ho veľmi obľúbil, a tak povedal: „Oslík, čo ti je? Tváriš sa kyslo ako krčah plný octu. Zostaň u mňa, dám ti, čo si budeš priať. Chceš zlato?“ „Nie,“ povedal oslík a potriasol hlavou. „Chceš šperky a drahokamy?“ „Nie.“ „Chceš polovicu mojej ríše?“ „Ach nie.“ Tu sa kráľ opýtal: „Keby som vedel, čím by si bol spokojný. Nechceš za ženu moju dcéru?“ „Áno,“ odvetil oslík, „to chcem.“ A zrazu bol veselý a dobrej mysle, lebo na princeznú dlho myslel. Tak slávili nádhernú svadbu.

Večer, keď išli nevesta a ženích do spálne, chcel kráľ vedieť, ako sa bude oslík k jeho dcére správať, a preto prikázal jednému sluhovi, aby sa tam ukryl. Keď manželia v spálni osameli, oslík zapchal kľúčovú dierku, zhodil svoju osliu kožu a stál tam ako krásny, urodzený mladík. „Teraz vidíš,“ povedal, „kto som, a tiež vidíš, že tvoj muž nie je nikto bezvýznamný!“ Z toho mala nevesta radosť, pobozkala ho a mali sa zo srdca radi.

Keď nastalo ráno, princ vyskočil, natiahol na seba zvieraciu kožu a bol z neho zase oslík. Za chvíľu prišiel starý kráľ. „Pozrime,“ zvolal, „aký je ten oslík veselý! Ty si určite smutná, že si za muža nedostala poriadneho človeka.“ „Nie, milý otec, ja ho veľmi milujem, akoby bol najkrajší na svete, je mi milší než život.“ Kráľ sa tej reči čudoval, ale sluha mu tajomstvo tej radosti prezradil. Kráľ však neveril: „To nemôže byť pravda!“ „Tak strážte nasledujúcu noc sám, uvidíte to na vlastné oči! A viete čo, Veličenstvo? Vezmite mu tú kožu a hoďte ju do ohňa, potom bude musieť zostať vo svojej pravej podobe.“ „Dobrá rada,“ povedal kráľ.

Večer, keď novomanželia spali, vkradol sa kráľ dovnútra, a keď prišiel k posteli, videl tam v mesačnom svetle odpočívať krásneho a statného mladíka; oslia koža ležala na zemi. Kráľ ju vzal, nechal rozložiť poriadny oheň a sám pri ňom vyčkal, kým nezhorela na prach. Pretože chcel vedieť, ako sa okradnutý zachová, zostal celú noc na stráži. Keď sa princ pri prvých slnečných lúčoch prebudil, vstal a chcel si natiahnuť kožu, nenašiel ju. Tu sa zľakol a povedal plný smútku a strachu: „Teraz musím utiecť!“ Keď vyšiel von, stál tam kráľ a povedal: „Môj syn, kamže sa tak náhliš? Čo zamýšľaš? Zostaň tu, veď si pekný muž, nemusíš odísť. Dám ti polovicu kráľovstva a po mojej smrti budeš kráľom celej ríše.“ „Dobre! Dobrý začiatok teda vezme i dobrý koniec, ako to má byť!“ povedal princ. „Zostanem s vami.“

Tak dostal oslí princ polovicu kráľovstva, a keď starý kráľ po roku zomrel, panoval celej ríši a po smrti svojho otca k nej pripojil ešte druhé kráľovstvo a žili s princeznou spokojne a šťastne až do konca svojich dní.