Záchrana bobra Boba

Raz panovala v kraji strašná zima. Začala príliš skoro a bola taká krutá, že ani mladý bobor si nestihol včas postaviť svoj domček. Ale zatiaľ čo veľká zima prekážala bobrovi, labutiam, ale aj rybám v rybníku, deti sa radovali. Mohli tiež hrať hry na zamrznutom rybníku alebo stavať snehuliakov, bunkre, iglu. Keď chlapci nastupovali do hokejového zápasu, hneď sa z nich stali veľké hokejové hviezdy. Iné deti zase zjazdovali z kopca na saniach, boboch, ale boli aj takí, ktorí zjazdovali len po zadku. Dvaja chlapci si stavali mostík tak, že navršovali stále väčšiu vrstvu snehu. Na ňom potom dokázali skočiť dlhých sedem metrov. Deti vydržali sánkovať, lyžovať či korčuľovať celé hodiny. Mnohokrát ich mamičky museli volať na obed alebo na večeru. Po tie neposlušné musel prísť otec sám, to potom deti uháňali veľmi rýchlo, aby boli doma skôr ako on.
Pomaličky sa začalo rozsvecovať pouličné osvetlenie, to bol signál pre Šárku a Karolínku, aby si zbalili sánky a odobrali sa domov.
Vydali sa na spiatočnú cestu, ktorá viedla miestom, kde do rybníka pritekala voda. Máloktoré dieťa sem chodilo, pretože ústie bolo dosť zarastené stromami a všade naokolo plávala halúzka alebo iná naplavenina.
„Tešíš sa na zajtrajšok?“ opýtala sa Šárka.
„Strašne veľmi, ale tentokrát nebudem jesť, aby som videla zlaté prasiatko,“ odpovedala šťastne Karolínka.
Na zajtrajší Štedrý deň sa obe veľmi tešili. Boli zvedavé, čo im Ježiško prinesie pod stromček.
„Ja by som si veľmi priala čúrajúcu bábiku, ktorú som videla v televízii,“ zdôverila sa Šárka a dodala: „A ty?“
„Napísala som Ježiškovi list, či mi môže priniesť bábiku Barbie aj s Kenom a domčekom. Už teraz viem, že večer nebudem môcť zaspať. Je to tak vždy, keď sa na niečo strašne teším. Už aby bol zajtrajšok,“ priala si Karolínka.
„Karolínka, pozri!“ ukázala prstom Šárka. Obe prekvapene zostali stáť. Ako prvá sa spamätala Šárka. Zostúpila na breh a kľakla si. Karolínka všetko istila z brehu. Čiastočne na ľade, snehu a kamenistom brehu ležal do klbka stočený malý bobor.
„Jé, to je ale nádhera,“ radostne vykríkla Šárka a dodala: „To by som rada vedela, odkiaľ si sa tu zatúlal.“
Ešte chvíľu dievčatá bobríka pozorovali a dokonca sa ho odvážili aj pohladiť.
„Šárka, už musíme ísť. Rodičia si už určite
robia starosti.“
„Už idem,“ uznala Šárka, aj keď sa jej veľmi nechcelo. „Zajtra ráno sa sem prídeme pozrieť. Priala by som si, aby tu stále bol.“
Na druhý deň ráno po raňajkách už obe dievčatá uháňali k rybníku. Ich bobrík tam skutočne ešte bol, ale už nie taký čulý ako včera.
„Akoby mal v očiach slzy,“ posmutnela Šárka.
„Poď, zájdeme za poľovníkom. Možno nám poradí,“ navrhla jediné možné riešenie Karolína.
O pár minút neskôr už poľovník počúval ich skľúčené slová a hneď ich nasledoval k rybníku. Hneď spoznal, že sa z toho bobrík sám nedostane. Vzal ho do rúk a položil na sánky. Dievčatá mu ich rady požičali. Doma poľovník pripravil bobríkovi hotové kráľovstvo. Pelech mu vystlal senom a na jedenie mu priniesol kôru z mladého stromčeka.
„Zachránili ste mu život, teraz sa z toho určite čoskoro dostane. Keď bude celkom fit a mrazy trochu povolia, pustíme ho späť do prírody,“ povedal poľovník.
Bobrík Bob, ako ho dievčatá pomenovali, robil poľovníkovi radosť. Zotavil sa po štrnástich dňoch. Všetci traja záchrancovia sa s ním rozlúčili a pustili ho späť na miesta, kde ho našli. Na druhý deň sa tam prišli pozrieť, ale po Bobovi nebolo ani stopy.
„To je dobre, teraz si už našiel nový domov, ak tu vydrží aj budúci rok a nájde si pani bobrovú, mohli by vychovať prvé potomstvo v tomto kraji. Ja sám si nepamätám, že by tu niekedy zavítal nejaký bobor. Urobili ste dobrý skutok pre prírodu,“ pochválil dievčatá znovu.
Obe sa vracali domov a vedeli, že toto bol ten najkrajší darček pod stromčekom.