Ako lovec stretol oheň

Kedysi dávno v jednej zemi žil v drevenej chatrči muž so svojou rodinou. Jedného dňa sa vybral na lov, aby ulovil nejaké zviera. Toho dňa sa mu však vôbec nedarilo. Prešiel už veľký kus krajiny, ale žiadne zviera nestretol. A tak prišiel až na miesta, kde ešte nikdy nebol. Už bol celý nevrlý a ešte k tomu všetkému sa z neba začali znášať dažďové kvapky, ktoré boli stále väčšie a väčšie. Za chvíľu bol lovec premočený na kosť. Keď sa tak obzeral, kam by sa schoval, uvidel zrazu, ako zo skál neďaleko stúpa malý obláčik. Ani keď dážď zosilnel, obláčik sa nerozplynul. „To nepoznám, to som nikdy nevidel, aby mrak stúpal zo zeme k nebu. To musím preskúmať!“ pomyslel si lovec a rozbehol sa ku skale. V skale našiel otvor a vliezol dovnútra. „Výborne, aspoň sa tu schovám pred dažďom,“ pomyslel si. Z vnútra jaskyne ho pošteklil teplý vánok. Nakukol za roh a uvidel na zemi sedieť niečo červené. Chvelo sa to, neustále to menilo svoju čudnú tvár a stúpal z toho prúžok dymu, ktorý sa strácal škárou v strope. Keďže sa to hýbalo a poskakovalo, pomyslel si, že je to nejaký neznámy tvor. Povedal si, že by bolo slušné pozdraviť. „Dobrý deň, neznámy. Buď taký dobrý a povedz mi, ku komu hovorím.“ „Vraciam ti tvoj úprimný pozdrav, ty jeden dvojnohý. Som jedným z mnohých služobníkov tejto zeme a volajú ma Oheň. Pristúp bližšie, načiahni ruky a zohrejem ťa svojím horúcim dychom.“ Lovec pristúpil bližšie a pocítil príjemné teplo. Sadol si k ohňu, zadíval sa do mihotavých plameňov a bolo mu dobre. Taký hrejivý pocit blaha dosiaľ nezažil. Lovec totiž oheň nepoznal. Keď dážď prestal a lovcove šaty uschli, rozhodol sa lovec, že je čas ísť domov. Povedal si, že by bolo výborné, keby jeho nového priateľa spoznala aj jeho žena a deti a tiež sa trochu zohriali. Preto sa opýtal: „Oheň, prijmeš moje úprimné pozvanie? Navštíviš moju chyžu a svojou prítomnosťou zohreješ moju ženu a deti? Pozývam ťa ako dobrého priateľa.“ Oheň mu však odpovedal: „Priateľu, si si istý, že to chceš?“ „Iste, svojou návštevou urobíš mne aj mojej rodine veľkú radosť,“ povedal lovec. „Čakaj ma teda zajtra,“ odpovedal oheň a jeho plamene vyšľahli vysoko ku stropu. Lovec na nič nečakal, rozlúčil sa a uháňal domov, aby žene a rodine oznámil, že má nového priateľa a že ich zajtra poctí návštevou. Na návštevu sa dobre pripravili. Pripravili misy najlepšieho ovocia, banány, mango, pomaranče a zeleninu, aj víno a mlieko. Všetci sa slávnostne vystrojili a už od rána netrpezlivo vyzerali príchod ohňa. Za chvíľu zazreli v diaľke ohnivú žiaru a hustý dym. Len o chvíľku neskôr začuli silný praskot a uvideli roje iskier. Hukot požiaru silnel. „Aký je nádherný a vznešený. Je to pre nás veľká česť, že k nám prišiel,“ volala lovcova žena a deti. Obrovský požiar sa však blížil. Lovcovi aj jeho žene začalo byť horúco a žiar ich pálil do tváre. Lovec zavolal: „Priateľu, si nádherný, obrovský a jedinečný. Prosím, zmenši sa však trochu. Navštív nás taký, akého ťa poznám z jaskyne.“ Obrovský požiar však lovca nepočúval. Už to nebol malý ohníček, ktorý lovec mohol ovládať prikladaním polienok a kropením vodou. Požiar sa blížil stále bližšie. Lovec videl, ako obrovské ohnivé ústa požierajú a ničia všetko, čoho sa dotknú: dom, ktorý vybudoval, aj jedlo, ktoré pre oheň pripravil. V hrôze schmatol deti a so ženou utekali preč od ohňa. Ten im však bol v pätách. Na poslednú chvíľu sa im podarilo dobehnúť k rieke, skočiť do lodičky a preplávať na druhú stranu. Kam až oko dovidelo, všetko horelo ako jediné more plameňov. Ťažký dym preletel cez rieku a dusil lovca aj jeho rodinu. Lovec sa už lúčil so životom, keď tu čo to? Plamene, ktoré sa dostali na breh rieky, so zasyčaním zhasli. Lovec zistil, že voda sa ohňu nepoddá a oheň za nimi cez rieku nemôže. Boli zachránení.