Hunohrad

Hovorí sa, že za bezoblačných dní, keď slnko ožaruje hladinu rejvízskeho Mechového jezírka, vidno v jeho hlbinách múry a cimburie bájneho mesta. Bolo to tak .....
V dávnoveku stálo na tých miestach veľké mesto Hunohrad. Bolo prekrásne, s vynikajúcimi budovami a zdobeným námestím a v jeho strede sa týčil pyšný hrad. Aj obyvatelia Hunohradu boli pyšní, a to preto, že boli veľmi bohatí. Neďaleko mesta totiž pramenila riečka, ktorá vyplavovala z vnútra hôr zlato. Stačilo, aby ľudia pokľakli na breh, priložili na hladinu sklenenú tabuľku a cez sklo videli zelenkavou vodou až na dno, kde sa trblietali zlaté šupinky. Niekedy vyniesol prameň z podzemia celé okruhliaky zlata a hunohradskí mešťania ich zbierali, a tiež piesok z dna riečky preosievali a takto ryžovali drahocenný kov. V meste kvitlo zlatníctvo, zlatnícki majstri vo svojich dielňach vzácny kov zušľachťovali a spracúvali a ich výrobky, prstienky, náramky, náhrdelníky, náušnice, boli preslávené široko ďaleko. Čo sa čudovať, že mesto Hunohrad bohatlo!
Raz prišli do mesta dvaja starci. Mali brady dlhé až po pás, biele vlasy im padali na plecia, boli bosí a ich chudobné rízy sa v blahobytnom meste zdali ešte úbohšie. Starci však nedbali na posmešky ľudí, ktorí sa okolo nich zbehli, a mierili rovno na námestie pred radnicu.
Tam sa postavili na schodík zdobenej fontány a začali kázať.
Naozaj čudne kázali! Veď kto to kedy počul, horlieť proti bohatstvu hunohradských mešťanov, dokonca sa vyhrážať trestom, ktorý vraj postihne toto prepychové mesto, ak sa včas neobráti na cestu skromnosti a pokory! Ľudia boli z tých slov takí ohromení, že hneď prestali s posmeškami, ba ani prehovoriť sa nikto neodvážil, a obaja starci prešli v tom tichu uličkou, ktorá sa pred nimi úctivo rozostúpila, a opustili mesto. Nikto sa neodhodlal nasledovať ich, a tak sa nikto nedozvedel, kam odišli.
Nasledujúceho dňa sa však starci opäť objavili na námestí. Znova vystúpili na schodík fontány a prihovárali sa davu, ktorý sa tam zhromaždil, hrmeli proti bohatým mešťanom, ktorí bezcitne privierajú oči pred chudobou svojich poddaných a srdce sa v nich nepohne. Aj tentoraz sa nikto neodvážil ísť za nimi a starci vážne a dôstojne opustili brány mesta.
Tretieho dňa ich už očakávalo množstvo ľudí, námestie bolo zaplnené až po steny mešťianskych domov a aj v oknách a na balkónoch bola hlava na hlave. A starci aj tentoraz prišli. Namierili rovno k fontáne, vystúpili na schodík a kázali. Hovorili ešte opovážlivejšie, obracali sa k pohanským obyvateľom Hunohradu a hlásali slobodu a rovnosť všetkých ľudí. Ľudia ich počúvali napäto, pretože poznali, že je to reč, na akú čakali. A keď starci zmĺkli, tovariši a podomovníci, remeselníci a pacholci, slúžky a kuchárky ich vyprevadili až pred hradby.
Medzi tými, čo starcom vďačne načúvali, bol aj obecný pastier, hrbatý Gill. Veru, ako by nechcel uveriť v rovnosť pánov i chudákov, on, najúbohejší z úbohých, ktorý za celý svoj trudný život poznal iba kopance a príkoria? Veľmi sa nadchol pre ich učenie, a kade chodil, tade o nich rozprával.
„Takže ty, Gill, si vlastne taký istý pán ako náš purkmister, hoci on má niekoľko domov a ty len hrb,“ smiali sa mu čeľadníci a podomovníci, ale to len spočiatku, potom aj oni začali dvíhať hlavy.
Bohatí mešťania a páni, samozrejme, takémuto učeniu neprajili. Dobre rozpoznali, že slová starcov popudzujú aj ľud proti nim. Preto sa zišli na radnici, aby sa poradili.
„Aké dlhé kázanie!“ spustil purkmister, keď pánov privítal. „Tí dvaja starci búria ľud proti vrchnosti, a preto musia byť potrestaní. Dáme ich chytiť a verejne na námestí zmrskať!“
A že nikto z pánov nič nenamietal, ba všetci hlasne prejavovali súhlas, pri tom to zostalo.
Aj nasledujúceho dňa sa na námestí zišlo mnoho ľudí, aby si vypočuli múdrych starcov. Sotva sa však objavili, vyrútili sa biriči, ukrytí za stĺpmi a pod podcieniami radnice, hrubo sa ich chopili a vliekli ich doprostred námestia. Za chvíľu stáli starci priviazaní ku kolom pred drábmi, ktorí držali v rukách povrazy a kožené karabáče.
Z balkóna radnice sa na ten výjav prizerali páni radní a najbohatší mešťania.
„Ľudia!“ zvolal purkmister a vstal. „Teraz vidíte, aká veľká je naša moc! Títo starci sa jej chceli vzoprieť, a preto musia byť potrestaní. Takto priviazaný ku kolu a zmrskaný bude každý, kto im uveril.“
Medzi ľuďmi, ktorí sa zvedavo tlačili bližšie, aby im neunikla nevšedná podívaná, bol, samozrejme, aj obecný pastier hrbatý Gill. Pri purkmistrových slovách sa nejeden z jeho druhov za ním obzrel a Gill videl v tých pohľadoch obžalobu a výčitku, že to on ich prehováral, aby starcom uverili.
A vtedy už dal aj purkmister pokyn:
„Drábi, začnite!“
Paličky bubeníkov vírivo udreli do napnutých koží bubnov a drábi sa rozmachli, aby povrazmi a knutami švihli po odhalených telách starcov.
Zrazu však purkmistra napadlo, že nestačí, aby starcov zmrskali jeho biriči.
„Počkať!“ zvolal. „Nie drábi, ale ktokoľvek z vás ich môže zneuctiť! Kto ich chce zmrskať ako prvý?“
Nikto sa ani nepohol, všetci zaryto mlčali. Aj hrbatý Gill mlčal. Keď však videl všetkých tých biričov a drábov, a že sa nedá ani pomyslieť, aby sa im niekto protivil, jeho zbabelá dušička sa veľmi preľakla, a aby sa zapáčil pánom, predral sa dopredu a vykríkol:
„Ja!“
Podali mu karabáč, hrbatý Gill ho schmatol, zdvihol do výšky a zo všetkých síl udrel.
V tej chvíli sa zem zachvela, hory sa zakolísali a na mieste, kde stáli starci, sa za hrozného rachotu rozovrela priepasť. Jej ústie sa prehlbovalo a šírilo, až za chvíľu pohltilo okolité domy,
námestie, celé mesto a všetko živé s ním .....
Tak zmizlo v čiernej priepasti bohaté a pyšné mesto Hunohrad, veľké zemetrasenie ho zvrhlo do tajomných hlbín. Na jeho miesto sa nahrnula čierna voda. Rozpráva sa, že iba hrbatý pastier Gill stojí na stráži pri jazierkach, v ktorých vodách navždy utonulo mesto Hunohrad, aby ľuďom neustále pripomínal, aké biedne je slúžiť pánom.