Veverička

Adélka išla s mamičkou domov zo škôlky. Ten deň si skrátili cestu domov parkom. Z trávy nesmelo vykúkali snežienky a vtáčiky na stromoch si veselo pospevovali svoje jarné sonáty. Keď tak išli a rozprávali sa, všimla si Adélka niečo malé pod stromom. „Mamička, pozri, niečo sa tam hýbe!“ Adélka predbehla mamičku a rýchlo bežala pod strom. Bolo to holé a slepé mláďatko veveričky, ktoré vypadlo z hniezda. „Čo budeme robiť?“ pýtala sa Adélka ustarane. „To sa niekedy stáva. Veveričia mama mu už nepomôže, musíme ho zachrániť samy,“ vysvetľovala mamička.

„Vyzerá, že zranené nie je, potrebuje hlavne teplo a mliečko,“ usúdila mamička, keď si veveričku zdvihla z trávy a opatrne ju zabalila do svojho šálu. Holá a bledá veverička sa celá triasla, dlhý chvostík jej bezvládne visel nadol. „Žije a dýcha, to je hlavné.“

Doma mamička zavolala do najbližšej záchrannej stanice pre veveričky. Tam jej pán poradil, ako má pripraviť špeciálne veveričie mliečko. To kravské, čo pijeme, by ju mohlo vraj aj zabiť. Pán sľúbil, že si po malú veveričku o dva dni príde, a vysvetlil mamičke, ako sa má dovtedy o veveričku postarať.

„Adélka, dovtedy sa musíme o veveričku starať, zatiaľ jej urobíme pelech v krabici v pivnici, tam pri peci jej bude pekne teplučko.“

„A do postieľky si Emilku vziať nemôžem?“ žobronila Adélka, ktorá už aj veveričke dala meno.

„Nemôžeš, ten pán hovoril, že bude mať možno aj blchy, pretože je to divoké zvieratko,“ vysvetľovala Adélke.

Na druhý deň bola sobota a Adélka vstávala skoro ráno, len aby sa mohla pozrieť na malú Emilku. Ocko ju však predbehol. Práve ju kŕmil mliekom injekčnou striekačkou priamo do papuľky.

„Môžem si to tiež skúsiť?“ žobronila Adélka.

„To vieš, že áno, ale opatrne, podržím ju a ty ju kŕm, Adélka.“

A malá Emilka hltavo pila a pila. A potom naraz prvýkrát otvorila očká.

„Ocko, ona sa na mňa pozrela!“

„To vieš, musela si obzrieť svoju nálezkyňu,“ odpovedal s úsmevom ocko.

Po veveričku si na druhý deň popoludní prišiel mladý pán, ktorý sa vraj stará hneď o niekoľko takých veveričiek.

„Adélka, neboj sa, u nás bude o veveričku dobre postarané. Keď vyrastie a bude silná, vypustíme ju späť do prírody, kam patrí,“ hovoril ten pán záchranár Adélke, keď mu podávala veveričku a plakala.

„Príď sa na ňu k nám s mamičkou pozrieť a môžete priniesť nejaké semienka pre ostatné veveričky.“

„Prídeme, mamička?“ otočila sa uplakaná Adélka na mamičku, čo ona na to.

„To vieš, že áno!“ sľúbila mamička, „a vezmeme veveričkám nejaké semienka a oriešky.“

Asi o štrnásť dní, ktoré sa Adélke zdali ako večnosť, sa celá rodinka vybrala na výlet za veveričkami. Išli vláčikom a potom ešte kus pešo lesom.

A tam na kraji lesa stál dom a pred domom obrovské voliéry, v ktorých poskakovali čierne a hrdzavé veveričky.

Adélku privítal pán, ktorý bol u nich doma. Potom im ukázal ich veveričku, ktorá bola vnútri v domčeku v teplom pelechu ešte s dvoma takmer rovnako veľkými, ale pruhovanými veveričkami.

„Emilka, ty si ale vyrástla!“ žasla nad svojou kamarátkou Adélka.

Pán veveričkám práve pripravil mlieko a Adélka mohla svoju Emilku aj nakŕmiť.

„Žmurkla na mňa, mamička! Spoznala ma!“ radovala sa Adélka a mamička s ňou.

Potom prišla jedna slečna a Adélke povedala, že sa práve dnes budú vypúšťať niektoré staršie veveričky do lesa. Emilka spokojne zaspala a Adélka sa išla pozrieť, ako sa veveričky vypúšťajú späť na slobodu. Bol to radostný pohľad.

Dve čierne skokanky urobili z voliéry „hupky dupky“ a už boli na strome. Potom sa ešte na rozlúčku pozreli na svojich náhradných rodičov, akoby sa chceli rozlúčiť a poďakovať za ich starostlivosť, a potom už zmizli v lese.

„Možno sa ešte vrátia, ale čím skôr si zvyknú, tým lepšie pre ne,“ hovorila slečna Adélke.

Adélka sľúbila Emilke, že sa za ňou príde čoskoro zase pozrieť a vezme jej aj niečo dobré na zub.

„Mamička, musíme sem chodiť často, aby sme nezmeškali, keď sa aj Emilka vráti späť do prírody,“ prosila ju.

Mamička s ockom to Emilke sľúbili. A hneď nabudúce vzali so sebou aj pani učiteľku a deti zo škôlky, do ktorej Adélka chodí. A Emilka rástla ako z vody. Bola z nej po niekoľkých týždňoch čulá, hrdzavá veverička s chlpatým chvostíkom. A zakaždým, keď za ňou Adélka prišla, radostne k nej hopkala, pretože si dobre pamätala, kto jej túto jar zachránil život.