Veverčia rozprávka

Jeseň patrí k najkrajším ročným obdobiam. Hlavne preto, že hrá všetkými farbami. Na jeseň sa stromy rozžiaria žltou, oranžovou, červenou a hnedou. Deti púšťajú šarkanov a jesenný vánok im strapatí vlásky. Pod nohami chrupká opadané lístie a vzduchom sa nesie vôňa dozrievajúcich jabĺk. V jednom zanedbanom parku, kam sa dostanete jedine dlhou alejou vysokých topoľov, vyčíňali veveričky. Park bol ich domovom, bolo tam plno lieskových kríkov, na ktorých rástli lahodné oriešky. Vysoko v korunách stromov mali veveričky svoje obydlia. Kedykoľvek niekto prechádzal týmto parkom, dostal poriadnu ranu orechom do hlavy. To sa veveričky zase chichotali a poskakovali a nevedeli, čo vyviesť skôr. Stávalo sa to veľmi často, a preto park ľudia nenazývali inak ako veverčí park. Predstavte si, že si miestne deti vymysleli hru, v ktorej sa predháňali v tom, kto dostane viac škrupín do hlavy.

Na jeseň však veveričky nemali čas poskakovať v korunách stromov a hádzať oriešky na náhodných okoloidúcich. S blížiacou sa zimou mali stále viac práce. Museli si totiž nazbierať zásoby jedla na zimu. Zbierali nielen oriešky, ale aj šípky, huby, žalude, vlastne čokoľvek, čo im park ponúkal. Každé ráno vyliezol starý veverčí dedko na prah svojho obydlia. Poobzeral sa sem a tam a začuchal. „Moji drahí priatelia, musíme si pohnúť, zima je tu každú chvíľu,“ vyhlásil ustarosteným hláskom.
Veveričky robili, čo mohli, skákali sem a tam a do svojich špajzí nosili kopu orieškov. Vstávali ešte za úsvitu a s prácou končili poriadne po zotmení. Jediný, kto nepracoval, bol veveričiak Zrzek. Ten sa hompáľal vo vetvách alebo polihoval na mäkkom machu. Kedykoľvek mal pracovať, vždy si našiel nejakú hlúpu výhovorku. Raz ho bolelo bruško, raz si zase musel pospať, lebo pre boľavý zub v noci veľa nespal. Raz bolo priveľmi teplo na zbieranie orieškov, inokedy zase veľká zima. Starý veverčí dedko nad tým krútil hlavou. „Chlapče, chlapče, čo z teba raz bude?“ vravieval mu. Zrzek však nad ním len mávol svojou veveričou labkou. Nebral jeho rady vážne a vravel, že času je ešte dosť. „Nebláznite, však zima rýchlo odíde a jar je tu každú chvíľu, poďte sa radšej hrať,“ presviedčal ostatné veveričky. Tie ho však nepočúvali. Veľmi dobre vedeli, aké dôležité sú pre ne plné špajze.
Ani neviete, ako veľmi sa Zrzek mýlil. Vietor bol čoraz chladnejší a stromy už boli takmer holé. Každé ráno poháňal veverčí dedko k práci čoraz horlivejšie. Vo vzduchu totiž cítil prichádzajúcu zimu a, ako sa od vrabcov dozvedel, tohtoročná zima mala byť naozaj krutá. A čo na to Zrzek? Ten sa spokojne hral ďalej. V jeho špajzi sa povaľovalo len pár orieškov a šípok, ktoré rozhodne nevystačia na celú zimu. Jedného rána vyľakala veveričku prvá snehová vločka, ktorá jej pristála rovno na nosíku. Zima prišla skôr, než ktokoľvek čakal, keďže však mali veveričky zásob dostatok, zabednili sa vo svojich chalúpkach, kde im bolo príjemne teplúčko. Až teraz dostal Zrzek strach, čo ak nestihne nazbierať dosť orieškov, kým ich zakryje hrubá vrstva snehu? Preto sa, hoci nerád, pustil do práce. Veľa orieškov však už nenašiel, hoci hľadal, ako hľadal. Všetky už boli pozbierané. Aj šípkový krík zel prázdnotou. Preto sa premrznutý vrátil do svojho domčeka. „No čo,“ hovoril si, „nejaké oriešky predsa mám, veď zima nemôže trvať dlho,“ utešoval sa.
Tento rok sa však zima rozhodla udrieť v plnej sile. Parkom sa preháňala fujavica a na lavičkách viseli cencúle. Asi po mesiaci vytiahol Zrzek zo svojej špajze posledný oriešok. Jeho škvŕkajúce bruško mu prikazovalo zjesť ho, no jeho rozum mu radil nechať si ho na horšie chvíle. Veľmi ľutoval, že na jeseň tak zaháľal. Keby bol pracoval usilovnejšie a počúvol rady starého dedka, mal by sa teraz dobre. Keď už od hladu škuľil a nebol schopný vymyslieť nič lepšie, rozhodol sa, že poprosí o pomoc svojich kamarátov. Domček starého veverčieho dedka bol najbližšie k jeho domčeku, a tak sa rozhodol začať tam. Avšak skôr, než zaklopal, dvere sa samy otvorili. „Už ťa tu pekne dlho čakám,“ smial sa dedko a v očiach mu hrali pobavené iskričky. „Tvoje škvŕkajúce bruško je počuť na míle ďaleko. Ešte stále si myslíš, že zima rýchlo prejde a jar ju vystrieda? Oplatilo sa ti tvoje jesenné záhaľanie?“ „Nie, neoplatilo, milý dedko, vo všetkom si mal pravdu, úplne vo všetkom. Namiesto zbierania orieškov som sa hral a dovádzal, potom prišla zima a moja špajza bola takmer prázdna.“ „Vidíš, vidíš, aspoň teraz vieš, že bez práce nie sú koláče, a nabudúce sa budeš snažiť, je to tak?“ pýtal sa veverčí dedko a skúmal Zrzka svojimi prenikavo čiernymi očami. „Áno, áno, budúcu jeseň nebudem robiť nič iné, len zbierať zásoby na zimu,“ sľuboval Zrzek dychtivo. Potom sa však zasekol: „Ale čo mám robiť teraz, keď mi bruško škvŕka a od hladu ani nevidím?“ „Hahaha, teraz, babo, raď, však? Veľmi dobre som ťa na jeseň pozoroval a aj som vedel, ako to všetko dopadne. Aj keď som ťa párkrát varoval, ty si nepočúval. Ale verím, že každý si zaslúži druhú šancu, a ak mi sľúbiš, že sa polepšíš a nebudeš taký lenivý, dám ti zásoby, ktoré som nazbieral navyše.“
A tak zima nebola pre Zrzka taká hrôzostrašná, ako sa spočiatku zdalo. S prichádzajúcou jarou veveričky opäť začali poskakovať v korunách stromov a nejeden okoloidúci dostal orechom do hlavy. Vzduch voňal snežienkami a jarné lúče krásne hriali. Keď jar vystriedalo leto a to zase jeseň, veveričky sa opäť pustili do zbierania zásob. Myslíte, že Zrzek zabudol na svoj sľub? Nie, nezabudol. Svoju špajzu naplnil ako prvý. „Tak predsa z teba bude veverička, ako sa patrí,“ smial sa starý veverčí dedko, keď ho pozoroval.